Mária Ukropcová
Divé maky 41-42 / 190
Štedrý večer. (Vo vnútri-Izba-Dom Kráľovičovcov-Večer): Margaréta a Julko zdobia vianočný stromček. Adam sedí na gauči a hrá oduševnene na gitaru. Za ten krátky čas, čo na nej cvičí, robí pokroky.
Štedrý večer. (Vo vnútri-Izba-Dom Kráľovičovcov-Večer): Margaréta a Julko zdobia vianočný stromček. Adam sedí na gauči a hrá oduševnene na gitaru. Za ten krátky čas, čo na nej cvičí, robí pokroky.
Igorovo dolapenie. (Vo vnútri-Margarétina pracovňa-Detský dom Nezábudka-Deň): Dvere na pracovni sú otvorené dokorán. Julko si pred regálom s policami obzerá malú sklenú guľu s rozprávkovou krajinkou.
Spor pre gitaru. (Vo vnútri-Izba-Detský domov Nezábudka-Deň): Marta sedí na foteli a robí sa, že je začítaná do knihy.
Trestanec. (Vo vnútri-Čakáreň-Poliklinika Spišské Vlachy-Deň):Na chodbe pred ordináciou postávajú pacienti. Margaréta a Košťálove deti sú usadení na dvoch lavičkách. Čakajú na zdravotnú prehliadku. Julko pobehuje sem a tam.
Večera. (Vo vnútri-Jedáleň-Detský domov Nezábudka-Večer): Od okienka, kde sa vydáva večera, sa ťahá dlhý rad detí.
Sviečka. (Vo vnútri-Izba-Košťálova chatrč-Noc): Julko, Karolínka, Števo, Johanka, Igor, Dodo, Adam a Košťálka spia v izbe na matracoch. Izbu osvetľuje len svetlo horiacej sviečky.
Príchod Roka a Igora. (Vonku-Rómska osada-Vlčia Dolina-Deň): Húf detí obkolesí desaťročného chlapca z osady. Na zemi imituje súlož - rukami a špičkami rozkročených nôh sa opiera o zem a panvu zdvíha hore a dole.
1. Poľná scenéria (Vonku. Rómska osada – Vlčia Dolina – Deň.) Leto 1993. Poľná scenéria za slnečného krásneho poludnia s rozkvitnutými vlčími makmi pri rómskej osade Vlčia dolina na Východnom Slovensku.
Rýchlym krokom si razím cestu cez dav ľudí na najvychytenejšej obchodnej ulici vo Viedni. Tváre, ktoré míňam, žiaria rozmanitými farbami. Každá z nich rozpráva iný príbeh.
Nie je to tak dávno, čo dánsky karikaturista Kurt Westergaard šliapol stúpencom islamu na otlak tým, že ich uctievanému prorokovi namiesto turbanu nakreslil na hlavu bombu. A musel to byť poriadne citlivý otlak, keď vyústil do pokusov o atentát, podpálených dánskych veľvyslanectiev a vyhrážok smrti adresovaných Westergaardovej redakcii.
Venovanie prvej časti bolo anonymné. Zovšeobecnila som ho na dedicated to my Mexican friend. Pôvodne som mala v úmysle vyzdvihnúť jeho investigatívne zásluhy tým, že spomeniem aspoň jeho krstné meno. Prosil ma ale, aby som ho tejto poklony ušetrila vzhľadom na to, že na uliciach mexického Ciudad Juárezu sa povaľujú telá bez hláv. A vraj s hlavou na krku sa cíti veľmi dobre.
„Radšej žiť šesť rokov ako kráľ (rey), než drieť šesťdesiat ako vôl (guey)."
Na nočnom stolíku pod okenným parapetom sa vynímajú fotky vsadené do kovových rámikov. Deťúrence prekypujúce bezstarostným smiechom a úprimnou radosťou zo života. Medzi nimi starý čiernobiely portrét.
...alebo keď sa z prenasledovateľov stávajú prenasledovaní.
Nad videom s nálepkou „kontroverzné" sa vznáša mrak nevôle. Iniciátorkou videa je Jane Kormanová, umelkyňa z austrálskeho Melbourne, pôvodom židovka. Vo svojom štvorminútovom kreatívnom dielku nechala vystúpiť svojho otca Adoleka Kormana a jeho vnúčatá, ktorí si spoločne veselo podskakujú do taktu piesne I will survive v podaní Glorii Gaynor. Na tom nie je nič zarážajúce, keby len svoj tanečný príbeh nepreniesla do dejiska koncentračných táborov Osvienčimu, Terezína a Dachau, čím si vykoledovala nepriaznivé ohlasy zo strany neúprosných kritikov.
Kde bolo, tam bolo, v ďalekej krajine Eden, kde vyvierajú pramene Eufrat a Tigris, stvoril Boh raj. Úrodnú pôdu pokryl bohatým rastlinstvom a drevinou všemožného druhu. Zo zeme vyháňali dužinaté steblá poľných a lesných bylín. Kraj sa zaplnil bujným papradím, zamatovým machom a vôňou prekypujúcich kvetov, ktoré nadobudli ten najrozmanitejší pestrofarebný šat. Napokon vysadil ovocný sad, ktorý prinášal na pohľad krásne a na chuť šťavnaté plody. Uprostred zeleného sadu nechal vyrásť dva stromy. Prvý strom bol stromom života a symbolom nesmrteľnosti. Ten, kto by sa bol mohol živiť jeho darmi, nikdy by nebol okúsil smrť. Tým druhým stromom, ktorý stál taktiež v strede záhrady, bol zakázaný strom poznania dobra a zla.
Česi prišli bez mien a odišli s menami. Iba dve hviezdne mená, ako Jágr a Vokoun, stačili českému reprezentačnému tímu nato, aby zdolali mašinériu zbornej. Ani celá súpiska zvučných mien nepriniesla rusom vysnívané víťazstvo.
Pondelok ráno. Autobus sa pohol z východiskovej zastávky Mlynské Nivy a namieril si to, ako každý deň v túto skorú rannú hodinu, do cieľovej stanice Südtiroler Platz. Rozhliadam sa po osadenstve a s pobavením zisťujem, že sa tu stretám s multikultúrnym fenoménom. Tu flirtujúci černosi, tam horevedení taliani, v strede pri uličke rodinka indov s detičkami a pri dverách zas družní česi. Táto pestrosť a rozmanitosť vnáša do inak jednotvárneho obrazu žiadúce oživenie a robí to sychravé ráno akýmsi farebnejším a teplejším.
Nie. Nebudem písať o prostitútkach druhej a tretej triedy, vystavujúcich sa na obdiv vo výkladoch s červenou žiarovkou, ako bezbožne lákajú okoloidúcich na otrčené vňady vo svojich vypasovaných korzetoch, ktoré im už bez tak sotva dovolia, zhlboka sa nadýchnuť. Nie. Amsterdam si zaslúži inú reklamu.