Žijem, pozorujem, reagujem. Všetko je iba a len môj názor a plne rešpektujem, ak s ním niekto nesúhlasí. Je to jeho právo. A moje právo je povedať to, čo si myslím. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Kto som, že možem vynášať takéto súdy? Smrť, najmä mladého človeka, je pre okolie zdrvujúca. Ovplyvní osud toľkých ľudí... Ja som rada, že som sa vrátila. Hoci bojovať s každodennými maličkosťami... To je skutočne horšie ako smrť.
Tento týždeň som dostala list z úradu, v ktorom odo mňa vyžadujú všakovaké potrvdenia a papiere, často z kancelárií, ktoré sídlia v rovnakej budove ako oni, nesú názov ako oni, akurát sú o poschodie vyššie a iné oddelenie.
Sme novodobými otrokmi. Všetci do jedného. A preto dovoľte, aby som Vám porozprávala rozprávku. Tú svoju. Aká je, je len môj pohľa. Na Vás je, aká bude tá Vaša ;)
Ani som ňou nikdy nebola. Dokonca sa tak ani netvárim. :) Som iba obyčajná žena - matka dvoch malých detí, s kusom smoly i šťastia, odhodlaná pomáhať tým, ktorí o moju pomoc stoja.
Dnes som absolvovala niečo, čo do predstáv mnohých nezapadá. A naplnilo ma to úžasným pokojom. Tá bezcitná kreatúra, ktorej sa neveľmi dotýkajú okolnosti, ktoré nevie ovplyvniť, pochopila niečo, čo mnohým zostane skryté celý život.
Jedna z prvých vecí, na ktorú si matne spomínam, bol infúzny stojan nad posteľou a jeden z mojich vtipných kamarátov mi doň namiesto infúzneho roztoku chcel strčiť fľašu vína. Smiala som sa, teda aspoň sa to vzdialene na smiech podobalo...
Všetci ju poznáme. A málokto je ochotný ju dobrovoľne opustiť. Priznávam sa, ani ja nie. V ušiach mi v tej chvíli znejú slová z knihy Scotta Jureka: "Někdy prostě musíš!"
Prešla som si všetkým. Zakrátko po tom, ako som sa prebrala z kómy (viem, že aj počas nej mi do sondy vstrekovali pomixované mäso) mi všetci v okolí tvrdili, že "musím" jesť mäso. A ja blbá som ich, i napriek presvedčeniu, poslúchla.
Tri dni trvalo, aby som sa ocitla v pasci, z ktorej sa snažím uniknúť. Je to neskutočne ťažké. A pritom viem, že nás je tak veľa... Ty, ja, moje deti... Áno, nášho nepriateľa si môžeme kúpiť vo večierke za rohom alebo aj na najbližšej pumpe.
Tak znie názov mojej prvej knihy. Nie, nejdem si robiť reklamu, nemám prečo. S radosťou ju v pdf pošlem každému, kto o ňu požiada. Totiž - v tlačenej verzii ani neexistuje. :)
Ťažko si predstaviť, čo prežívam posledných pätnásť mesiacov. Hoci iste to najhoršie bolo na začiatku. Ten pocit beznádeje a nemohúcnosti. Strašné.Mnoho krát sa ma pýtali, či nepotrebujem odbornú pomoc. Zakaždým sa im dostalo rovnakej odpovede -nie.
Od jedného známeho mám link na istý článok, ktorí by mnohí mohli vnímať ako akúsi planú nádej. Lenže... On nie je ani jej prísľubom. ;)
Tak dobre známa veta. Nám všetkým. Bez rozdielu... I mne... K napísaniu tohto článku ma primälo viacero faktorov. Jeden však budem omieľať dookola – ja sama som zaplatila za svoje poznanie privysokú cenu. Pochybujem, že by ju ešte niekto chcel zaplatiť.
Azda najväčšie „kapky" dostávam od svojho asi nie štvorročného syna. Ale asi aj vďaka tomu napredujem, ako by bol málokto čakal.
V posledných dňoch, či týždňoch, tak dôverne známe slová... Jasne, že to dám, hoci so zaťatými zubami a slzami v očiach. ;)
Na Vianoce mám jediné želanie - opäť chodiť. Žiaľ, toto sa nedá kúpiť v žiadnom obchode. Existuje však možnosť, ktorá mi môže dať čo najviac z toho, po čom túžim.
Nemám pocit, že by som bola niekym viac ako ktokoľvek z Vás. Áno, musím bojovať, no je to presne ako som vysvetlila svojej matke. Hodia Vás do vody. A buď začnete plávať alebo sa utopíte.
Tak nejak som sa cítila, keď ma manžel vysadil z auta 140 km od miesta nášho bydliska, približne 80 km od Bratislavy. Iný kraj, iný mrav?
Čoraz častejšie narazím na článok poukazujúci na problém slovenského zdravotníctva. A tak sa aj ja sama seba pýtam - súdiť sa, či nie?
Niekde sa to vraj dočítala kamarátkina ryšavá dcéra. S pomocou svojich známych som túto záhadu mala rozlúsknuť. Je to pravda či nie?
