Ešte pred pár dňami pridávali statusy, komentovali a žili svoje bežné životy. Potom sa na Facebooku objavila správa o ich smrti. A ja som si uvedomil, aký zvláštny typ smútku priniesli sociálne siete.
Niektoré vrchy človeka prekvapia až vo chvíli, keď sa na ne postaví. Klapy v južnej časti Javorníkov sú presne tým miestom.
Keď v autobuse zazneli sirény, dvanásťročný Dima upokojoval kamarátku: „To je u nás doma. Tu je mier.“ Tak sa začalo ďalších sedem dní bez vojny.
Plnotučná Simona to povedala jasne, stručne a trefne.
Sinapius ukázal slovenskej barokovej inteligencii cestu od češtiny k slovenčine: Ako hovoríme, tak píšme.
Keď všetci budeme nosiť dúhové stužky, zmizne agresia, nenávisť, hrubosť a násilie. Nikoho sa nebudeme musieť báť. Presviedčajú nás o tom aktivisti.
AI už nie je len chatbot. Stáva sa kolegom, kontrolórom aj tichým konkurentom v práci.
Hajde k psychiatrom, hej, takých 30 evrí a spíte!
Deti v Černihive sa počas poplachov ukrývajú v pivnici neďalekého kostola, žiaci a žiačky lýcea v Konotope sa pre nízku kapacitu krytu dostanú do školy iba párkrát do roka. Aj pre ne sme spustili kampaň na obnovu školských krytov.
Ani nadrogovaný ožran by to nepovedal „lepšie a úprimnejšie“ ako žiaľ premiér našej krajiny.
Zažil som vojnu a rozpoznávam varovné signály. Na Slovensku sa šíri strach, rastie napätie a z oboch strán pribúda nenávisť. O to dôležitejšie je včas sa zastaviť a spamätať
Starká a keď má niekto zlatú svadbu dostane zlatú medailu? A ak áno, v akej disciplíne sa súťaží? V žiadnej, ale rozhodne je to beh s prekážkami a na dlhú trať.
Krajina na Východnom krídle NATO sa nespráva zodpovedne.
Za všetko človek raz musí zaplatiť. A bolesť je cena, ktorú platíme za odvahu milovať. Dočerta s rozumom, keď je tu láska.
Kultúra je príbeh. Ak nerozumieme hĺbke literatúry, nerozumieme hĺbke kultúry. Ak nerozumieme hĺbke kultúry, nikdy neporozumieme sebe.
Na začiatok netreba mať veľa, stačí že sme majiteľmi cieľa.
