Je už skoro osem, ale ešte sa len začína brieždiť. Vodič maršrutky zručne kľučkuje medzi kravami stojacimi na ceste a vyhýba sa pobiehajúcim psom a prasatám. Pred chvíľou nám pred autom prebehol medveď.
Pred chvíľou som nasadla do autobusu po jednodňovej návšteve Splitu. Mám fajn miesto hneď za šoférmi, tak sa snažím dospať, čo som predošlú noc nestihla. Len čo sa ponorím do snov, prebudím sa na to, ako šofér hovorí:
Naša spiatočná balkánska cesta vedie najskôr do Resenu. Máme tu vyše troch hodín času, tak si aspoň popozeráme mesto, z ktorého sme doposiaľ vždy videli len autobusovú staničku s čakárňou a WC.
Keď sme boli pred dvomi rokmi v Brajčine, dozvedeli sme sa o zaujímavej tradičnej akcii, ktorá sa tam koná každý rok siedmeho a ôsmeho augusta.
Termín našej tohtoročnej balkánskej cesty sme nevybrali náhodne. Už pred dvomi rokmi som sa rozhodla, že ak do Macedónska, tak presne v tomto čase. Prečo? Dozviete sa nekôr.
Pred naším odletom na Zakynthos pobiehali po letisku reportéri Markízy a pokúšali sa z ľudí páčiť katastrofické predstavy. Bolo to dva dni po referende, v ktorom väčšina Grékov povedala reformám svoje ochi - nie.
Keďže meteorológovia minulý týždeň predpovedali horúcu sobotu, rozhodli sme sa stráviť ju pri mori. Možno nie najbližšie a určite nie najteplejšie, ale rozhodne najlacnejšie nám z toho vyšlo more Baltické.
Ako som spomenula v predchádzajúcom článku, hotel Mogilev je typickým hotelom socialistickej éry. Veľkolepo riešené priestory, dežurna na každom poschodí, upratovacie čaty v silonových červených zásterkách.
Vlak do Gomeľa je poloprázdny, bočné lôžka nie sú obsadené vôbec. Zaľahneme a v rytme klepkajúcich kolies rýchlo zaspíme.
Je jasné ráno, na minských uliciach sú len zametači, ktorí dávajú mesto do poriadku po včerajších oslavách Dňa víťazstva. Toto je tajomstvo čistoty celého Bieloruska.
Je deviaty máj, svjata Peramohi - sviatok Víťazstva. Oslavy sa budú konať na druhej strane rieky, kam kráčame krásnym slnečným ránom spolu s tisíckami ďalších.
Na rozdiel od Kisku, Merkelovej a Kim Čong-una sme my v tom mali jasno hneď - sedemdesiate výročie ukončenia vojny oslávime v hlavnom meste Bieloruska, v Minsku.
Ráno nás prebudí kikiríkanie kohútov. Na stole už čaká káva a malá čokoládka k tomu. Domáca nám zavolá taxík, ktorý nás odvezie na stanicu. Opúšťame raj na kopci uprostred polí a pokračujeme v našej ceste za zlatým rúnom.
Ráno leje, vyzerá to tak, že z Abcházska už nič viac neuvidíme. Po hodine sa však dážď trochu zmierni a tak sa s dáždnikmi nad hlavou vyberáme hľadať starý kamenný most na rieke Besleti z prelomu 10. a 11. storočia.
Za tmy kráčame ranným Batumi. Brieždi sa tu neskôr ako u nás, ešte o siedmej je tma. Nastupujeme do maršrutky a vezieme sa do Zugdidi, ktoré leží na gruzínsko-abcházskej hranici.
Podľa starej gréckej báje mali Frixos a Helle zlú macochu, ktorá sa ich snažila zabiť. Keď už k tomu malo dôjsť, priletel z neba zlatý baran, vzal deti na chrbát a letel s nimi ponad more do Kolchidy preč od macochy. Zaujímavé, že? A ak k tomu ešte prirátame lacné letenky, je to silný dôvod, aby sme sa do Kolchidy vybrali aj my.
Dva posledné lístky vo vlaku z Odesy do Užhorodu boli dostatočným dôvodom na to, aby sme si po šiestich týždňoch urobili opäť výlet na Ukrajinu.
Paríž za deväť eur a Miláno za päť sme si užili už pred piatimi rokmi. Priaznivý vývoj ukrajinskej hrivny nás motivoval užiť si podobne Kyjev. Lístok z Čopu do Kyjeva, čo je približne 800 kilometrov, vychádza na 6 eur vrátane posteľnej bielizne s uterákom a dvoma čajmi servírovanými v sklených pohároch s typickými podstakančikami. No nekúp to, keď je to také lacné, povedali sme si, kúpili dva lístky a o dva dni ďalšie, pretože v tých prvých sme nedostali palandy, na ktoré sme zvyknutí.
Šofér autobusu púšťa celú noc srbskú popmusic. Som človek pomerne tolerantný, čo sa hudobných smerov týka, ale čo je veľa, to je moc. V každej pesničke sa spieva o srdci - o malom, zabudnutom, šťastnom, nešťastnom, mojom, tvojom, našom.... Keď dohrá stodvadsiatyôsmy kardiosong, je ráno a my sme v Belehrade.
Ráno necháme kľúčik v zámku a ideme na autobus. Domáca sa ponúkala, že nám objedná a zaplatí taxík, ale s vďakou sme odmietli, trochu pohybu nám nezaškodí.
