Život je skvelý a plný prekvapení... Zoznam autorových rubrík: Skutočné príbehy, Ako to vnímam ja, Súkromné, Nezaradené
Prosperita sem, prosperita tam, namakaná ekonomika, prepracovaný systém, blá blá, ale všade samé .... Slovenská nočná mora ma prenasleduje aj tu, takže sa mení na nemeckú. Vlastne, načo to personifikovať. Asi to bude normálne, alebo čo... Psie „bobky". Ja by som to nazvala aj príznačnejšie, tak od pľúc...ale sa nepatrí...
Pod pojmom „Nemec" si ešte stále mnoho ľudí predstaví chlapíka v dokonale vyžehlenej uniforme alebo dlhom čiernom kabáte s vysokými čižmami, neschopného rozprávať sa v ľudskom tóne, samozrejme s odmeraným, najlepšie nepriateľským výrazom v tvári. Takéto ponímanie je trochu pochopiteľné, ale je mi tých Nemcov úprimne ľúto. Za svoju minulosť tvrdo platia a ešte dlho platiť budú (a to zďaleka nie iba tým, ako si ich svet zafixoval)... Nemuseli by sme byť tvšak takí predpojatí. Ak by na seba mali za hriechy minulosti zazerať všetky národy, asi ťažko by si dnes niekto pozrel priamo do očí. Vodca bol aj tak Rakúšan. A dnes tam radi zabehneme na nákup, natankovať si tátoša alebo zapísať decká do lepších škôl. Sme už totiž úplne inde. Civilizovanejší, predvídavejší a snáď aj ľudskejší. Nemci sú presne ako my. Vysokí, nízki, tuční, chudí, inteligentní, jednoduchí, veselí, aj bití životom. A že robia niektoré veci inak? Kto môže tvrdiť, že ten náš spôsob je lepší alebo správny? Niečo treba po príchode do inej krajiny rešpektovať. A to niečo sú kultúrne rozdiely. Ak sa do toho človeku nechce, nech radšej na kufre sadá prach.
Ak tu niekto očakáva vážne politické postoje a komentáre, zrejme ho sklamem. Vzhľadom na môj level nemčiny je to zatiaľ absolútne nepodstatná oblasť života a je celkom mimo môj fokus. Rozumieť politickým súvislostiam si vyžaduje osobnú angažovanosť, čas a štúdium, a to minimálne tlače a rôznych prejavov verejnej mienky. Som rada, že sa vôbec orientujem v nemeckom časopriestore, že stíham zorganizovať bežné rodinné záležitosti, aspoň trochu dôstojne odpovedať na zdvorilé nemecké otázky (v niektorých prípadoch viesť jednoduché dialógy – jupíííí) a ako osobný progres označujem čítanie miestneho bulváru. Niežeby to človeka obohatilo, ale kontext článkov je jasný ako facka a vždy sa nejaké nové slovíčko nalepí. Politika však hrá aj tu svoju rolu...
Už sú pomaly pred dverami...veď viete, Vianoce. Dnešná komercia ich tlačí už na september. Katastrofa. Ale nie to som chcela... U nás doma medovníky musia byť. Bez nich by to bolo pre mňa horšie ako bez stromčeka. Keď sme boli na Slovensku, rozdávali sme ich rodine a priateľom. Posledné Vianoce boli iné. Ďaleko od domova, no napriek tomu slovenské, ako sa patrí. Kapustnica, ryba, zemiakový šalát, nejaký ten koláčik a všetky slovenské zvyky, ktoré si nosíme hlboko v srdci. V ten čas mi bolo naozaj trošku smutno... Ale to k Vianociam asi patrí.
Náš syn nie je v kolektíve ako takom žiadny nováčik, keďže má jeden rok slovenskej škôlky úspešne za sebou. Ale čakala nás zrejme iná káva. Lahodné Latte, či naopak silná Arabica a bez cukru?... Pekných pár dní pred nástupom do škôlky som nespávala práve najlepšie. Dospelí pochopia, prečo je nevyhnutné niekedy robiť veci, ktoré nám príliš nevoňajú. Deti už ťažšie. Obzvlášť také, ktoré dovŕšili zlomový tretí rok iba dva týždne pred začiatkom v novom svete.
Pri mojich začiatkoch (nielen) s nemčinou som zažila mnoho príhod. Od veselých, cez trápne, až po tie, keď mi stekal po chrbte pot. Angličtina mi mnohokrát zachránila dôstojnosť. Od týchto momentovplne chápem moje deti, ktoré v období, keď neboli schopné vyjadriť slovami svoje pocity a požiadavky, spustili zúfalý plač, alebo zaujali zaryto odmietavý postoj. Aj ja som to cítila rovnako. Bolo by však minimálne nevhodné pustiť sa v takýchto situáciach do revu. Týmto konštatujem, že neznalosť jazyka prináša vážne pocity frustrácie. Život v Nemecku začal byť pre mňa skutočným dobrodružstvom...
V máji pred rokom sme sa rozhodli začať nový život. Byt s hypotékou sme predali, zbalili pár kufrov, krabíc a našich dvoch synov vo veku jeden a tri roky a vyrazili. Napriek celoživotným putám k rodine a priateľom sme tento krok podnikli s presvedčením, že je to správna vec.
Po prvom roku života v cudzine konečne na pár týždňov domov. Balenie v úplnom finále. Posledných (doslova) pár dní som intenzívne hľadala Filipkovu papučku (Filipko - mladší syn - 1,5 roka). Stratila sa nám aj jeho zubná kefka a dvoje pančušky. Tak mamka nakúpila. Nové papučky, novú kefku a punčocháče.
Cesta zo škôlky, ročný drobec v bugine, trojročný Miško za ruku. Je hladný. Ráno vstával o piatej, takže otázky o jedle očakávam.
Na televiziu v poslednej dobe popri detoch cas nie je, dnes som vsak na par minut nieco zahliadla.S uctou k tvorcom a ucinkujucim po zhliadnuti uvodu dnesneho dielu Posty pre teba s vlhkymi ocami konstatujem...
V maji sme si zbalili napln nasho utulneho bytu a vycestovali za novym zivotom. Manzel, nasi malicki drobci a ja. Pred nami velka neznama, ktorej vysledok sme si tuzili prisposobit svojim snom a predstavam. Ubehlo 6 mesiacov. Este stale sme nevystupili z adaptacneho kolotoca, ja sa zatial nedohovorim ani s kolotociarom...Moja nemcina sa prichodom do Bundesrepubliky iba zacala.
Kúpila som si zľavový kupón do salónu krásy. Mám dve malé decká, vonku z bytu sa dostávam akurát na prechádzku, nákup alebo do škôlky, tak som si dožičila trochu relaxu.
Po troch rokoch a v ich priebehu po dvoch pôrodoch som vytiahla kolobežku. Starší, dva a polročný synček svoje odrážadlo, na malej hlávke prilba a v očiach neopísateľné nadšenie. Prišiel malý pád. Nebolel, ale zúfalo vyvolal pocit potreby objatia. Veta v strede ulice: "Mamka, poď mi utrieť slzičky" ma dostala do kolien a skoro som ich vypustila aj ja. Ten pocit, že vo vás niekto cíti vesmír bezpečia je síce nesmierne zodpovedný, ale čarovne krásny.
Ja "len na krátke slovíčko"... Ani neviem, čo si o tom myslieť. Či sme tak tolerantní, alebo ....? Košické teplárne navrhli zvýšenie cien za teplo o 30 percent. Legendárne 90 tisícové odstupné za 4 týždne však dodnes nikomu nevadí. (Vrátane ich ďalších štedrých odstupných, miezd atď ...)
"Moje vnúčatá má pomstia". Konštatovanie, ktoré som od mojej láskavej a nekonečne trpezlivej mamky úspešne ignorovala už od čias mojej búrlivej a bratovej kľudnej puberty.
Som vysokoškolsky vzdelaná, úplne obyčajná mama dvoch detí (presnejšie, druhé príde na svet približne o týždeň) a po dvanástich odpracovaných rokoch som si drzo dovolila okúsiť "nič nerobenie", dať život dvom deťom a "vegetiť" na materskej dovolenke.Som si plne vedomá, že názor mnohých diskutujúcich na rozoberanú nezmením, ale musím ten svoj pridať, lebo ma asi porazí.Môj manžel je lekár. Tak by som rada pridala aj niečo z tej druhej strany...
Zobrať za 40 dní práce 90 tisícové odstupné...no nevychádzam z úžasu... Toto nie je štát! To je raj! Slovensko je jednoducho krajina neobmedzených možností. Krajina splnených snov a nevyčerpateľných zdrojov všetkého, na čo si len pomyslíme. Pojem trestno-právna zodpovednosť nebol do slovenčiny zrejme nikdy preložený. A slovíčko morálka patrí k top vtipom posledných rokov.
Kde bolo, tam bolo, bol raz (v Žehre) koniec sveta... Ja viem, zo všetkých síl sa snažím vnímať tento stav ako zrkadlo demokracie. V podstate je to simplexné ako výchovná a vzduchom chladená facka. Budiš vôľa ľudu. Lenže ak začína byť demokracia uplatňovaná ako anarchia, je čas na posledný krok. Zaplakať si do vankúša....
Okradne Vás nikdy nepracujúci Róm (nejako mi to pomenovanie ani po rokoch nejde na jazyk...) , prípadne získa lepšie výhody ako Vy a všetci kolektívne sa pre Vás stanú zlodejmi a príživníkmi. Idete na prechádzku s rok a pol starým dieťaťom a nemôžete ho ani položiť na chodník, lebo všade, doslova všade sú kôpky psích výkalov. To, čo som videla včera, bolo ako zlý sen!
Ja viem, na prvý pohľad jasná komercia už od októbra, miliardy hračiek v obchodoch, preplnené nákupné košíky s potravinami....ale som si absolútne istá, že pod tým všetkým je ešte niečo....
