Píšem tento blog od januára 2007. Prvý krát som publikoval v roku 1998 v časopise Apológia (predchodca časopisu Ministerstva obrany - Obrana). Tento blog bol citovaný v odborných a laických médiach na Slovensku (SME, Denník N, Trend, Aktuality.sk a ďalšie) v Iráne, Číne, Česku a Maďarsku. Tento Blog nie je jazykovo korigovaný. Zoznam autorových rubrík: Ministerstvo obrany SR, Modernizácia OS SR, Spravodajské služby, Obranné plánovanie, Bezpečnost. a obranná politika, Medzinárodná politika, Iné
Premiér Fico po zasadaní bezpečnostnej rady SR vyhlásim že Ukrajinu nepoznáme. Vyhlásil to v čase kedy na našich východných hraniciach hrozí vojnový konflikt ktorý by mohol zaplaviť Slovensko väčším počtom utečencov ako máme na Slovensku Rómov. Vyhlásil to v čase kedy on sám kandiduje na funkciu prezidenta.
Rok 1989 pre väčšinu ľudí demonštrujúci v davoch na námestiach nebol o slobode a demokracii. Mnohý z nich tieto pojmi nevedeli uchopiť a mnohý tieto pojmi nedokážu uchopiť ani po viac ako 20 rokoch. Intuitívne však vedeli že rôzne životné peripetie ktoré dennodenne zazívajú, ako napríklad bariéry pri cestovaní, alebo dlhé rady na ovocie pred sviatkami nejako súvisia s demokraciou a zlou správou majetku štátom. Preto sme za prirodzene považovali že po roku 1989 bude nasledovať vysporiadanie sa s týmto problémom privatizáciou.
V máji na veľtrhu IDET 2013 predstavili firmy zo Slovenska a Českej republiky technologický demonštrátor modernizácie bojového vozidla BVP-2. Podľa vyjadrenia ministra obrany Martina Glváča koordinátorom výroby vozidiel ktorých cenu odhadol náčelník Generálneho štábu OS SR Peter Vojtek na 1 milión eur bude VOP Trenčín. Minister označil tento projekt na najvýznamnejší modernizačným projektom v histórii ASR. Je to však tak ?
Dynamické dianie v medzinárodnej politike posledných dni znova a neustále konfrontuje zahranično-politickú realitu s teóriou. Odhliadnuc od teórii Fukuyamu a Huntingtona ktoré boli prekonané skôr ako boli publikované a triumfu realizmu, vystala fundamentálna otázka či je naša bezpečnostná akcieschopnosť ohrozená.
Hrozba vojenského zásahu v Sýrii rozpútala búrlivú diskusiu zástancov a odporcov vojenského riešenia. Obe strany prednášajú rôzne argumenty a často krát vo forme polopravdy a lži. Jedným s argumentov ktorý je obľúbený najme u odporcov vojenského zásahu je že v Sýrii ide o zbrojársko-ekonomické záujmy. Skúsme sa preto pozrieť aké zbrane sú v Sýrskej občianskej vojne už 2,5 roka používané a kto ich dodal.
Nie som zástanca eufemizmov. Necítim sa byť politikom a mam rad čiste a jasné pomenovanie veci. Vojna je pokračovanie politiky inými prostriedkami a organizovanou formou násilia. Preto vojenské angažovanie v Sýrii je vojnou. Táto vojna však nezačne dnom útoku, pretože tato vojna tam už je a nič na tom nemenia žiadne názory či už Asada, jeho oponentov, USA, Ruska ani nikoho iného. V tejto chvíli ma ani nezaujíma kto je za vzniknutú situáciu vinný, pretože toto nieje najdôležitejšou otázkou dna. Tou je nesporne otázka ako tento konflikt skončiť. Tak ako hlavnou úlohou ozbrojených síl štátov nieje vybojovať budúce vojny ale zabrániť aby tieto vojny vznikli. A jediným spôsobom ako túto vojnu ukončiť je vojensky zasiahnuť.
Názor že kyberútoky nahradia klasické vojny je smiešny. Vlastne prekonáva aj neochvejnú snaha politikov presvedčiť voličov že jeden z najdôležitejších významov ozbrojených síl je likvidovanie následkov živelných pohrôm (podla nich je to tak dôležité že sa to dokonca niekoľko krát dostalo do vládneho programu).
Kauza vojenských spravodajských služieb okrem iného poukázala na jeden zaujímavý fakt. Slovenskí občania, od ktorých pochádza moc v našom spoločenskom systéme, netušia aká je úloha spravodajských služieb v demokratickej spoločnosti. Tento moment je o to zaujímavejší, že bezpečnostná stratégia Slovenska ako malej krajiny, ktorá nedokáže silou reagovať na celé spektrum hrozieb, je založená na systéme kolektívnej bezpečnosti a včasnom varovaní pred prípadnými hrozbami, ktoré majú obstarať práve spravodajské služby. Dá sa tak povedať, že spravodajské služby by mali byť najvýznamnejšími bezpečnostnými inštitúciami na Slovensku. Nie je to však len chyba občanov. Slovenské spravodajské služby sa napríklad pri prezentácii svojej činnosti (respektíve neprezentácii) viac podobajú na spravodajské služby nedemokratických krajín. Paradoxne tak nastáva situácia, kedy je ľahšie popísať činnosť cudzích spravodajských služieb na Slovensku, a tak pochopiť význam spravodajských služieb pre Slovensko.
Vojenské spravodajstvo (VS) existuje v novej podobe päť mesiacov a už čelí najväčšej spravodajskej kauze na Slovensku za posledných 15 rokov. Niežeby spravodajské kauzy boli pre Slovensko novinkou, nemusíme ani spomínať na štátny terorizmus SIS za Mečiara. Stačí, ak si spomenieme na prešľapy predchodcov VS ako napríklad: odpočúvanie novinárov za predchádzajúcej vlády, nevýhodne nákupy informačných systémov za Radičovej a za prvej Ficovej vlády, aféru Galko - Hudec, pôsobenie niektorých riadiacich pracovníkov v štruktúrach ŠTB v roku 2009, podozrenie z predaja informácií obchodníkom so zbrojným tovarom počas Ficovej vlády alebo skartovanie dokumentov z čias pred rokom 1989, ktoré prebiehalo systematicky až do druhej Dzurindovej vlády. Kauzy VS nie sú charakteristické len pre Slovensko. Veď si stačí odskočiť k našim severným susedom, kde v dňoch, keď sa táto kauza prevalila riešili či gen. bryg. Janusz Nosek riaditel Służby Kontrwywiadu Wojskowego (poľský ekvivalent Vojenského obranného spravodajstva - SKW) je spolupracovníkom Ruskej federálnej služby bezpečnosti (FSB). A práve to je skutočná tragédia tohto prípadu.
Po úspešnom útoku dvoch útočníkov s nožmi na vojaka pred kasárňami v Londýne vyhlásil generálny tajomník NATO: „Odsudzujem tento šokujúci a barbarský zločin.“ Takéto útoky nemôžu byť nikdy odôvodnené. Ľudsky sú tieto slova odôvodnené, ale bolo aj správne ich vyriecť?
Tento mesiac prejde 10 rokov od toho, čo do Kuvajtu odleteli prví slovenskí vojaci, ktorí sa následne podieľali na invázii spojeneckých síl do Iraku. Spolupodieľanie sa Slovenských ozbrojených síl na invázii ako aj invázia samotná sa stala značnou kontroverziou nielen vo svete ale aj na Slovensku. Vzhľadom na veľmi podobne definovanie bezpečnostných záujmov naprieč celým politickým spektrom, s výnimkou jeho liberálnej a nacionalistickej časti, sa téma našej podpory vojny v Iraku stala najvýznamnejšou bezpečno-politickou kontroverziou od roku 1998. Spor o to, či bola Slovenska podpora správna sa v roku 2006 stal následne jednou z predvolebných tém. Zatiaľ čo kritiku našej účasti definoval v roku 2006 Róbert Fico slovami: „V Iraku však išlo o agresiu, ktorú nemienime tolerovať ani podporovať", jej podporu vystihol v tom istom roku Mikuláš Dzurinda slovami: „Som si istý, že pôsobenie našich vojakov v Iraku čas ohodnotí pozitívne". 10 rokov je dostatočne dlhá doba, aby čas konečne rozhodol kto mal pravdu.
Keď sa pred viac ako 10 rokmi začala reforma ozbrojených síl smerom k profesionálnej armáde, vtedajší minister obrany ale aj náčelník generálneho štábu často používali vetu „Nepotrebujeme cvičiť vojakov v zametaní alebo škrabaní zemiakov“. Doba sa však mení. Nedávno minister obrany spolu s ministrom prace a sociálnych veci oznámil, že sa chystáme cvičiť vojakov v zbere dreva a triedení odpadu! Zdá sa vám to správne ?
Pre väčšinu z nás je jadrová vojna niečo nepredstaviteľné. Aj pre väčšinu mladých študentov medzinárodných vzťahov je jadrová vojna (jadrový terorizmus) len prázdny pojem, a to aj napriek tomu, že počas svojho štúdia by mali pochopiť, prečo je napríklad pre Baracka Obamu riziko šírenia jadrových zbraní, najväčšia bezpečnostná hrozba, alebo prečo sa počas ich štúdia kladie taký doraz na zmluvy jadrového odzbrojenia. Pre odborníkov, ktorí sa zaoberajú terorizmom alebo študujú vojnové plány z doby studenej vojny, pripravujúc sa na budúce vojny ma však jadrová vojna prichuť niečoho hmatateľné reálneho.
Mediálny rozruch ohľadne nákupu dvoch lietadiel L-410UVP-E20 Turbolet naším ministerstvom obrany skvelo dokumentuje súčasnú politickú situáciu. Na jednej strane schopnosť vládnej strany neúspech označiť za úspech a zároveň schopnosť dosiahnuť svojho cieľa, ktoré súčasná opozícia dávno stratila.
19. zasadnutie regionálneho fóra ASEAN v Phnom Pene v Kambodži neprinieslo očakávané jednotné stanovisko štátov ASEAN k územnej agresii Číny v Juhočínskom mori. Toto doteraz najvýznamnejšie zaváhanie v 45 ročnej histórii medzinárodnej organizácie je dôsledok úspešnej aplikácie politiky selektívneho prístupu Číny k rôznym členom ASEANU s cieľom zasiať rozpor medzi nich takým spôsobom, aby zostal nefunkčný.
Ľubomír Galko (SaS) 22.11.2011: „Ľudsky chápem rozhorčenie a emócie novinárov v súvislosti s kauzou ich údajného odpočúvania, no na druhej strane, ak je podozrenie zo spáchania trestného činu, nie je rozdiel medzi politikom, zamestnancom, podnikateľom, bežným človekom alebo novinárom.“
Na odpoveď, prečo ľudia píšu články, existujú len dve odpovede. Svoje myšlienky chcú posunúť iným ľuďom (a žiaľ, niekedy aj podsunúť) alebo mať z toho iný benefit. Preto ma vždy poteší, ak bola moja motivácia naplnená a kontaktuje ma niekto neznámy s tým, že ho moje články zaujali. V poslednej dobe ma však kontaktujú len novinári, ktorí chcú počuť môj názor na oblasti, o ktorých sa nemám prečo vyjadrovať, ako napríklad môj názor na nominácie SAS na šéfa NBÚ (myslia si, že keď cez Google nájdu moje blogy o SIS a VSS, tak sa môžem vyjadrovať k úplne všetkému - aj taká je práca niektorých „novinárov" na Slovensku). O to viac ma prekvapila posledná reakcia, ktorá sa vlastne týkala môjho prvého článku, ktorý som publikoval pred viac ako 10 rokmi v časopise Apológia (vtedajšia verzia dnešnej Obrany). Článok mal názov Tank a 21. storočie.
Pri čistení počítača som narazil na archív starších článkov. Prezrel som si ich a uvedomil som si, že dnes sú sú rovnako aktuálne ako boli vtedy. Vybral som jeden, ktorý som si znova po dlhej dobe prečítal. Dôvodom je autor, ktorý ma vždy inšpiroval.
V návale správ o zvyšovaní ekonomického vplyvu Číny na Európu sa slovenským médiám stratila podstatne zaujímavejšia informácia. Americký minister obrany Robert Gates pred svojou návštevou Číny pre agentúru Reuters uviedol, že Čína je vo vývoji novej neviditeľnej stíhačky ďalej, než predpovedali americké tajné služby, čím reagoval na fakt, že sa 4. januára objavili prvé fotografie a video z testov novej čínskej stíhačky 5. generácie Chengdu J-20. Dnes Gates oznámil, že J-20 úspešne absolvovala prvý let.
„Putin sa musel zhúliť!" Taká bola moja prvá banalizujúca reakcia na minulotýždňový rozhovor Vladimíra Putina pre CNN, v ktorom uviedol, že „Rusko bude musieť budovať svoje jadrové sily pokiaľ USA neratifikujú zmluvu, ktorú sme podpísali tento rok". Avšak výrok Putina možno vôbec nie je banálny.
