Miroslav Beblavý
Sťahujem sa!
Týmto si dovoľujem čitateľov svojho blogu upozorniť, že od dnešného dňa blogujem na blogu SGI - Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť, ktorého som riaditeľom.
Od malička mám sen. Chcem, aby sa na Slovensku žilo tak dobre, ako vo vyspelej Európe.Preto som vstúpil do politiky a kandidujem aj v parlamentných voľbách 2020. Aby som ľuďom na Slovensku pomohol v oblastiach, ktorým najlepšie rozumiem - vzdelávanie, verejné financie, boj s korupciou.V roku 2017 sme založili SPOLU - občianska demokracia. S kolegami pracujeme na tom, aby sme našu krajinu očistili od Kočnerovej generácie politikov. Zmenu k lepšiemu môžu zaistiť len najlepšie pripravení. Prečítajte si ako vznikla strana SPOLU.Nestačí vymeniť figúrky. Nový štýl politiky pre mňa znamená hľadať riešenia, nie spory. S naším koaličným partnerom, Progresívnym Slovenskom, sme pripravili zlomový program pre zlomové voľby. Prečítajte si Bod zlomu. Zoznam autorových rubrík: správa týždňa, archív, Transparentnosť, školstvo, Nezaradené
Týmto si dovoľujem čitateľov svojho blogu upozorniť, že od dnešného dňa blogujem na blogu SGI - Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť, ktorého som riaditeľom.
Premiér Fico sa rád sťažuje, že mu predchádzajúca vláda nechala dve finančné pasce: dôchodkovú reformu a záväzok vstupu do eurozóny. Obe pasce limitujú možnú rozšafnosť vlády súčasnej, vo ficospeaku budovanie sociálneho štátu. Dnes Ficova vláda schválila svoj druhý rozpočet a tak možno analyzovať, ako sa s pascami vyrovnal. Záver je jednoduchý: Fico s Počiatkom nastavili protipascu - nie však Miklošovi s Dzurindom, ale celému národu a svojim nástupcom.
Vždy som mal zmiešaný vzťah k oficiálnemu boju za rodovú rovnosť. Na jednej strane existujú zjavné aj skryté prekážky a nerovnosti, ktorým ženy čelia doma i v práci. Na strane druhej je mašinéria orgánov a organizmov, ktorá sa na túto tému nabalila, a vie zajsť až do orwellovských krajností. K tomu sa vie pripojiť intelektuálna uzavretosť a až smiešna ideologizácia. Potom však stačí malý zážitok a pripomenie sa mi, že pod často virtuálnou realitou oficiálneho boja za rovnosť pohlaví sú ukryté skutočné problémy. Toto je príbeh takej maličkosti.
Zamestnanosť rastie a nezamestnanosť klesá už niekoľko rokov, z toho od roku 2003 nepretržite a výrazne. Môže sa preto zdať, že správa o vývoji na trhu práce, zverejnená v utorok Štatistickým úradom SR, len potvrdzuje doterajší vývoj a stáva sa už pomaly nudnou súčasťou informácií o pozitívnom a ešte pozitívnejšom vývoji ekonomiky. Nie je to tak. Najnovšie údaje obsahujú predtým nevídanú a veľmi pozitívnu správu o trhu práce.
Tento článok som napísal ešte ku koncu roka pre OS, ale keď som sa k nemu teraz vrátil, zdá sa mi, že pre rok 2007 je relevantnejší ako pre rok 2006...
Existujú zlé myšlienky a zákony, ktoré sú plne logických dier a neslúžia takmer žiadnemu účelu a napriek tomu sú všeobecne akceptované. Jednou z nich je myšlienka, že školné sa na vysokých školách má platiť len v prípade, ak ide o druhé alebo tretie štúdium. Tento prístup, ktorý do zákona o vysokých školách zaviedol minister Ftáčnik, podporoval minister Fronc a ide v realite vynucovať minister Mikolaj. znie logicky. Daňovníci sa každému poskladajú na jednu školu, kto chce luxus ďalšieho vzdelávania, nech si platí sám. Určite však nie je logický v kontexte toho, ako na Slovensku organizujeme a financujeme vysoké školy.
Článok - Euro ako symbol minulosti - publikovaný v Respekte a zároveň na tomto blogu (http://beblavy.blog.sme.sk/c/75760/Euro-ako-symbol-minulosti.html) vyvolal medzi čitateľmi polemiku o tom, či Estónsko naozaj môže a má byť vzorom pre postkomunistickú Európu. Pre obohatenie diskusie prikladám polemiku, ktorá vychádza v aktuálnom čísle Respektu.
Česko a Slovinsko majú z pohľadu ekonómov veľa spoločného. Sú najbohatšími postkomunistickými krajinami a ich nadštandardná hospodárska vyspelosť siaha až do 19. storočia, keď na rozdiel od Slovenska, Maďarska či Chorvátska patrili do západnejšej, predlitavskej časti monarchie. Od pádu komunizmu sledovali tiež obe krajiny v mnohom podobnú stratégiu mierneho pokroku v medziach zákona a budovania postkomunistického štátu blahobytu. Najprv im niekoľko rokov pomáhalo to, že sa zbavili chudobnejších bratov a keď sa táto jednorazová dividenda pominula, stačilo čerpať z vynikajúcej polohy blízko kľúčových trhov únie, dobrej infraštruktúry a vzdelanej pracovnej sily. Napriek tomu, že Česi oveľa viac ako Slovinci privítali zahraničné investície, v porovnaní s ostatnými postkomunistickými krajinami ich viac spája ako rozdeľuje. Nejde len o ekonomické štatistiky, ale aj o dôraz na stabilitu a nelásku k prudkým zmenám. Ako viackrát povedal Václav Klaus - to, čo sa stalo na Slovensku, by sa v Čechách stať nemohlo. Pravicová vláda zvolená pred pár rokmi v Slovinsku chcela zaviesť rovnú daň, ale nakoniec sa jej pod tlakom odborov zľakla. Dnes predstavujú oba štáty jedny z najpríjemnejších miest
Viete, aká je jedna z rozhodujúcich reformných priorít Ficovej vlády, ktorou sa odlišuje od tej predchádzajúcej? Chce pomáhať kapitalistom a bankárom proti zamestnancom. Neveríte? Ani ja celkom nie, aj keď je to napísané čierne na bielom. Skôr ide o ďalší prípad toho, keď nevedia, čo činia. Narpriek tomu to stojí za zasmiatie či zaplakanie (podľa nálady a temperamentu)...
Gruzínsky príbeh posledných desaťročí nemá v rámci postkomunistického sveta obdobu. Jedna z najpríjemnejších republík Sovietskeho zväzu dodávala desaťročia zvyšku krajiny elitných ľudí a elitné vína. Po rozpade ZSSR sa však ponorila do občianskej vojny a takmer úplného rozkradnutia - pod vedením medzinárodne obľúbeného Gorbačovho ministra zahraničných vecí Ševarnadzeho a za asistencie ruských mierových síl. V roku 2003 sa k moci dostal Michail Sakaašvilli a spolu s ním aj nespútaná ambícia stať sa súčasťou Západu. Radikálne ekonomické zmeny za jeho vlády majú šancu stať sa rovnakou značkou ako estónske či v posledných rokoch slovenské reformy. Ak prežije pomaly sa zohrievajúcu vojnu s Ruskom a dokáže rovnako razantne ako dane či podniky reformovať zdravotníctvo či sociálne veci...
Keď boli ministrami, hrali pán Magvaši a pani Schmögnerová medzi sebou zaujímavú hru. Ministerka financií Schmögnerová v štátnom rozpočte navrhla pre ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny rozpočet, ktorý by znamenal potrebu reforiem alebo aspoň úsporných opatrení v sociálnych dávkach. Vláda takýto rozpočet schválila a ministrovi Magvašimu uložila, aby takéto opatrenia prijal. Minister Magvaši sa na tieto úlohy vo väčšej či menšej miere vykašlal a keď mu koncu roka chýbali peniaze na sociálne dávky, musela ich vláda vždy nejako nájsť, pretože ľudia na ne majú zákonný nárok. Jediný recept na riešenie tejto situácie - odvolanie ministra - premiér Dzurinda nikdy nepoužil, lebo koalícia je koalícia...
Včera nemali médiá, okrem prerozdeľovania eurofondov, o čom vysielať/písať a tak pozornosť získala zástupkyňa Štátneho pedagogického ústavu Darina De Jaegher tvrdením, že vyučovanie angličtiny je prežitok. Považoval by som to za pikošku, ktorú netreba komentovať, keby táto inštitúcia a osoba za niekoľko desiatok miliónov korún z eurofondov nepripravovali nový model vyučovania cudzích jazykov.
Minulý týždeň dal Štatistický úrad svoju bodku za fungovaním Dzurindovej vlády, keď zverejnil informácie o stave slovenského hospodárstva v 2. štvrťroku - poslednom pred voľbami. Aj keď im bolo venované dosť pozornosti, údajom o zamestnanosti a nezamestnanosti sa však noviny a televízie venovali menej. Práve zverejnené čísla si zaslúžia pozornosť nielen preto, že veľmi presvedčivo ukazujú zmysel a fungovanie doterajších sociálnych reforiem, ale najmä preto, že rovnako jasne ukazujú na veľký problém, ktorý nás v najbližších rokoch čaká a ktorému sa nová vláda nevenuje vôbec.
V posledných týždňoch sa sporadicky objavili úvahy o “reformátoroch” či “slušných ľuďoch”, ktorí slúžia Ficovi (úvodzovky používam ako nástroj citovania, nie ako nástroj spochybňovania). V prípade Kubiša, Františka Palka či Sulíka som počul a čítal rôzne názory – od pochopenia ich krokov až po morálne odsúdenie. Uvedených pánov tu dnes nechcem riešiť. Namiesto toho sa chcem zamyslieť nad postavením ľudí, u ktorých sa ochota slúžiť každému pánovi očakáva.
Tí, ktorí čítajú tento blog, už detailne poznajú kauzu nezákonného odvolávania štátnych tajomníkov a najmä pomerne zaznamenaniahodné reakcie premiérových ľudí na poukázanie na tento problém, ktorý pre slovenskú históriu a súčasnosť zasa až tak závažný nie je. (Ostatných odkazujem na nasledovné blogy: http://beblavy.blog.sme.sk/c/58078/Ako-Ficova-vlada-vykopala-svoju-prvu-jamu.html, http://beblavy.blog.sme.sk/c/58089/Ked-si-v-jame-prestan-kopat-ako-sa-Ficovi-ludia-zamotavaju.html, http://beblavy.blog.sme.sk/c/58215/Ficova-jama-po-treti-raz-aj-ked-bohuzial-nie-vo-finale.html). Čím dlhšie kauza pokračuje, tým viac dochádza k porušeniu zákonov.
V predchádzajúcom blogu som sa pokúsil zdôvodniť, prečo návrh ministerstva financií zvýšiť dane bohatým rušením odpočítateľnej položky je ešte horší ako pôvodný Ficov návrh zaviesť lepšie situovaným novú sadzbu dane. Keďže podobnú kritiku spustili aj mnohi iní komentátori diania, ministerstvo financií svoj návrh pozmenilo. Neodstránilo síce jeho systémové nedostatky, ale výrazne zmiernilo tempo, ktorým sa s rastúcim príjmom bude odpočítateľné položka znižovať. Stále síce platí, že zvýšenie solidarity sa vyhýba najbohatším a dopadne viac na ľudí v strede, celé je to však natoľko jemné, že už to ťažko môže niekoho pobúriť. A tu práve nastáva zaujímavý test pre nového premiéra
Keď Ján Počiatek prichádzal na ministerstvo financií, nechcel podľa dostupných informácií zmeniť nič okrem osoby ministra. Ako sa postupne ukázalo, jeho rešpekt k Miklošovmu dedičstvu sa nevzťahuje len na samotnú inštitúciu. Počiatek predložil vláde Miklošov rozpočet a robí všetko preto, aby zachoval Miklošovu rovnú daň. A práve pri rovnej dani sa dopúšťa svojej prvej veľkej chyby, keď Ficov hlúpy návrh zaviesť 25% sadzbu pre vysoké príjmy pretromfol ešte väčšou hlúposťou – zrušením odpočítateľnej položky pre vyššie príjmové vrstvy. Jeho návrh má totiž všetky chyby toho Ficovho a ešte niektoré naviac.
Takmer všetci odporcovia Róberta Fica, ktorých stretávam, špekulujú o tom, či je tu jeho vláda na rok, na dva alebo na štyri. Nikto z nich zatiaľ nehovoril o možnosti DVOCH Ficových vlád po tom, čo vyhrá ďalšie voľby. Je to asi preto, že takáto predstava by bola pre nich priveľkou traumou. So stúpencami Róberta Fica sa veľmi nestretávam, ale tipujem, že ani oni to zatiaľ neriešie, aj keď dôvod je iný – užívajú si súčasnosť a nemajú potrebu pozerať štyri roky dopredu. Napriek tomu stojí za to spýtať sa – aká je pravdepodobnosť, že Róbert Fico bude premiérom aj v roku 2011?
Vo svojich prvých dvoch blogoch som písal o tom, ako Ficova vláda dokázala vyrobiť problém z drobnosti (procesne protizákonné, ale inak úplne legitímne odvolanie štátnych tajomníkov hneď na prvej schôdzi novej vlády). Podarilo sa jej to tým, že namiesto ignorovania celej veci alebo nápravy začala klamať a dokonca falšovať vládne dokumenty. V posledných dňoch sa ukázalo, že usilovným kopaním dokázali Ficovi ľudia vykopať už jamu strednej veľkosti a aj keď sme stále ešte tisíc kilometrov od Watergate, množstvo škody spáchanej vládnymi politikmi (osobitne premiérom, vedúcim Úradu vlády SR Federičom a hovorkyňou premiéra Glendovou) ukazuje na pozoruhodnú kombináciu amatérizmu a ochoty urobiť čokoľvek len, aby sa neukázalo, že vláda spravila chybu.
Ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny Viera Tomanová vyhlásila počas parlamentnej rozpravy, že v Petržalke žije 65% ľudí pod hranicou chudoby. Opozícia sa na tomto tvrdení dobre pobavila, mňa však zaujímalo, odkiaľ pani ministerka túto informáciu čerpá. Výsledok pobaví, ale aj pobúri.