Tento rok vám nebudem písať, že medzi mojím návratom z Grécka a opätovným odchodom na Balkán uplynulo len pár dní vyplnených praním, žehlením a opätovným balením. Nie, to som vám písala vlani aj predvlani, kto chce, môže si prečítať, a my namiesto dlhých rečí naskočíme radšej hneď do vlaku smer Budapešť.
Keď sme si pred tohtoročnou dovolenkou na gréckom ostrove Lesbos zháňali na internete užitočné informácie, dozvedeli sme sa všeličo zaujímavé. Pri mene našej delegátky napríklad informáciu spred troch rokov: Nejvíc k ničemu byla delegátka Zuzana U. z CK Alexandria, nepochopil jsem proč tam byla a kdo jí za to platí. Asi to nepochopila ani daná CK, pretože teraz platí menovanú delegátku cestovka, s ktorou sme sa vybrali aj my.
Túto jedinú cestu vlakom neabsolvujeme v plackartnom, ale v normálnom kupé. Rozdiel je poriadny - na chodbe aj v kupé sú na zemi koberce, sprievodkyňa je usmievavá a WC možno používať nepretržite, dokonca v ňom tečie aj teplá voda. V zásuvke na chodbe sa mi podarí počas noci nabiť dve batérie do foťáku. Toľko šťastia naraz!
Ráno pred pol šiestou vystupujeme na stanici v Polocku. Chvíľu čakáme, či sa oteplí aspoň na desať stupňov, zatiaľ je len sedem. To by sme sa ale asi načakali, preto sa o chvíľu rozhodneme vyraziť do víru veľkomesta. Ako prvého známeho stretávame pri stanici Lenina. Je oblečený vhodnejšie ako my, nebude mu dnes zima.
V Minsku nás víta krásna železničná stanica - krajšiu som ešte nevidela. Vyzerá to tu skôr ako na letisku. Vo vestibule sú mladí dobrovoľníci z organizačného výboru Majstrovstiev, ktorí podávajú informácie.
Bez mučenia sa priznám, že hokej je mi už dlho ukradnutý. Naposledy som ho sledovala v časoch normalizácie, keď porážka Rusov bola odplatou za August a celonárodným sviatkom. Odvtedy prešlo viac ako štyridsať rokov.
Keď som bola malá, občas som si listovala v útlej smutnej knihe Maminka s tmavou obálkou, ktorá mi pripomínala parte. Mama spomínala, že jednu básničku odtiaľ recitoval jej brat Miloš na pohrebe ich matky.
V noci sa mi opäť snívalo, že sa rozprávam s mamou. Bolo to také, ako vždy - hovorili sme o bežných veciach, skákali si do reči a hlavne sme sa stále smiali. Ráno som si uvedomila, že to bol len sen. S mamou som sa takto naposledy zhovárala pre dvoma mesiacmi. Potom sme ju jedno ráno našli doma bezvládnu, nereagujúcu, ochrnutú. Centrálna mozgová príhoda.
Po raňajkách sa rozlúčime s Divnou a jej troma mačkami a odchádzame mikrobusom do Resenu, kde prestupujeme na autobus do Bitoly.
Päťdesiat hodín medzi príchodom z Balkánu a odchodom naň mi stačilo na opratie troch kufrov oblečenia, odpracovanie jednej smeny a zbalenie batoha. Po dvoch dňoch som si zopakovala trasu Macedónsko, Srbsko a Maďarsko v opačnom slede.
Keď nám v autobuse cestou do Grécka šoféri premietli Ďáblův náhrobní kámen, myslela som si, že nič horšie nemôže existovať. Len dovtedy, kým nám na spiatočnej ceste nepustili 100 sladkých holek. Ako bonus nám pridali Účastníkov zájezdu vo verzii pre nevidiacich a tak sme si vychutnali komentáre "autobus projíždí večerní krajinou a pod kolami mu ubíhá přerušovaná čára" a podobné. Vzhľadom na to, že polovica cestujúcich nastupovala v Budapešti, vhodnejšia by asi bola verzia pre nepočujúcich.
Dedinské tamtamy nezaháľajú a tak o nás Natália vie skôr, ako k nej s desaťkilovými batohmi a vyplazenými jazykmi dorazíme. Namiesto dlhých rečí nám ohreje večeru, ktorá tu na nás čaká už tri hodiny.
Vo štvrtok ráno o siedmej mi dcéra povedala, že má päť dní voľna. O deviatej som si vypýtala dovolenku a o jedenástej zavolala Natálii. Keď sa dozvedela o dcérinom a už aj mojom voľne, jej reakcia bola jednoznačná: "Prijezžajte!". A tak sme sa nasledujúci pondelok vybrali na východ do raja za novými zážitkami.
V plackartnom do Kyjeva oproti mne leží dievčina, ktorá celú noc presmrká a prekašle. Vyzerá, akoby mala vtáčiu chrípku. Celý ďalší týždeň sa cítim tak, akoby som ju od nej chytila.
Záporožie som si všimla vlani, keď sme s Jakubom cestovali autobusom zo Simferopoľa do Kyjeva. Zdalo sa mi veľké, v noci bolo krásne vysvietené. Práve som vtedy čítala Gogoľovho Tarasa Buľbu, ktorý sa stal atamanom v Záporožskej Siči, a tak som Záporožie zaradila do poradovníka našich ukrajinských cieľov.
Chvíľu som sa pohrávala s myšlienkou prežiť Prvý máj v Pervomajsku. Stránka tohto ukrajinského mesta však nesľubovala nič moc a navyše jeho názov nemá so Sviatkom práce nič spoločné, je to dátum jeho vzniku. Preto sme sa rozhodli Prvý máj stráviť o 440 km ďalej. Chcete vedieť, kde? Nasadajte, o chvíľu odchádzame.
Ak ste sa už spamätali z kultúrneho šoku, ktorý vám privodili verše v závere reportáže z Pisy, môžete sa so mnou vydať do krásneho mesta Siena. Nebojte sa, dnes žiadna lascívna básnička nebude.
Nie že by nebolo počas štyroch dní vo Florencii čo pozerať, ale byť len pár kilometrov od najslávnejšieho stavebného nepodarku na svete a nevidieť ho na vlastné oči, to by sme si neodpustili.
... bez Vesuvu Neapol, to bych byla bez tebe - takto spievala Inka Zemánková vo filme Hotel Modrá Hvězda pred viac ako sedemdesiatimi rokmi. Pravdepodobne nebola vo Florencii vo februári ako my. Zažili sme síce viac Florencie bez oblohy ako s ňou, na druhej strane je mesto v tomto ročnom období cenovo prijateľnejšie a turistoprázdnejšie.
Na Vianoce som dostala útlu knižôčku Země beze jména z roku 1932, ktorú napísal Ivan Olbracht. Zápisky z Podkarpatia spred osemdesiatich rokov sú veľmi zaujímavé, no možno ešte o kúsok zaujímavejší je obal, v ktorom knižka z pražského antikvariátu dorazila do Žiliny.
