Ľubica Urbančoková
Ešte nie
Pokúsila sa vstať z postele, ale jeho ruka ju zachytila. „Ešte chvíľu ostaň..." Pritúlila sa teda k nemu a pozrela sa mu do tváre. Akoby cítil jej pohľad, otvoril lenivo oči a usmial sa.
Pokúsila sa vstať z postele, ale jeho ruka ju zachytila. „Ešte chvíľu ostaň..." Pritúlila sa teda k nemu a pozrela sa mu do tváre. Akoby cítil jej pohľad, otvoril lenivo oči a usmial sa.
Dnes som zažila dva dosť hlboké zážitky: 1, bolo ukameňovanie za môj blog 2, pochopenie, že 1 je oproti 2 obrovská malichernosť
O kráse bolo povedané už skutočne všetko a záver vyplynul skoro vždy ten istý: Každý ju vnímame inak, každému sa páči čosi iné.... Napriek tomu ma zarazil výrok diskutujúcej ženy, pracujúcej v IT sektore, že chápe, keď muž podvedie svoju manželku, ktorá prestane o seba dbať.Hlboká myšlienka? Asi áno, lebo sa ma bytostne dotkla. Ale o tom trochu neskôr, najprv vám poviem príbeh, kde pochopíte, že čo sa týka krásy, mám možno zvrátený vkus.
Ubehlo vyše hodiny, kým sa nachystala do obchodu. Čo inému trvá pár minút, jej chorľavé nohy predlžovali na nekonečne dlhý a bolesťou naplnený čas.Bývala na druhom poschodí malého bytového domu, kde nebol výťah. Čakalo ju 45 schodov.
Babie leto je poslednou spomienkou na zážitky z prázdnin. Vyťahuje do ulíc ľudí, ktorí sa snažia nasať do seba dostatok slnka ako obranu pred tmou, čo nás zahaľuje v zime. Včerajšia teplá sobota bola darom, nemohli sme preto zostať s dcérou zavreté v byte Držali sme sa za ruky, klebetili a prechádzali po parku. Vtedy som ich zbadala.
Videla som dnes na rukách matky malé bábätko. Po dlhom čase som opäť vnímala vôňu malého dieťaťa, a pozorovala jeho drobučké pršteky, ktorými sa snaží zachytiť maminu dlaň. Videla som jeho malinké ústočká, čo nevedia povedať, čo ho bolí, kam chce ísť, čo potrebuje. Tie ústa sa vedia smiať, keď mu je dobre a vedia plakať, keď mu chýba niečo....hlavne matkina blízkosť
Prerastený štvorkilový "zakrslý" králik Muco, bol samotár a podivín od malička. Možno utrpel nejakú traumu aj tým, že sme ho niekoľko týždňov jeho života považovali za samicu a teda ho oslovovali menom Lili...možno sa na nás hnevá aj kvôli tej jeho ružovej napájačke a obojku... Doteraz mám však podozrenie, že je to prezlečená opica, lebo miluje banány a na mrkvu je alergický
Rozmýšľali ste niekedy nad tým, ako vás vnímajú úplne cudzí ľudia? Ja áno, ale uvedomila som si to až dnes ráno, keď som utekala na stanicu. Vlakom chodím do práce 5 rokov a za ten čas stretávam na ulici niekoľko desiatok tých istých ľudí... už sa neorientujem podľa hodiniek, ale podľa toho, kde ich stretnem
Vlakom cestujem každý deň. Niekedy len tak sedím a nechávam svoje myšlienky kolísať monotónnym spevom nápravy na koľajniciach, tuduf-tuduf... Mlčím , snívam a vnímam rôzne farby hlasov ľudí, ktoré sa miešajú v rozhovoroch.
Zobudil sa na hluk. Otvoril oči a chvíľu premýšľal, kde sa nachádza. Ešte pred chvíľou mal 28 rokov a dokončieval strechu tohto domu a s ostatnými chlapmi vládal loziť nielen po strechách, ale aj horách, skalách...ešte pred chvíľou sa smial a zo strechy vypiskoval na mladé dievčence, čo prechádzali po chodníku do strednej školy...ešte pred chvíľou sa tešil na nový deň a nové zážitky...
Kým bol mladý , ľudia sa ho báli kvôli postave a tvrdým ranám v boxerskom ringu. Čo si pamätá, nemal ľudí nejako v láske, a tých niekoľko skalných fanúšikov, ktorí na neho stávkovali a zdravili sa mu, či mu chceli potriasť rukou, tých nejako pretrpel. Keď zostarol, fanúšikovia zmizli a on stvrdol ešte viac.
Vozil ich taxíkom už niekoľko rokov a vždy zachovávali ten istý rituál. Každú stredu zaparkoval pred domom, zazvonil, chvíľu čakal. Vyšli, držiac sa za ruky, on obrovský skoro dvoj - metrový chlap, ona drobnučká v klobúku s prázdnymi nákupnými taškami.