Vždy viem nájsť priestor, kde môžem slobodne lietať a byť šťastná. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Dnes je opäť krásny deň, Príroda chrámom je, Kvety jabloní, Poslovia radosti a svetla, Facilis descensus averni, Neberme to až tak vážne!, Mýtické bytosti a tvory, Postrehy, Opýtaj sa detí
Po smrti jeho ženy sa syn s nevestou nasťahovali ku nemu, do väčšieho domu na okraji dediny. Bolo mu veselšie a nevesta sa postarala aj o neho. Uvarila aj oprala pre všetkých. Keď sa mladým narodil chlapček, veľmi sa mu podobal v tváričke na jeho zosnulú manželku. Jeho život nadobudol nový zmysel.
Niekedy, už po prvom dotyku ruky po obale si knihu zamilujem a viem, že v nej budem často listovať. Ľahké radostné chvenie, predzvesť krásneho umeleckého zážitku ešte pred uskutočnením stretnutia. Kniha Cesty a zastavenia od Yara Kupča. Svetlosivá plátenná väzba, do nej precízne zasadená fotografia podtatranskej krajiny v pozadí s Kriváňom. Krajina môjho detstva, do ktorej sa mi chce vstúpiť.
Bolo pred Vianocami. Vracala som sa z blízkeho mesta z posledných predvianočných nákupov do dediny, kde bývam. Spokojná, s plnými taškami som nastúpila do autobusu. Po obhliadnutí „terénu“ som sa presunula dozadu, pretože tam bolo voľnejšie a mohla som mať pre seba a svoju objemnú batožinu celé dvojsedadlo. No len čo sa autobus pohol a nabral rýchlosť, pochopila som, prečo bol priestor vyľudnený.
Rozprávku, ktorú vymyslel a napísal Lewis Carrol pre desaťročné dievčatko Alicu Liddel a jej dve sestry som si obľúbila i ja. Kvôli fantastickému svetu, kde sú možné všetky nezmysly, ktoré by ma nenapadli ani počas celého môjho života. Kvôli prekvapujúco logickým úvahám a záverom, precíznym slovným hračkám a básničkám. Kvôli malej Alici, ktorá sa v svete kúziel pohybuje úplne samozrejme, odvážne a hravo - ako to dokážu len deti.
Keď je človek silno zanietený pre nejaký ideál, jeho duch prestane myslieť na telo a skoncentruje sa len na cieľ.
Či jej hlas buráca hlasno ako búrlivý vietor alebo ma chlácholivo hladí rukami plnými nehy, vždy vo mne zobudí tichý smútok. Smútok za niečim, čo odišlo a už sa nevráti, smútok za pominuteľnosťou všetkého krehkého a vzácneho. Ale zároveň ma nabáda nevzdávať sa a bojovať za každý okamih, ktorý práve teraz je a prežiť ho naplno.
Ak mi príde mail, kde mi niekto prikazuje koľkým ďaľším ľuďom ho mám odoslať, a koľké nešťastia ma postihnú, keď ho nepošlem a poruším „reťaz" … okamžite ho zahadzujem do koša. Avšak sú výnimky. Nedávno som dostala od svojej priateľky mail, ktorý by malo vidieť čo najviac ľudí. Pozrite sa na túto fotografiu z mailu. Viete komu patrí? Ja som to doteraz nevedela. Po prečítaní mailu som začala hľadať ďalšie informácie o osude tejto výnimočnej hrdinskej ženy a pokladám si za povinnosť predložiť ich aj Vám.
Zabudnime na chvíľu na náš hmotný reálny svet. Snívajme. Predstavme si, že na každú melódiu, sonátu, hudobnú skladbu sa postaví na naše počkanie orchester nástrojov vybraný z neobmedzených možností ríše Fantázie. Tak sa pohodlne usaďme, môžeme si vyložiť poprípade aj nohy. Dokonalý animovaný orcehster začína hrať len pre nás:
Dnes som sa bola prejsť na bežkách v lese. Biela svietivá úzka stopa, na niektorých miestach pretlačená jemným srnčím kopýtkom. Evokuje predstavu tenkých nožičiek, skacakúcich v hlbokom snehu odhodlane dole do údolia, cez zasneženú strminu, s túžbou uhasiť si smäd v životodárnej riečke. Nemyslím na nič, sústreďujem sa na stopu, ktorá nedovolí vybočiť myšlienkam. Len tiché plynulé kĺzanie lyží v bielej dráhe a pravidelný rytmus dýchania.
Mýtus Fénixa súvisí s odvekou túžbou človeka po nesmrteľnosti. Vznikol v starom Egypte, odkiaľ sa rozšíril do Grécka i Ríma. V neskorej antike bol symbol Fénixa známy už v celom Stredomorí a odtiaľ ho prevzali kresťanskí autori. V súčasnosti možno povedať, že Fénix je jedným z najpopulárnejších mýtických tvorov. Jeho krása, sila a jedinečnosť bola a je inšpiráciou a vďačným námetom pre množstvo literárnych, výtvarných i hudobných diel.
V jednej zo svojich piesní (Kupola) o nich spieva Vladimír Vysockij. Zaujali ma slová piesne a chcela som sa o nich dozvedieť viac. Kto sú vlastne tie mýtické polovtáky-polodevy s krásnou tvárou a čarovnou mocou? Pomôžu biedným smrteľníkom v ich ťažkom osude? Dokážu vrátiť nádej a nájsť stratené šťastie?
Za oknami diaľkového autobusu je ešte tmavá mrazivá noc. Iba z blikajúceho červeného displeja, ktorý sa škodoradostne usmieva na ospalých a premrznutých cestujúcich, visiacom za kokpitom šoféra vidieť, že je 6 hodín ráno. Šofér s bielou unavenou nevyspatou tvárou sa nepokúša ani o náznak úsmevu, či prívetivosti. Má pred sebou dlhú cestu na druhý koniec republiky a späť. Nezávideniahodná predstava k pondelkovému prebudeniu.
Ako keby si tušil, že Tvoj čas na Zemi je krátky. Žil si naplno! Lietal si vysoko na nebi. Bláznivý šarkan v divokom vetre, rehotajúc sa z plného hrdla. Vychutnal a pretavil si každú sekundu svojho bytia a dal jej svoju sladkastohorkú pečať.
Keď som dopozerala tento poetický film, stíchla som a z dojatia mi vyhŕkli slzy. Žiadné slová, ktoré ma v tej chvíli napadali, neboli dosť silné, aby vyjadrili oceán emócii, plný radosti a znovuzrodenej nádeje vo veľkosť človečenstva. Posolstvo filmu zasiahlo aj mňa. Traduje sa, že po jeho premiére na Medzinárodnom festivale v r. 1987 znel sálou tridsaťminútový aplauz. Ani ten však nebol dostačujúci na prejavenie úcty a nadšenia obecenstva k tvorcovi filmu (Frédéric Back) i hlavnej postave Elzéardovi Bouffierovi. Film získal rad ocenení, vrátane Oscara za najlepší krátky animovaný film.
Keby František Ferda žil, tak by vedel povedať nielen to, čo nás kde bolí, ale by aj poradil najvhodnejší prostriedok na ostránenie bolesti. Povedal by, že život je aj v ťažkých situáciach stále krásny, že človek sa pozná len veľmi málo, že každý môže mať bohatý vnútorný život, že predsa len máme nesmrteľnú dušu, že je možné žiť v súlade so svojim svedomím, že môžeme zostať slobodnými i za stenami väzenia, že sme súčasťou prírody a ako s ňou máme žiť v harmónii, že sa nemusíme báť príliš smrti, keď…
V ruskej zemi sa narodilo a zažiarilo mnoho výnimočných talentov, ktorí prenikli lúčom radosti a nádeje do mnohých ľudských sŕdc na celom svete. Určite k nim patrí aj básnik, prekladateľ poézie, prozaik, skladateľ a scenárista, bard Bulat Šalvovič Okudžava.
Tento deň mám rada z niekoľkých dôvodov. Nielenže oslavuje narodeniny moja najlepšia priateľka Ľubka (a s ňou aj velikán slovenskej poézie Pavol Országh Hviezdoslav, nar. 2.2.1849), ale je známy aj ako Hromnice, čo je ľudové označenie sviatku Obetovania Pána.
Keď mi ukázali po pôrode môjho druhého syna, ako odovzdane ležal v kolíske rúk pôrodníka bola som veľmi šťastná. Čierne brčkavé vlásky a zmraštená tvárička. „Mamička, a ako sa bude volať?“ V tej chvíli som úplne zabudla, na akom mene sme sa s manželom dohodli. „Luky" počujem sa. „Ako prosím?"- „Lukáš."Môj šťastný Lukáš. Vitaj na tomto svete! Prišli sme domov. Po niekoľkých dňoch, v pondelok prišla detská zdravotná sestrička. „Musíme mu odobrať znovu krv na vyšetrenie fenylketonúrie". Zľakla som sa:„Prečo?" - "Nevyšli testy a musíme ich zopakovať."
