Aj vám už ide na nervy ten zhon a komercia okolo Vianoc? V každom obchodnom centre znejú vianočné koledy, reklamy nás presviedčajú, že Vianoce bez toho či onoho produktu nemôžu byť tie pravé, že pod stromčekom sa musí nachádzať to a ešte to a tiež ešte to... Nakupovanie, zhon, stres. Ale príprava na Vianoce môže mať aj úplne iný rozmer. Pozrite sa, ako vyzerala prvá adventná nedeľa u nás, v Devínskej Novej Vsi.
Že to znie archaicky a nič vám to nehovorí? Tak poďte so mnou na malú exkurziu do minulosti. Nakukneme do skríň našich prababičiek a pozrieme sa, čo všetko museli mať pripravené, keď sa chceli vydávať. Uvidíte veci, ktoré vypovedajú o šikovnosti ich rúk a priblížia dobu, v ktorej žili. Všetky predmety sú pôvodné a pochádzajú z devätnásteho storočia.
Cestovala som rýchlikom z nášho hlavného mesta smerom na východ. V kupé sme sedeli štyria: dvaja muži, bielovlasá starenka a ja.
...a nie je to to isté: stalo sa na jednej ZŠ. Dvaja chlapci sa dohodli, že nasledujúci deň nepôjdu do školy, skrátka, že si blicnú. A tak sa ďalší deň namiesto do školy vybrali túlať sa po meste. Mali ale smolu: stretla ich učiteľka, ktorá bola so svojou triedou na exkurzii, a tak bol ich výlet odhalený.
Počas našich prázdninových potuliek Slovenskom sme sa dostali aj do môjho rodného mesta - starého spišského mestečka, kde každá ulička dýcha históriou. Chcela som ukázať deťom dom môjho detstva.
V piatok som na blogu čítala článok, v ktorom sa autorka pozastavila nad bezohľadnosťou niektorých psíčkarov. Spomenula som si v tejto súvislosti na príhodu, ktorá sa nám stala síce už pred nejakým tým rokom, ale ešte aj dnes mi z nej - ako sa hovorí - zostáva rozum stáť...
Smrdí, smrdí, smrdí! Toto smrdí! vítali ma raz po príchode domov unisono naše tri deti - nie traja trpaslíci, ako to poznáte z reklamy, a nebolo to kvôli septiku. Hneď po otvorení dverí som dostala do nosa takú dávku smradu, že aj povestné hnojové bomby Weasleyovie dvojčiat z knihy o Harry Potterovi boli oproti tomuto len jemná vôňa. Bolo mi jasné, že tá zapáchajúca kráska musí z bytu preč.
Pôrodnica je asi jediným oddelením nemocnice, kde je bolesť vyvážená radosťou a kde prevažuje šťastie a optimizmus nad smútkom a beznádejou. Keď ma zdravotné problémy priviedli do nemocnice a ocitla som sa na chodbe susediacej s týmto oddelením, priam som si užívala tú atmosféru.
Vždy som si myslela, že tieto dva pojmy sa od seba diametrálne líšia a že rozdiely medzi nimi sú mi jasné. Po minulom nákupe v istom našom supermarkete si už vôbec nie som istá...
Milá Jana! Nebude to ďalšia kritika na Tvoju adresu, naopak, pokúsim sa o niečo, čomu sa hovorí konštruktívne riešenie problému.
Rozlúčka s deviatakmi bývala tradične dôležitou školskou udalosťou. Program, poďakovanie učiteľom, nakoniec diskotéka. A potom sa už teenageri rozleteli do života...
Túto výčitku som v istom období počúvala od kolegov často. Bolo to v čase, keď moja trieda boli piataci a rozmohol sa výskyt domácich miláčikov, ktorými sa deti chceli pochváliť svojim spolužiakom. A tak sme počas vyučovania podchvíľou lovili zatúlaného škrečka či morča. Nepomáhalo dohováranie, zákazy, príkazy, tresty - skrátka túžba predviesť svoje zvieratko v škole bola silnejšia. A tak som sa ako triedna učiteľka rozhodla pre radikálne riešenie.
Práve som dočítala príspevok jedného z blogerov, ktorý mi pripomenul istú príhodu, ktorá sa odohrala v pôrodnici pred nejakým tým desaťročím...
Rodičovské združenie mám šťastlivo za sebou, už len zamknem triedu a hajde domov. Dnes to bolo náročné: najprv otecko posilnený alkoholom, bojujúci so zemskou príťažlivosťou tak intenzívne, že počas rozhovoru sa neustále kymácal a ja som sa celý čas snažila odhadnúť, ktorým smerom padne, aby som stihla včas uskočiť...
Vracala som sa domov z návštevy, mohlo byť okolo desiatej. Dobrý večer, počujem detský hlas. Aha, môj žiak. Malý capart, jedenásťročný. A sám vonku o tomto čase?
Jedného piatkového večera, keď si človek zhlboka vydýchne po pracovnom týždni a začne sa tešiť na víkend, zazvonil telefón. Dcéra to zodvihla a vzápätí na mňa volá: Mami, to je pre teba. A potom s úškrnom doloží: Hľadá ťa polícia!
V našom školstve sú telesné tresty zakázané. A tak nedosiahnuteľným ideálom mnohých učiteľov sa stal povestný Igor Hnízdo, učiteľ zo známeho českého filmu Obecná škola. Mať tak občas poruke tú jeho trstenicu... Nuž ale naše školy sú iné. A ako to v nich funguje s telesnými trestami?
To označenie sme začali používať celkom spontánne. Hovorili sme: idem učiť do prvej línie, dnes mám hodinu v prvej línii - veď ako ináč nazvať triedu, kde žiak počas vyučovania použil na učiteľku kaser, a kde ďalšia učiteľka vo chvíli, keď bola k triede otočená chrbtom a písala na tabuľu, dostala zásah do, ehm, sedacej časti tela či ako to slušne nazvať, guličkovou pištoľou?
Veľká prestávka má slúžiť na oddych. Ale keďže žiactvo je cez veľkú prestávku vyháňané na školský dvor (pod zámienkou okysličenia organizmu), pôvodne oddychová fáza dňa sa mení na adrenalínový šport: žiaci sa snažia nepozorovane a) fajčiť, b) odpáliť piráta, c) vyhrabať z trávnika dážďovku a následne ju vhodne umiestniť v triede - najlepšie na učiteľský stôl, no a dozorujúci učitelia sa im v týchto aktivitách snažia zabrániť. Skrátka je to napínavé pre obe strany.
Mám hodinu chémie v Lacovej triede. Laco je fenomén, známy celej škole. Laco ma na minulej hodine presviedčal, že Metaxa je chemický prvok, a na otázku, aký je rozdiel medzi kryštalickou a amorfnou látkou, mi s istotou odpovedal, že tá prvá je priečne pruhovaná, a tá druhá pozdĺžne. Tak čo to bude dnes?
