Blanka Ulaherová
Zabili, zabili chlapa v Koločave
Na cestu do Podkarpatia som sa vybavila Čapkovým Hordubalom, Olbrachtovým Nikolom Šuhajom a pevným rozhodnutím, že moja v poradí pätnásta výprava na Ukrajinu sa nezaobíde bez návštevy Koločavy.
Na cestu do Podkarpatia som sa vybavila Čapkovým Hordubalom, Olbrachtovým Nikolom Šuhajom a pevným rozhodnutím, že moja v poradí pätnásta výprava na Ukrajinu sa nezaobíde bez návštevy Koločavy.
Konzervatívci pocítia sklamanie hneď po príchode do Užhorodu. Stará Volga, čo stála pri stanici dlho a neochvejne ako Lenin na kyjevskom Chreščatyku, kamsi zmizla. Zmizla aj typická "stolovaja" na autobusovom nástupišti, namiesto nej je tu bar. Väčšina vecí sa však od mojej minuloročnej návštevy Podkarpatia nezmenila.
Ráno sa presúvame do chorvátskeho Dubrovníka. Okrem šoféra sa nás v minibuse vezie šesť. Cesta trvá necelú hodinu, veď je to sem z Trebinje len 30 kilometrov.
Ráno si pozrieme, ako sa prebúdza Mostar. Pekárne svojou vôňou lákajú ranných návštevníkov, ktorých je tu v tomto čase len zopár. Napriek tomu už obchodníci po krátkej nočnej prestávke znova pripravujú stánky a čakajú prvých zákazníkov. Upratovacie komando pod starým mostom zbiera do igelitových vriec odpadky, ktoré tam ostali po jeho včerajších obdivovateľoch.
Štyri dni po návrate z Grécka som usilovne prala, sušila a žehlila naše použité šatstvo, aby som sa mohla na piaty deň bez restov vybrať na Balkán znova. A tak som sa znova vydala po známej trase vedúcej metropolami na Dunaji.
Po tom, čo sa nám v priebehu desiatich hodín pokazil pár kilometrov od srbských hraníc už druhý autobus, záchrana prišla priamo z Budapešti. Do tretice všetko dobré platilo aj v tomto prípade a tak sme pod ochrannými krídlami vodičov Ferencza a Gézu dorazili do Pargy s miernym meškaním a čiastočne modifikovaným sloganom "Do Grécka s Maďarmi."
Bolo to ešte pred druhou svetovou vojnou. Do mäsiarstva Josefa Patočku v Uherskom Hradišti prišla z neďalekej dediny skupina jazdcov na koňoch oblečená v pestrých krojoch so slovami:
Cesta z Kerča do Simferopola trvá vyše štyroch hodín. Vedie miestami okolo mora a pláží plných slniacich a kúpajúcich sa ľudí. Závidím im tým viac, že podľa podľa pôvodného plánu sme sa na niektorej z týchto pláží mali kúpať aj my.
V plackartnom máme za susedky babušku s vnučkou, ktoré spolu lúštia krížovky. Mala by som spať na hornom ležadle, ale dvanásťročná Katuška chce, aby som sa s ňou vymenila. "Požálujsta, požálujsta", prosí s rukami zopnutými, a ja jej návrh s radosťou prijímam. Dole sa cítim bezpečnejšie.
V rovnakom čase, keď sa hlavy štátov nevedeli dohodnúť či áno a či nie, my s Jakubom sme v tom mali absolútne jasno. Ísť v máji na Krym? Samozrejme!
Po päťdesiatich piatich Silvestroch v kruhu rodiny som sa rozhodla oželieť štyridsiatu reprízu Rysavej jalovice a prijala som dcérin návrh stráviť prelom rokov v Paríži. Do batoha som vzala foťák, kus štedráka, pršiplášť a ešte zopár drobností a dva dni pred koncom roka sme vyrazili.
S Natáliou som sa zoznámila pred takmer štyrmi rokmi vo vlaku medzi Kyjevom a Užhorodom, keď cestovala s vnučkou za svojou mamou do Vonihova.
Kedysi som mala spolužiaka z Kysúc. Keď rozprával o živote v osade Trojačka, kde sa v zime namiesto Ein Kessela Buntesa bavili pri páračkách, trochu som mu závidela. On mi zas možno závidel, keď sme spolu vystúpili po takmer štvorhodinovej ceste na žilinskej stanici. Cesta rýchlikom z Bratislavy vtedy trvala dlhšie ako dnes, pretože sa v Púchove "prepriahalo". A tak kým ja som to mala domov peši asi päť minút, Janko musel čakať na vlak do Čadce, tam prestúpil na ďalší do Makova a odtiaľ sa ešte šplhal peši kamsi do kopcov k svojim.
Pretože mi Grécko - až na jednu smiešnu tradíciu týkajúcu sa použitého toaletného papiera - plne vyhovuje, aj tento rok sa stalo cieľom našej dovolenky. Z tisíciek ostrovov, ktorých počet sa líši od Wikipédie k Wikipédii i od Saturu k Aeolusu, sme si vybrali Kos.
Siedmeho augusta 1931 sa v rodine Patočkovcov v Uherskom Hradišti narodilo dievčatko. Mama mu chcela dať meno Lada, ale otec povedal: "U Trpíkovcov majú peknú dcéru, volá sa Blanka." Trpíkovci boli vážená právnická rodina. Aj spisovateľ František Kožík spomína vo svojej knižôčke Sníh padá na Hradiště hneď na prvej strane, ako u Trpíkovcov prenocoval v júli 1919, keď ako desaťročný prišiel do Hradišťa robiť skúšky na gymnázium. A tak dostalo dievčatko meno Blanka.
Pomaly sa zmráka, okná malých chalúpok pod poloninami blikajú do tmy ako svätojánske mušky. Ukolísaná monotónnou uspávankou vyklepkávanou kolesami vlaku odkladám rozčítaného Sienkiewicza a pozorujem krajinu. Premýšľam, čo ma v nasledovných dňoch čaká. Za posledných šesť rokov som tadiaľto prechádzala asi jedenásťkrát, ale tentokrát je to trochu iné. Ukrajinou dnes cestujem prvýkrát sama.
Začína druhý a zároveň posledný deň našej národne šmrncnutej misie. Nemáme žiadne konkrétne plány - ja som za prehliadku chrámu svätého Sávu, Jakub navrhuje návštevu národného múzea.
Načim mi pridať k reportážam štipku národneho ducha, povedala som si. V piatok ráno sme teda zbalili oštiepky, nasadli do vlakoch a smerovali na Budapešť.
Stalo sa včera podvečer. Stojím s dcérou pred naším domom, v ruke držím fototašku, Viktorka vrecko so starým chlebom. Okolo ide suseda, sympatická staršia pani. "A čo tu takto postávate? ", pýta sa. "Čakáme na brata, príde po nás autom. Narodili sa mu kozičky."
Keď sme boli s bratom malí, takmer celý voľný čas sme boli zavŕtaní v knihách. Nezmenilo sa to ani po tom, ako naši v roku 1967 kúpili prvý televízor značky Dajana, ktorý nás sprevádzal vyše dvadsaťročným intervalom medzi Pražskou jarou a Nežnou revolúciou. Čítali sme všetko, čo nám prišlo pod ruku.