Blanka Ulaherová
Litovský deň (Bielorusko 2015 - 3/5)
Je jasné ráno, na minských uliciach sú len zametači, ktorí dávajú mesto do poriadku po včerajších oslavách Dňa víťazstva. Toto je tajomstvo čistoty celého Bieloruska.

Je jasné ráno, na minských uliciach sú len zametači, ktorí dávajú mesto do poriadku po včerajších oslavách Dňa víťazstva. Toto je tajomstvo čistoty celého Bieloruska.

Je deviaty máj, svjata Peramohi - sviatok Víťazstva. Oslavy sa budú konať na druhej strane rieky, kam kráčame krásnym slnečným ránom spolu s tisíckami ďalších.

Na rozdiel od Kisku, Merkelovej a Kim Čong-una sme my v tom mali jasno hneď - sedemdesiate výročie ukončenia vojny oslávime v hlavnom meste Bieloruska, v Minsku.

Ráno nás prebudí kikiríkanie kohútov. Na stole už čaká káva a malá čokoládka k tomu. Domáca nám zavolá taxík, ktorý nás odvezie na stanicu. Opúšťame raj na kopci uprostred polí a pokračujeme v našej ceste za zlatým rúnom.

Ráno leje, vyzerá to tak, že z Abcházska už nič viac neuvidíme. Po hodine sa však dážď trochu zmierni a tak sa s dáždnikmi nad hlavou vyberáme hľadať starý kamenný most na rieke Besleti z prelomu 10. a 11. storočia.

Za tmy kráčame ranným Batumi. Brieždi sa tu neskôr ako u nás, ešte o siedmej je tma. Nastupujeme do maršrutky a vezieme sa do Zugdidi, ktoré leží na gruzínsko-abcházskej hranici.

Podľa starej gréckej báje mali Frixos a Helle zlú macochu, ktorá sa ich snažila zabiť. Keď už k tomu malo dôjsť, priletel z neba zlatý baran, vzal deti na chrbát a letel s nimi ponad more do Kolchidy preč od macochy. Zaujímavé, že? A ak k tomu ešte prirátame lacné letenky, je to silný dôvod, aby sme sa do Kolchidy vybrali aj my.

Dva posledné lístky vo vlaku z Odesy do Užhorodu boli dostatočným dôvodom na to, aby sme si po šiestich týždňoch urobili opäť výlet na Ukrajinu.

Paríž za deväť eur a Miláno za päť sme si užili už pred piatimi rokmi. Priaznivý vývoj ukrajinskej hrivny nás motivoval užiť si podobne Kyjev. Lístok z Čopu do Kyjeva, čo je približne 800 kilometrov, vychádza na 6 eur vrátane posteľnej bielizne s uterákom a dvoma čajmi servírovanými v sklených pohároch s typickými podstakančikami. No nekúp to, keď je to také lacné, povedali sme si, kúpili dva lístky a o dva dni ďalšie, pretože v tých prvých sme nedostali palandy, na ktoré sme zvyknutí.

Šofér autobusu púšťa celú noc srbskú popmusic. Som človek pomerne tolerantný, čo sa hudobných smerov týka, ale čo je veľa, to je moc. V každej pesničke sa spieva o srdci - o malom, zabudnutom, šťastnom, nešťastnom, mojom, tvojom, našom.... Keď dohrá stodvadsiatyôsmy kardiosong, je ráno a my sme v Belehrade.

Ráno necháme kľúčik v zámku a ideme na autobus. Domáca sa ponúkala, že nám objedná a zaplatí taxík, ale s vďakou sme odmietli, trochu pohybu nám nezaškodí.

Tento rok vám nebudem písať, že medzi mojím návratom z Grécka a opätovným odchodom na Balkán uplynulo len pár dní vyplnených praním, žehlením a opätovným balením. Nie, to som vám písala vlani aj predvlani, kto chce, môže si prečítať, a my namiesto dlhých rečí naskočíme radšej hneď do vlaku smer Budapešť.

Keď sme si pred tohtoročnou dovolenkou na gréckom ostrove Lesbos zháňali na internete užitočné informácie, dozvedeli sme sa všeličo zaujímavé. Pri mene našej delegátky napríklad informáciu spred troch rokov: Nejvíc k ničemu byla delegátka Zuzana U. z CK Alexandria, nepochopil jsem proč tam byla a kdo jí za to platí. Asi to nepochopila ani daná CK, pretože teraz platí menovanú delegátku cestovka, s ktorou sme sa vybrali aj my.

Túto jedinú cestu vlakom neabsolvujeme v plackartnom, ale v normálnom kupé. Rozdiel je poriadny - na chodbe aj v kupé sú na zemi koberce, sprievodkyňa je usmievavá a WC možno používať nepretržite, dokonca v ňom tečie aj teplá voda. V zásuvke na chodbe sa mi podarí počas noci nabiť dve batérie do foťáku. Toľko šťastia naraz!

Ráno pred pol šiestou vystupujeme na stanici v Polocku. Chvíľu čakáme, či sa oteplí aspoň na desať stupňov, zatiaľ je len sedem. To by sme sa ale asi načakali, preto sa o chvíľu rozhodneme vyraziť do víru veľkomesta. Ako prvého známeho stretávame pri stanici Lenina. Je oblečený vhodnejšie ako my, nebude mu dnes zima.

V Minsku nás víta krásna železničná stanica - krajšiu som ešte nevidela. Vyzerá to tu skôr ako na letisku. Vo vestibule sú mladí dobrovoľníci z organizačného výboru Majstrovstiev, ktorí podávajú informácie.

Bez mučenia sa priznám, že hokej je mi už dlho ukradnutý. Naposledy som ho sledovala v časoch normalizácie, keď porážka Rusov bola odplatou za August a celonárodným sviatkom. Odvtedy prešlo viac ako štyridsať rokov.

Keď som bola malá, občas som si listovala v útlej smutnej knihe Maminka s tmavou obálkou, ktorá mi pripomínala parte. Mama spomínala, že jednu básničku odtiaľ recitoval jej brat Miloš na pohrebe ich matky.

V noci sa mi opäť snívalo, že sa rozprávam s mamou. Bolo to také, ako vždy - hovorili sme o bežných veciach, skákali si do reči a hlavne sme sa stále smiali. Ráno som si uvedomila, že to bol len sen. S mamou som sa takto naposledy zhovárala pre dvoma mesiacmi. Potom sme ju jedno ráno našli doma bezvládnu, nereagujúcu, ochrnutú. Centrálna mozgová príhoda.

Po raňajkách sa rozlúčime s Divnou a jej troma mačkami a odchádzame mikrobusom do Resenu, kde prestupujeme na autobus do Bitoly.