Pár dní po tom, ako opäť prepukli boje v Náhornom Karabachu, sme odleteli do Baku. Je streda, 6. apríl. V lietadle z Budapešti nás letí asi štyridsať - štyria Chorváti, štyria Česi, my dvaja Slováci a zvyšok Azeri.
Mariupoľ, Kišinev, Rím, Uherské Hradiště - tam som už veľkonočné sviatky prežila. Je najvyšší čas pridať niečo nové. Letenky Budapešť - Istanbul a späť stáli 37 eur, údené som zjedla v predstihu a šibačov nemusím, tak prečo nie?
Pretože som mala chuť cez víkend povoziť sa na bicykli, ale predpoveď počasia nebola priaznivá, skočila som si v sobotu na pár hodín do Holandska. Nie, to by som klamala, bolo to trochu inak.
Naposledy sme sa rozlúčili v nočnom vlaku uháňajúcom z Jerevanu do Tbilisi. Medzitým sme už došli, je krásny slnečný deň. Rozhodneme sa ho stráviť niekde vonku.
Sme v hlavnom meste Arménska, v Jerevane. Je ráno niečo po siedmej, ale ešte len svitá. Počasie neveští nič dobré.
Je včasné ráno, ešte len svitá. Maršrutka zastane niekde v horách, šofér nás vedie k domčeku, v ktorom nás už čakajú. Dávame si na zahriatie čaj a čerstvo upečené chačapurí.
V sobotu som absolvovala tretí tohtoročný víkendový relatívne nízkorozpočtový výlet. Že tretí? A že kde je prvý a druhý?
Väčšina našich ciest smeruje do krajín, ktoré sú považované za chudobné. Výnimka potvrdzuje pravidlo a tak sme minulý týždeň navštívili krajinu nachádzajúcu sa na opačnom póle.
A už je pred nami posledný gruzínsky deň. Raňajky v hosteli si dávame na siedmu. Opäť sú veľmi bohaté.
Ako ste si určite domysleli, v noci sme nezamrzli a tak sa môžete začítať do pokračovania nášho svanetského výletu.
Je už skoro osem, ale ešte sa len začína brieždiť. Vodič maršrutky zručne kľučkuje medzi kravami stojacimi na ceste a vyhýba sa pobiehajúcim psom a prasatám. Pred chvíľou nám pred autom prebehol medveď.
Pred chvíľou som nasadla do autobusu po jednodňovej návšteve Splitu. Mám fajn miesto hneď za šoférmi, tak sa snažím dospať, čo som predošlú noc nestihla. Len čo sa ponorím do snov, prebudím sa na to, ako šofér hovorí:
Naša spiatočná balkánska cesta vedie najskôr do Resenu. Máme tu vyše troch hodín času, tak si aspoň popozeráme mesto, z ktorého sme doposiaľ vždy videli len autobusovú staničku s čakárňou a WC.
Keď sme boli pred dvomi rokmi v Brajčine, dozvedeli sme sa o zaujímavej tradičnej akcii, ktorá sa tam koná každý rok siedmeho a ôsmeho augusta.
Termín našej tohtoročnej balkánskej cesty sme nevybrali náhodne. Už pred dvomi rokmi som sa rozhodla, že ak do Macedónska, tak presne v tomto čase. Prečo? Dozviete sa nekôr.
Pred naším odletom na Zakynthos pobiehali po letisku reportéri Markízy a pokúšali sa z ľudí páčiť katastrofické predstavy. Bolo to dva dni po referende, v ktorom väčšina Grékov povedala reformám svoje ochi - nie.
Keďže meteorológovia minulý týždeň predpovedali horúcu sobotu, rozhodli sme sa stráviť ju pri mori. Možno nie najbližšie a určite nie najteplejšie, ale rozhodne najlacnejšie nám z toho vyšlo more Baltické.
Ako som spomenula v predchádzajúcom článku, hotel Mogilev je typickým hotelom socialistickej éry. Veľkolepo riešené priestory, dežurna na každom poschodí, upratovacie čaty v silonových červených zásterkách.
Vlak do Gomeľa je poloprázdny, bočné lôžka nie sú obsadené vôbec. Zaľahneme a v rytme klepkajúcich kolies rýchlo zaspíme.
Je jasné ráno, na minských uliciach sú len zametači, ktorí dávajú mesto do poriadku po včerajších oslavách Dňa víťazstva. Toto je tajomstvo čistoty celého Bieloruska.
