Päťdesiat hodín medzi príchodom z Balkánu a odchodom naň mi stačilo na opratie troch kufrov oblečenia, odpracovanie jednej smeny a zbalenie batoha. Po dvoch dňoch som si zopakovala trasu Macedónsko, Srbsko a Maďarsko v opačnom slede.
Keď nám v autobuse cestou do Grécka šoféri premietli Ďáblův náhrobní kámen, myslela som si, že nič horšie nemôže existovať. Len dovtedy, kým nám na spiatočnej ceste nepustili 100 sladkých holek. Ako bonus nám pridali Účastníkov zájezdu vo verzii pre nevidiacich a tak sme si vychutnali komentáre "autobus projíždí večerní krajinou a pod kolami mu ubíhá přerušovaná čára" a podobné. Vzhľadom na to, že polovica cestujúcich nastupovala v Budapešti, vhodnejšia by asi bola verzia pre nepočujúcich.
Dedinské tamtamy nezaháľajú a tak o nás Natália vie skôr, ako k nej s desaťkilovými batohmi a vyplazenými jazykmi dorazíme. Namiesto dlhých rečí nám ohreje večeru, ktorá tu na nás čaká už tri hodiny.
Vo štvrtok ráno o siedmej mi dcéra povedala, že má päť dní voľna. O deviatej som si vypýtala dovolenku a o jedenástej zavolala Natálii. Keď sa dozvedela o dcérinom a už aj mojom voľne, jej reakcia bola jednoznačná: "Prijezžajte!". A tak sme sa nasledujúci pondelok vybrali na východ do raja za novými zážitkami.
V plackartnom do Kyjeva oproti mne leží dievčina, ktorá celú noc presmrká a prekašle. Vyzerá, akoby mala vtáčiu chrípku. Celý ďalší týždeň sa cítim tak, akoby som ju od nej chytila.
Záporožie som si všimla vlani, keď sme s Jakubom cestovali autobusom zo Simferopoľa do Kyjeva. Zdalo sa mi veľké, v noci bolo krásne vysvietené. Práve som vtedy čítala Gogoľovho Tarasa Buľbu, ktorý sa stal atamanom v Záporožskej Siči, a tak som Záporožie zaradila do poradovníka našich ukrajinských cieľov.
Chvíľu som sa pohrávala s myšlienkou prežiť Prvý máj v Pervomajsku. Stránka tohto ukrajinského mesta však nesľubovala nič moc a navyše jeho názov nemá so Sviatkom práce nič spoločné, je to dátum jeho vzniku. Preto sme sa rozhodli Prvý máj stráviť o 440 km ďalej. Chcete vedieť, kde? Nasadajte, o chvíľu odchádzame.
Ak ste sa už spamätali z kultúrneho šoku, ktorý vám privodili verše v závere reportáže z Pisy, môžete sa so mnou vydať do krásneho mesta Siena. Nebojte sa, dnes žiadna lascívna básnička nebude.
Nie že by nebolo počas štyroch dní vo Florencii čo pozerať, ale byť len pár kilometrov od najslávnejšieho stavebného nepodarku na svete a nevidieť ho na vlastné oči, to by sme si neodpustili.
... bez Vesuvu Neapol, to bych byla bez tebe - takto spievala Inka Zemánková vo filme Hotel Modrá Hvězda pred viac ako sedemdesiatimi rokmi. Pravdepodobne nebola vo Florencii vo februári ako my. Zažili sme síce viac Florencie bez oblohy ako s ňou, na druhej strane je mesto v tomto ročnom období cenovo prijateľnejšie a turistoprázdnejšie.
Na Vianoce som dostala útlu knižôčku Země beze jména z roku 1932, ktorú napísal Ivan Olbracht. Zápisky z Podkarpatia spred osemdesiatich rokov sú veľmi zaujímavé, no možno ešte o kúsok zaujímavejší je obal, v ktorom knižka z pražského antikvariátu dorazila do Žiliny.
Na cestu do Podkarpatia som sa vybavila Čapkovým Hordubalom, Olbrachtovým Nikolom Šuhajom a pevným rozhodnutím, že moja v poradí pätnásta výprava na Ukrajinu sa nezaobíde bez návštevy Koločavy.
Konzervatívci pocítia sklamanie hneď po príchode do Užhorodu. Stará Volga, čo stála pri stanici dlho a neochvejne ako Lenin na kyjevskom Chreščatyku, kamsi zmizla. Zmizla aj typická "stolovaja" na autobusovom nástupišti, namiesto nej je tu bar. Väčšina vecí sa však od mojej minuloročnej návštevy Podkarpatia nezmenila.
Ráno sa presúvame do chorvátskeho Dubrovníka. Okrem šoféra sa nás v minibuse vezie šesť. Cesta trvá necelú hodinu, veď je to sem z Trebinje len 30 kilometrov.
Ráno si pozrieme, ako sa prebúdza Mostar. Pekárne svojou vôňou lákajú ranných návštevníkov, ktorých je tu v tomto čase len zopár. Napriek tomu už obchodníci po krátkej nočnej prestávke znova pripravujú stánky a čakajú prvých zákazníkov. Upratovacie komando pod starým mostom zbiera do igelitových vriec odpadky, ktoré tam ostali po jeho včerajších obdivovateľoch.
Štyri dni po návrate z Grécka som usilovne prala, sušila a žehlila naše použité šatstvo, aby som sa mohla na piaty deň bez restov vybrať na Balkán znova. A tak som sa znova vydala po známej trase vedúcej metropolami na Dunaji.
Po tom, čo sa nám v priebehu desiatich hodín pokazil pár kilometrov od srbských hraníc už druhý autobus, záchrana prišla priamo z Budapešti. Do tretice všetko dobré platilo aj v tomto prípade a tak sme pod ochrannými krídlami vodičov Ferencza a Gézu dorazili do Pargy s miernym meškaním a čiastočne modifikovaným sloganom "Do Grécka s Maďarmi."
Bolo to ešte pred druhou svetovou vojnou. Do mäsiarstva Josefa Patočku v Uherskom Hradišti prišla z neďalekej dediny skupina jazdcov na koňoch oblečená v pestrých krojoch so slovami:
Cesta z Kerča do Simferopola trvá vyše štyroch hodín. Vedie miestami okolo mora a pláží plných slniacich a kúpajúcich sa ľudí. Závidím im tým viac, že podľa podľa pôvodného plánu sme sa na niektorej z týchto pláží mali kúpať aj my.
V plackartnom máme za susedky babušku s vnučkou, ktoré spolu lúštia krížovky. Mala by som spať na hornom ležadle, ale dvanásťročná Katuška chce, aby som sa s ňou vymenila. "Požálujsta, požálujsta", prosí s rukami zopnutými, a ja jej návrh s radosťou prijímam. Dole sa cítim bezpečnejšie.
