Ľubica Urbančoková
Polámaná jabloň
Pod oknom mojej izby stojí jabloň. Večer, keď nemôžem spať, často na ňu hľadím. Má konáre obťažkané snehom, ktoré pripomínajú sivé vlasy stareny. Mojej starkej....
Miesto pre vašu tvorbu. Staňte sa súčasťou komunity
Nezaradené
Ľubica Urbančoková
Detský čin roka trochu inak
Tento príbeh bude krátky...( neobvyklé na moje morálne výlevy).....ale od včera sa usmievam ,keď si na toho môjho Iva spomeniem...a tiež som rada, že nie som jeho suseda....
Ľubica Urbančoková
E-mail od dcéry
Milica žila sama s dcérkou. Všetky jej dni boli ako písané cez kopirák: práca, vyzdvihnúť dcéru zo škôlky, neskôr družiny, nakúpiť, pohrať sa, uvariť na ďalší deň, poupratovať... Večer padala unavená do postele a nie a nie zaspať... premýšľala čo ďalej... Toto predsa nemôže byť všetko...takéto živorenie....akoby už končila so životom... "Dokelu, však nemám ani tridsať a pred sebou žiadna perspektíva....nič...len stereotyp a samota...." ešte že existuje vankúš, ktorý s padajúcimi snami pil aj jej slzy..
Ľubica Urbančoková
Misia: záchrana Mikuláša
V pondelok prišla dcéra zo školy v mizernej nálade. Sadla si mlčky na posteľ, v očiach slzy , brada zvesená. „Čo sa stalo, Monika?" spýtala som sa... Iba pokrútila hlavou a smutne vzdychla. „ Dostala si zlú známku?" zaujímala som sa. „ Nie, dnes je Mikuláša, dnes sa neskúšalo..."
Ľubica Urbančoková
Raz srdce puká, raz plesá
Skoro 70% tela človeka tvorí voda.... bez nej prežije len niekoľko dní.... Až 90% myšlienok ženy patrí láske....vydrží bez nej existovať roky........ Koľko presne, neuvádza žiadna štatistika...však kto by sa chcel dostať do tej skúmanej vzorky?
Ľubica Urbančoková
O cigánikovi, ktorý sa netešil na Vianoce
Najviac informácií majú určite pani učiteľky v materskej škôlke. Na druhé miesto by som dala tie na základnej škole....a občas sa čosi dozvieme aj my rodičia na rodičovskom združení...
Ľubica Urbančoková
Ivo - Monikin kamarát
Ivo je dcérin spolužiak. Je od nej o hlavu menší, o desať kíl ľahší a z očí mu šibalstvo srší na všetky svetové strany. Kde sa niečo zomelie, tam je Ivo určite zapletený medzi prvými a vždy má nejaký „dobrý" nápad ako zabiť nudu. Toľko ponôs, čo sa znesie na jeho hlavu to, by normálny človek určite neuniesol...
Ľubica Urbančoková
Podanie ruky - maličkosť
Podanie ruky - pozdrav, ktorý vznikol v stredoveku ako potvrdenie zmluvných záväzkov na dôkaz, že otvorená ruka nezviera zbraň.... Podanie ruky - výraz rovnosti a náklonnosti Podanie ruky - gesto pomoci úbohému človeku... Podanie ruky - tradícia, ktoré prestáva byť samozrejmosťou denného života....
Ľubica Urbančoková
Stratené sny Slatinky
- Prosim, zober ma von - poslala som Janovi sms - Caj ci vzduch - zasvietila odpoveď - Vzduch - odpísala som - O.K. Slatinka - navrhol a vďaka tomuto návrhu som objavila vysídlenú obec Slatinka.
Ľubica Urbančoková
Jedenáste "ďakujem"
Dostala som od priateľky celkom zaujímavú radu. - Keď sa cítiš mizerne, nájdi si 10 vecí za ktoré sa Bohu poďakuješ. A nech sú to najlepšie maličkosti, nad ktorými sa iný usmeje....- Práve sme sa s dcérou vrátili po dvoch dňoch od exmanžela, potrebujem akútne pozdvihnúť náladu. Toto je môj pokus.
Ľubica Urbančoková
Môže za to október
Tento mesiac, sa rozhodol otestovať mňa a členov mojej rodiny, či vieme správne reagovať na nie práve bežné situácie.
Ľubica Urbančoková
Premlčané....zabudnuté....
Sedela vedľa mňa úplne zlomená, hlava sklonená, plecia ovisnuté, telo trasúce sa vzlykmi... Bolo mi jej ľúto, chcela som vystrieť k nej ruky, chytiť ju za rameno, povedať niečo povzbudivé, ale netušila som čo, by to malo byť... Zostala úplne sama....dokonca aj viera, či nádej zmizli pred pár rokmi.
Ľubica Urbančoková
O dobrých ľuďoch.....príbeh tretí: Kadiaľ vietor- tade plášť
Ján má 42 rokov a nápady tak na dvanásť. Niekedy (dosť často) sa za jeho spontánne prejavy musíte hanbiť, pretože jemu nezáleží na názore iných a prejavy nesúhlasu okolia ho nútia zachádzať ešte viac za hranice. Nikdy netušíte, čo spraví, takže v jeho spoločnosti zostávate permanentne v strehu, aby ste zakrývali jeho prešľapy, či zahlaďovali trapasy. Niekedy však prídu aj dni, cez ktoré apaticky hľadí pred seba a vy máte ešte väčší strach, lebo netušíte, čo z toho ticha pred búrkou vzíde a aká spúšť po nej zostane.
Ľubica Urbančoková
O dobrých ľuďoch.....príbeh druhý: Zmierenie
Moja krstná Mária je nádherná žena. Má jemné črty, hlboké oči, husté vlasy, ktoré jej vo vlnách padajú neposlušne do tváre, štíhlu postavu a ruky, čo sú vždy ochotné objať, pomôcť, utešiť. Vo svojich 61 rokoch mi pripomína rozprávkovú bytosť. Keby ste ju stretli prvýkrát, pomyslíte si, že nie je skutočná, že nemôže existovať taký dobrý človek, že sa jednoducho určite pretvaruje... Verte mi, v mojej puberte som ju často skúšala, rozčúliť. A nielen ja, ale aj jej päť detí. No ona sa nad našimi vylomeninami len usmiala, pohladila nás, objala, či kľudným hlasom vysvetľovala, že „toto" skutočne nemôžeme robiť....a keď sme už prakticky rozoberali dom, zavolala nás do kuchyne, urobila chlieb s maslom a rozprávala príbehy o dobre, láske a Bohu.
Ľubica Urbančoková
O dobrých ľuďoch.....príbeh prvý: Deduško Večerníček
Každý z nás má okolo seba niekoľko ľudí, ktorých má rád, ktorí mu vnášajú do života pohodu, alebo ktorí sú mu jednoducho sympatickí..... Sú to priatelia, rodina a niekedy aj úplne neznámi, čo sa nám na okamih priplietli do cesty. Mne tak tíško, celkom nevtieravo vstúpil do sveta deduško Večerníček....
reklama
Ľubica Urbančoková
Listy
Pokazil sa mi vysávač.... Polovica koberca čistá, tá druhá posiata omrvinkami z detskej návštevy. „Super....fakt super....." šomrala som si a premýšľala, či ho zaniesť do opravy, alebo rovno kúpiť nový. „A nemáš náhodou v garáži ešte jeden z tvojej výbavy?...." pripomenul mi starší brat s pomerne istou dávkou irónie. „ Vlastne máš pravdu..." ocenila som jeho nápad, keďže na koberci sa lesklo toľko odrobiniek, že by sme z nich vykŕmili aspoň jednu orpingtonku. Zvesila som kľúče z vešiaka a namierila do garáže. Dookola stien stoja skrinky, plné vecí, ktoré sa dávno nepoužívajú....ale ktoré tam dávame pre prípad....že by sa predsa len použili.
Ľubica Urbančoková
Probus, Chana a Jack
Od malička som mala blízky vzťah k zvieratám. Mama sa ma nikdy nevedela dočkať, kým prídem zo školy domov, pretože som sa musela prihovoriť a vyhladkať všetkých psov, či mačky, ktoré boli za plotmi rodinných domov na mojej trase. Možno aj preto som istý čas robila v chovateľskej stanici psov. Za tie 3 roky som zažila niekoľko zážitkov, ktoré mi aj dnes v spomienkach prinesú úsmev, radosť a lásku . Myslím, že sa nám tie nemé tvory v mnohom podobajú: tiež majú radi, keď ich chválime, tiež vedia smútiť, blázniť, vymýšľať somariny.. a čakajú na ľudské milé slovo.... a líšia sa v tom, že oni vždy chcú, aby sme boli my ľudia - ich páni šťastní..
Ľubica Urbančoková
Dobrý skutok....resp. Strčme babku pod autobus
Dnes ráno som si vypočula zaujímavý rozhovor troch stredoškolákov. Rozprávali sa o čomsi, čo videli večer v televízii. Priznávam, chvíľu mi trvalo, kým som pochopila, o čom hovoria. Vo vetách lietali spojenia ako - ten debil Vilo.... a ten preemotivovaný dedko Vilo, trápny Vilo.....Spočiatku som nechápala, prečo urážajú kamaráta včielky Máji.... Zamiešali tam aj výrazy „modrý blbec" a ja som len tak žmurkala, ako sa ocitli v krajine Šmolkov.... No nakoniec ma slečna zachránila pred úplným domotaním sa, lebo povedala celý názov relácie: Modré z neba....
Ľubica Urbančoková
Červená lavička
Na konci našej ulice stojí červená lavička. Hoci sa ju snažia chrániť konáre javorov a jabloní, zmáča ju chladný jesenný dážď a ona stráca svoju farbu aj pohodlie, pre ktoré ju počas leta vyhľadávali deti, ich matky, či dôchodcovia... Tá lavička nie je len miestom oddychu....je ako špongia...nasáva rôzne smútky, radosti, vášne, klebietky.... Stačí sa k nej skloniť a počujete slová, ktoré v nej ľudia zanechali...
Ľubica Urbančoková
Starká, bylinky a mlieko
Vonku padá hustý neutíchajúci jesenný dážď a ja úpenlivo túžim po slnku, po teple, po jarnej vôni... Keď neprichádza, musím si ju predstaviť. Pred očami sa mi vybavuje majestátna lipa pri studni mojich starých rodičov a pod ňou vidím samu seba - sotva 10 ročné dievčatko. Načahujem sa za voňavými kvetmi. Starká sedí na stoličke, usmieva sa a ukazuje, ktoré kvietky mám ešte odtrhnúť. Má na hlave svoju čiernu šatku s bielymi ornamentmi uviazanú pod bradou na veľký uzol, kožušinovú vestičku, čiernu skladanú sukňu so zásterou a kapce... Stále je jej zima.
