Z vlaku sa vyvalil dav cestujúcich a viacerí – ja medzi nimi – zamierili do staničného fastfoodu pre čerstvú, voňavú pizzu. Keď som sa postavila k pultu, boli tam tri velikánske kolesá tejto dobroty, posypané všetkým možným – šunkou, klobásou, syrom, kukuricou, ananásom – veď viete čo tam všetko dávajú. Trikrát osem trojuholníkov - no míňali sa bleskovo, a keď som prišla na rad, bolo ich na výber už len zopár.
Do svadby ostávalo pár dní. Nachystané bolo vari všetko: dom ako zo škatuľky, záhrada vyzerala ako zámocký park, napečené, navarené, nevestine šaty nachystané na vešiaku, už len obliecť sa a ísť. Jediné miesto, ktorému sa neušlo pozornosti, bol starý múrik vedľa záhradného domčeka. V pláne bolo raz múrik zbúrať a postaviť na jeho mieste nový, ale akosi sa nestihlo. Vyzeral všelijako, ale rodina sa dohodla, že sa to skrátka vydrží.
Bola mi sympatická od prvého dňa. Tichá, nenápadná pani, ktorú mi poslali na zastupovanie k mojim seniorkám. Keby som ju stretla na ulici, asi by som si ju ani nevšimla... Prišla, a ticho robila svoju prácu. Zdalo sa mi, že na mne visí očami a čaká len na to, čo jej prikážem urobiť, aby sa do toho hneď pustila. Aj keby to malo byť umývanie podlahy zubnou kefkou. Keď som prichádzala večer z práce, v odkvapkávači na riad nebol ani jediný hrnček – ani len lyžička – a to pred ňou nerobila žiadna iná (ani to od nich nechcem – veď to sama nerobím). Čože to je za statočnú dušu – vŕtalo mi v hlave.
...oslovil mladý muž dievčinu na autobusovej zastávke, a mne sa rozžiarili oči, ako keby to patrilo mne. Dievča som si všimla už predtým, vyzeralo – no ako všetky v jej veku: akési módne šaty, pekne namaľovaná, v ruke tuším vysvedčenie, keďže ich v ten deň rozdávali. Na zastávke na košickej Furči bolo takých dievčat ešte vari päť, pekné boli asi všetky, princeznú som ja medzi nimi veľmi nevidela.
Prečo by ste sa mali vybrať do Petrohradu? Napríklad aby ste uvideli Ermitáž. Petrodvorec, Puškino, Smoľnyj, Nevu, Auroru, mačku na prechádzke v chráme sv. Petra a Pavla, katedrály, ktorých je niekoľko, a každá inak očarujúca, a ešte všeličo iné. V meste, ktoré je vraj Benátkami severu (nás v škole učili že Petrohrad je Petrohrad a prirovnanie k Benátkam nie je na mieste). A prečo sa tam vybrať v júni? Lebo biele noci: z Petrohradu má našinec bližšie k polárnemu kruhu ako domov, a keby o tom nič netušil, mohol by si podchvíľou myslieť, že sa mu pokazili hodinky – dvadsať nula nula, na oblohe slnko ako lopata. Ani sa poriadne nezotmie, a už zase svitá. Fíha.
Polhodinka z nedeľného podvečera je u mňa vždy vyhradená behu. Beh je, ako vieme, zdravý, a hoci som nie tak dávno bežcov považovala za šialencov, vyzerá to tak, že som sa k nim úspešne pridala. Bežci vedia svoje: človek sa pohýbe, nadýcha vzduchu, prevetrá hlavu, vytriedi myšlienky. A človek - bloger neraz zahliadne všeličo, z čoho je po dobehnutí domov nový článok.
Streda večer pred voľným dňom. Cestou z práce sa zastavujem nakúpiť pár vecí, a k nim obľúbený časopis mojej mamy. Z diaľky bije do očí fotografia na jeho titulnej strane - blonďavá hlava známej speváčky, ktorá si len deň predtým siahla na život. Páni, to je ale rýchlosť, hovorím si v domnení, že časopis už reaguje na udalosť, o ktorej teraz zrejme toľkí budú chcieť čítať. Lenže vec sa zase raz má inak.
Pravdaže netvrdím, že sú takí všetci do nohy, lebo aj každý Slovák či Slovenka sme iní. Ale keďže som nedávno opísala rozprávkové bytosti, aké stretávam v práci, dodávam teraz, že na to, aby človek stretol rozprávkovú bytosť, ani nemusí chodiť do práce: stačí aby zašiel do zastrčeného obchodíka na sídlisku. V takom som objavila jednu rozprávkovú Vietnamku, keď som pre svokru hľadala a konečne našla jediné vyhovujúce papučky, ktoré nemali v riadnych obchodoch ani v zdravotníckych potrebách. Na druhý deň som tam zobrala mamu, lebo sa mi videlo, že také papučky by mohli byť dobré aj jej.
Dôvody, pre ktoré sa človek na celý život uviaže k práci v cestovke, sú rôzne. Tu je jeden z nich: pozorný travel agent môže spoza cestovkárskeho pultu zahliadnuť nejednu rozprávkovú bytosť. Ubezpečujem Vás, že mám pri tom to závažnom tvrdení všetkých doma a žiadne koliesko mi nechýba. Tie rozprávkové bytosti sú napríklad: rozprávkový deduško, rozprávková babička, dobrá víla, anjelikovia a čerti. Že to nie je možné? Nuž, čítajte ďalej.
Pokiaľ ide o možné kombinácie v partnerskom vzťahu muža a ženy, existujú v zásade iba štyri, a to:
Stála som pri pokladni a čakala, kým mi pokladníčka nablokuje nákup. Do predajne vstupovala rodinka s dvoma malými špuntami. Väčší z nich sa pristavil pri pokladníčke, hlava mu akurat siahala nad ten pultik. V puse rozcmúľané lízatko, okolo pusy hrali všetky jeho farby. Chytil paličku, vytiahol lízatko z pusy a hovorí: "mam lizatko" Počkal, kým sa pokladníčka obzrie, vezme oznam na vedomie a tým mu dovolí, aby vstúpil do predajne. "Dobre" - usmiala sa ona letmo, pokračovala vo svojej práci, a špunt mohol spokojne mašírovať za svojimi rodičmi. Lenže - bol tam ešte špuntov mladší brat.
Neviem, čím to je, a či sa to stáva len mne, alebo aj iným. Vždy som verila, že jedna štangľa salámy, či jedna tehlička šunky, môže mať len dva konce, a že medzi nimi je vždy kusisko statočného mäska. Podľa toho ako vyzerajú, keď ich vidím v chladiacom mäsiarskom pulte, mi zdravý rozum hovorí, že to nemôže byť inak. Ale... Odkedy si nákupy obstarávam sama, a je to už dosť dlho - dejú sa čudné veci. Je celkom jedno, či si kúpim desať deka šunky, alebo dvadsať, je jedno či mi to pani mäsiarka balí tak, že pri tom stojí ku mne chrbtom, alebo mi to kladie na váhu rovno z pultu a ja čumím o dušu, aby mi nič neušlo, výsledok je skoro vždy rovnaký: keď nákup doma rozbalím, z úhľadného balíčka, spomedzi krásnych veľkých rovných plátkov na mňa vždy vykukne - konček. Niekedy aj dva.
Či chcete, či nie - to miesto udrie do očí každému. Neprehliadnuteľné a veľavravné krúžky, krížiky, obrysy auta či tela, označené výrazným orandžovým sprejom. Tu sa stalo to, o čom ste nechtiac začuli v správach televízie, bažiacej po senzáciách, a čo vás primälo obrátiť sa k nej chrbtom, o to rýchlejšie, že sa spomenulo miesto len pár metrov od vášho bytu. Tak blizko, aby ste mohli pomôct, ste neboli, a kto vie, či by ste pomôcť ešte mohli alebo vedeli. Nič na tom nezmeníte, nuž, viac o tom vedieť, ani to vidieť - nepotrebujete. A predsa si vás to nájde, kráčajúc zamyslených do práce, či na nákup.
"Prepravná kontrola, Prosíme, pripravte si cestovné lístky. Prepravná kontrola..." Vyruší ma z príjemného ničnerobenia hlas automatu v električke. Darmo mám kabelku, v kabelke obal s dokladmi, a v obale mesačník, reagujem vždy rovnako: 1. malé pošteklenie brucha: koľkého je? ej, dúfam že som ten dátum pozrela dobre... 2. stredne dlho trvajúce prehrabávanie kabelky. Doklady sa chvíľu hrajú na schovávačku. Je jedno, čo hľadáte v kabelke - určite to bude na samom dne. 3. kratučký pocit úľavy - doklady sa našli - a dátum platnosti mesačníka je vyšší ako dnešný. Ako dobre.
Viezla som sa zase raz v trolejbuse. To býva vždy poučné: človek nemusí šoférovať, spať nemôže, lebo na to je cesta krátka, a tak sa pozerá, či počúva, aj keď niekedy ani nechce. Na prvom sedadle za vodičom sedela mamka s malým dieťaťom. Áno tam, kde býva nápis "nekopať" (čo celkom chápem). Dieťa som kopať nepočula, zato jeho mamku od prvej chvíle: "prestaň. Hovorím ti, prestaň. Nerob to. Nebudeš to robiť v trolejbuse. Prestaň, počuješ? Prrrestaň!"
Táto správa putovala začiatkom dvadsiateho storočia z goralskej dediny Nova Biala za veľkú mláku, a predchádzalo jej rozhodnutie troch dcér jedného otca, skúsiť šťastie a nájsť lepší život v novom svete. Pridali sa k tým stotisícom vysťahovalcov, ktorí sa odvážili opustiť rodnú hrudu, odcestovať do Hamburgu, nastúpiť tam na loď a odviezť sa na Ostrov Slobody. Tam sa nechať skontrolovať či sú zdravé a majú aspoň trochu peňazí, a dostať sa potom do vytúženého cieľa - New Yersey, Pittsburgu, Clevelandu, Chicaga, či niekam inam.
Viezla som sa v trolejbuse. Dnes ráno. Teda neviezla, len som sa posúvala v rannej špičke, a krátila som si čas pohľadom na autá v druhom jazdnom pruhu. Posúvali sa rovnako rýchlo (čiže pomaly) ako ja. Niekedy sa zabávam tým, že hádam, kto je v aute, odkiaľ a kam sa vezie, čo robí. Podľa odevu, pohybov, posádky, značky auta, skladám si príbeh a rozmýšľam, nakoľko môže byť obraz, ktorý vidím, verný pravde. V modrom aute pred mojimi očami, v aute nie ani najstaršom ani najnovšom, v takom ktorého značku si ani nepotrebujete všimnúť, sedela mladá žena a mladý muž. On za volantom, videla som mu len nohy v športových nohaviciach a ruku na radiacej páke. Jej bolo vidieť viac. Pekné nohy v pančuchách a krátkej sukni, tmavé vlasy hladko sčesané do chvosta, a peknú - ale vážnu tvár. V aute bolo - podľa mňa - ticho a smutno. V aute sa niečo dialo.
Vieme, že proti veku nieto lieku, nuž tento výrok sám o sebe by nebol ničím mimoriadny. Zábava asi začne, keď poviem, kto to vyslovil: dievčinka z USA, ktorá ešte ani nechodí do školy. Pochytila to od svojho tatinka, ktorý to vysloví vždy, keď vstáva z kresla a má ísť urobiť niečo, do čoho sa mu nechce. Že na ten výrok ešte ani on celkom nárok nemá, je asi dosť jasné. Vidí sa mi, že jeden z dôvodov, pre ktorý by človek určite mal mať deti, sú ich miliónové hlášky, ktoré nám vysolia bez mihnutia oka, keď to najmenej čakáme. A tak nám pekne nastavujú zrkadlo, aby sme vedeli, že si nemôžeme dovoliť len tak vytresnúť, čo nám na um zíde, a ak to budeme napriek tomu robiť, musíme počítať s tým, že nás čaká všeličo - aj kopec srandy, napríklad.
Tieto riadky píšem zo srdca pre všetkých, ktorí majú do činenia s už nie sebestačnými seniormi, alebo im táto téma nie je ľahostajná. Našla som tu už nejeden článok na túto tému a sama som o nej už písala. Pár článkov bolo naozaj desivých, asi ako je desivá aj samotná seniorská nesamostatnosť a fakt, že každému z nás sa raz môže prihodiť. Vraciam sa k téme opäť, po štyroch mesiacoch s dvoma seniorkami v jednom byte. Štyri mesiace nie je veľa - ale zase už nie ani tak málo, nuž si myslím, že s mojím pohľadom nie som tak celkom mimo.
Banská Bystrica, deň pred začiatkom Radvanského jarmoku: krásny slnečný deň. Mesto sa už začína plniť stánkami so všetkým možným, no dobrôtky si ešte kupuje málokto. V popoludňajšej pohode sa moja sestra zadíva na jeden zo stánkov a hovorí mi: "pozri sa na tamtú babku. Už desať minút ju sledujem: na sto percent je hladná - a nemá peniaze na jedlo." Zadívam sa teda smerom, ktorý mi naznačuje.
