tony antoniaci
bratislavská panoráma?!
Hlavné mesto zažíva v poslednom období veľký stavebný boom, ktorého súčasťou je výstavba predovšetkým výškových budov, občas nie veľmi architektonicky vydarených a nie vždy práve na najvhodnejšom mieste.
Hlavné mesto zažíva v poslednom období veľký stavebný boom, ktorého súčasťou je výstavba predovšetkým výškových budov, občas nie veľmi architektonicky vydarených a nie vždy práve na najvhodnejšom mieste.
Vtedy je to dosť naprd. (viem, väčšina ľudí už zbiera narcisy v záhrade, no mne nedá) Niekoľko dní som sledoval predpovede počasia a pretože slnečné víkendy bývajú v lyžiarskych strediskách dosť plné, podmienkou bolo ísť cez týždeň. Keď rosničky i seriózne predpovede zahlásili na piatok polooblačno, vytiahol som lyže a švihom na sneh.
Neskutočne rád chodievam do kina. Rád si utieram s osmoklenou vreckovkou slzy stekajúce po tvári, keď sa hlas Céline Dion nesie ponad potápajúci sa Titanic. Rád sa smejem ako kôň. Vtedy mi i celý film odcvála rýchlo ako kôň. Mali by vymyslieť nejaký patent; stopnúť ho pri každej scéne nútiacej obnažovať svoje sánky. Rád trávim čas na záchode, kým náboje a nože lietajú. Keď dolietajú (a ja dopíšem SMS WC) vrátim sa do sály a smejem sa cez slzy. Keď je zo mňa škrob, nedbám aspoň tých sedemdesiat korún a vleziem do filmového klubu. Hľadím na filmové plátno, na ktorom sa premietajú čiernobiele pisľkavé (električka v zákrute nie je o nič lepšia) obrazy, striedajúc tie tiché. Neraz hľadím ako teľa na nové vráta, no napodiv - baví ma to. Najradšej však mám domáce kino. Nie, nemyslím to strkajúce šnúru do elektrickej zásuvky. Do toho môjho je vstup povolený iba s zavretými očami po upadnutí do spánku. Dokonca zadarmo. Také moje socialistické kino pretkané modernými filmami. Keď tie zo svetlých včerajškov majú vo zvyku niesť poetické názvy typu Nádej, Hviezda, Istota, Mladosť, ja som nazval to svoje podľa snov - trocha strelené Kino Sny.
Malebne rozložená na úpätí posledných výbežkoch Malých Karpát a na okraji Podunajskej nížiny, z jednej strany ovenčená vínnou révou, z druhej strany objímaná Dunajom, leží takmer tisícročná, ale predsa stále mladá krásavica - Bratislava. Každé obdobie zanechalo v meste svoje stopy, no najväčšmi zmenilo jeho tvár posledných 25 rokov budovania socializmu. Urýchlila sa urbanistická výstavba na úroveň moderného veľkomesta, preto súčasnú Bratislavu charakterizuje veľké množstvo novostavieb, ale i demolácií. Je to nevyhnutné, keď má z Bratislavy vyrásť dôstojné sídlo, centrum, ktoré skĺbi staré s novým do harmonického celku. Nová Bratislava neustále rastie predovšetkým sídliskami. Všetky sú naplnené radostnou atmosférou hrajúcich sa detí. To je len niekoľko úryvkov z obrázkovej publikácie z roku 1970, ktorá mi vypadla pri prehrabávaní sa v babičkinej starej skrini a prostredníctvom ktorej chceli jej autori a vtedajší primátor prejaviť lásku, úctu a hold slávnej histórii, ako aj veľkej budúcnosti nám tak drahého hlavného mesta socialistického Slovenska :-) Nuž nazrite a virtuálne sa prejdite v nej a porovnajte čo pribudlo, ubudlo či zmenilo svoje kontúry v samom srdc
Pravidelne som sledoval prvú slovenskú reality show Živú panorámu :-) Tešil, keď sa na obrazovke objavil zimný záber zo Skalnatého plesa s niekoľkými metrami snehu a poriadnou zimou. Najmä ak tu v Bratislave boli Vianoce na blate.
Zapínam telku a ide práve TV nákup. Ďalší prevratný návod na chudnutie. Žiadna diéta. Stačí kúpiť zázračné tabletky za pár korún, hltať jednu za druhou a výsledok sa dostaví sám, samozrejme bez obmedzenia stravy. Hranolčeky rulez!(nikdy sa mi nepáčila angličtina vmontovaná do slovenčiny, ale nedalo mi).
Pamätám, ako som sa s hviezdami stretol na prelome novembra a decembra minulého roku na šírych lazoch, lemovaných majestátnou Poľanou. Nezabudol som i na zmarenú snahu stretnúť sa s nimi pred takmer rokom. Na sklonku dňa, za ktorým nasleduje tmavá zimná noc, kedy mesíc svíci více a zimy je polovice, ako vraví jedna z mnohých pranostík, skrsla mi v hlave myšlienka, znova sa s hviezdami, ba až s lunou sa stretnúť a na vlastné oči sa presvedčiť, že zimy skutočne koniec nie je.
Sedel som v parku a čítal noviny, keď si na neďalekú lavičku prisadli dve očividne nespokojné dámy. Tri po okraje naložené tašky s logom istého lacného obchodného reťazca odložili nabok a kývajúc hlavou si prezerali o niečo dlhší účet za nákup ako ich ruky, na ktorých sa ligotali, ako päsť na oko veľké zlaté náramky.
Sú to snáď už aj dva týždne, čo sme začali prerábať moju izbu, no a nie a nie ju dokončiť. Potom vlastne už nebude len moja, ale začne v nej nažívať i nový bezplatný nájomník – môj brat. Keby takýto nápad skrsol v hlavách rodičov čo i len pred rokom, uvalenie embarga z mojej strany by bolo viac než isté. Teraz sa však nič nedeje.
Keď sa ma posledný mesiac niektorí známi pýtali, či zavítam na Silvestra práve k nim, ani som len nepomyslel, že napokon ostanem sám doma so šálkou horúceho jablkovo-škoricového čaju v jednej ruke a s myškou v tej druhej. A síce vravel som si, že nie; nebudem spomínať, vracať sa myšlienkami do teraz už minulého roku, nedalo mi. Šípka na obrazovke monitoru zamierila na súbor s celkom všedným názvom - fotografie, skrývajúci minuloročnú mozaiku, od obyčajných dokumentárnych, po fotografie vychádzajúce priamo z mojích pocitov.
Zobudil som sa ráno s tým, že metám nohami a som celý mokrý. Nie, nič také... Zobudil som sa celý spotený. Doteraz mám z toho traumu. Od dnešného dňa sú už aj kravy pre mňa dobré svine.
Sedel som v kresle, keď zazvonil telefón prvýkrát. O pár dní sediac hodiny v rovnakom kresle bolo počuť zvonenie opäť. Prvá slza ani nestihla spadnúť pokojne na zem a do oka sa tlačila ďalšia za druhý zhastnutý život. Myšlienky neustále tiekli hlavou ako neustávajúci jesenný dážď sĺz, či hustá hmla, v ktorej neviem aký je ten správny smer. Tikot hodín letel vzduchom ako sám čas. Vietor sa už-už snažil obrátiť list v kalendári na druhú, svetlejšiu stranu. Snažil sa naznačiť mi, že je čas pozviechať sa; vybral som sa v jeden deň na prechádzku mestom, na konci ktorej má byť to svetlo, ktoré mi toľko dní chýba.
Čo tým chcem povedať? Že nechodím do obchodu, ale chodím do shopping centra. Nepijem džús, ale pijem drink. Neviem povedať prepáč, ale poviem sorry. A pred domom mi nepostavia vežu, ale postavia tower. Že vraj lepšie to znie. Možno. Možno v budúcnosti... Veď kto by povedal, že kniha nie je pôvodom slovko slovenské.
V jeden deň, deň pred školskou exkurziou sa trieda dohadovala o mieste stretnutia. Tá istá trieda prišla napokon na to, že niektorí ju navštevujúci jedinci zjavne prekypujú poznaním svojho rodného mesta.
Dve babičky sťa z rozprávky vystrihnuté. Jednej sa na hlave skvie žltá šatka so zelenými kvietkami, druhá kvietky stíska v starej zvráskavenej ruke, presne takej aký bol jej život. Ťažký. Sedel som za nimi v autobuse a hoci sa nepatrí, nechtiac som si vypočul ich životný príbeh, rozprávanie, ktorého začiatok naznačila len obyčajná fráza: - Ale dnes pekne svieti slniečko, však moja. -
Sedel som za stolom z tvrdého bukového dreva, keď sa zjavil vo dverách. Bol celý zmorený od roboty v hore. Takmer celý život zasvätil horám ako lesník, neskôr ako horár. Túto prácu by nevymenil za žiadnu inú a hoc bola náročná, nevzdal sa jej do poslednej chvíle. Aj mne občas vštepoval, že sa mám dať za lesníka a budem spolu s ním v hore drevo káľať... Vďaka nemu dreváreň takmer vždy praskala vo švíkoch, každý rok sme mali ten najkrajší živý vianočný stromček, mohli sme sledovať poskakujúce plamienky v krbe a cítiť teplo domova. Ale i táto idyla, tak ako všetko ostatné, raz pominúť musela.
Jeseň sa dostáva do svojej druhej polovice, kedy už žezlo pevne stítska v pomyselnej hrsti a ukladá do zimného spánku všetko čo sa doposiaľ ako-tak vzmáhalo. Niekoľko poľahkých mávnutí konárikom, či stebielkom suchej trávy a krajina sa mení na jeden veľký sen, ktorého koniec je v nedohľadne.
Čakám na autobus uprostred lazov. I natiahnem pravé ucho a načúvam. Malý Miško má chuť na čokoládové bonbóny, no akosi sa už minuli. Nuž, vyberie sa ich hľadať.
Hlbokými nádychmi a výdychmi stúpam stále vyššie a vyššie. Vzduch je stále čistejší, chladnejší s jemným závanom vetra nesúceho imaginárnu vôňu končiaceho sa leta vo výšinách obra držiaceho po stáročia akúsi symbolickú ruku nad slovenským národom.
V čase keď sa leto pomaly končí a jeseň začína, hory odhadzujú svoj prirodzený svieži zelený šat a odievajú sa napohľad do veselších, no v skutočnosti nostalgickejších žltých, červených či oranžových šiat. Už nie také modré nebo nad nimi dáva tušiť, že naozaj začína jesenné obdobie, obdobie keď sa matka príroda pripravuje na zimný spánok, aby sa na jar mohla opäť prebudiť a obliecť sa do svojej zelenej róby.