Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Spoločnosť, Dumky a úvahy, Vážnejšie dumky a úvahy, Autizmus, Viera a ja, Médiá a komunikácia, Moje malé postrehy, Spomienky na minulosť, Príbehy zo života, Ako si žijeme, Na margo, Bežecký tragéd, Pohodička
Ten chlap bude niesť následky do konca života. Za to, že bol pri nešťastí v Úhornej, pri ktorom zomrelo 13 ľudí. Zámerne píšem „bol pri nešťastí“, keďže ho Okresný súd v Spišskej Novej Vsi pred niekoľkými dňami oslobodil...
Briti prostredníctvom Blaira dnes oznámili, že do Vianoc stiahnu z Iraku takmer polovicu svojich vojakov a do konca roku 2008 by sa z krajiny chceli stiahnuť úplne. V šiitskom Nadžáfe dnes po útoku samovražedného útočníka na policajné stanovisko zomrelo osem ľudí. A podľa dnešného stanoviska Bieleho domu je rozhodnutie Veľkej Británie signálom, že bezpečnostná situácia v Iraku sa začína postupne zlepšovať.
Moji starí rodičia nemali žiadne akademické tituly. Vychodili iba ľudové školy, napriek tomu ale disponovali po celý život zdravým sedliackym rozumom. Bez filipa by toho totiž veru veľa nenagazdovali. Na druhej strane – poznám ľudí, ktorí majú (preháňam) desať akademických titulov pred menom a za menom a na každom kroku vyzdvihujú svoje ego. Myslia si, že tie ich tituly posadia na zadok každého človeka, s ktorým sa stretnú. Život ich však naučí, že neexistuje žiadna priama úmera medzi titulom a bohato prežitým životom.
Chcel by som poprosiť všetkých tých, ktorí žijú v zahraničí, najmä v Spojených štátoch amerických, či by odpovedali na v hlavnom texte uvedené otázky. Otázky sa týkajú slovenských krajanských médií v Amerike - túto tému spracovávam v mojej doktorandskej práci (ktorú by som mal do mesiaca ukončiť). Sú to tri otázky - ak by ste si našli minútku a odpovedali mi na ne (alebo v diskusii, alebo na adrese jozef_bednar@yahoo.com), veľmi by ste mi pomohli. Výsledky z tejto miniankety chcem zapracovať do poslednej kapitoly týkajúcej sa budúcnosti krajanských médií v USA. Tým, čo mi odpovedia a uvedú aj meno, sa môžem bohato odvďačiť - na začiatku práce im menovite poďakujem:-)...Prvá otázka je určená priamo ľuďom žijúcim v USA, druhá a tretia všetkým Slovákom žijúcim hocikde na svete...Ďakujem vopred všetkým za čas a ochotu...
Na ceste do Martina som sa tesne pred cieľom zastavil na benzínke kúpiť noviny a takisto doplniť zásoby kofeínu. Tie dve ženy sedeli vedľa mňa pri stole. Hoci som bol, popíjajúc kávu, začítaný do Športu, nedalo sa nepočuť, o čom sa rozprávajú. Jedna zo žien bola niečo ako výkonná manažérka na čerpacej stanici. Tá druhá žena sa zaujímala na tejto pumpe o prácu. Rozhovor (pokúsim sa ho parafrázovať) začala manažérka...
Tá scéna sa v našej domácnosti opakuje deň čo deň. „Marek, kým to nezješ, od stolu nevstaneš!“ znie zakaždým naša menšia výstraha na margo jeho „hrabania sa“ v tanieri počas večere namiesto toho, aby sa bez väčších slov poriadne najedol. „A vstanem, mama!“ odvrkne väčšinou ako „správny“ sedemročný chalanisko. Úplne neautisticky.
Včera som v Reportéroch na STV videl reportáž o jednej vodičke, ktorú po porušení dopravných predpisov začalo prenasledovať neznáme auto (nebolo označené, takže nevedela že ide o políciu). Po tom, ako po ďalšom porušení pravidiel cestnej premávky (už vediac či tušiac, že sú to policajti) zastavila, jej chceli zobrať vodičák. Ona to „chcela riešiť peniazmi“. Policajti to pochopili ako pokus o korupciu, pričom ona vraj mala na mysli iba zaplatenie normálnej pokuty. Nechcem hodnotiť jej konanie, ani ju obhajovať. Len sa chcem podeliť o moje dva zážitky s policajtmi spred niekoľkých rokov, ktoré mi napadli pri sledovaní zmienenej reportáže. Týmito príbehmi nič nenaznačujem. Predovšetkým na prvom sa v súčasnosti skôr už iba smejem.
„A neopováž sa mi na Valentína niečo kúpiť, alebo poslať sms-ku,“ povedala mi v nedeľu do telefónu moja mamina. A (napriek tomu, že bolo „len“ 12.februára) dodala: „Ľúbim Vás všetkých.“ Odpovedal som, za celú moju rodinku, rovnakým vyznaním. Na slová lásky Valentína nepotrebujem.
Napriek tomu, že mám úspešne za sebou už tri maratónske behy, nájdu sa priatelia, ktorí mi ubehnuté maratóny neveria. Nečudo, od posledného (MMM v Košiciach) uplynuli už viac ako dva roky. A keďže som za ten čas (na maratónca výrazne) pribral, nečudujem sa im dupľovane. Sebakriticky priznávam, že aktívneho bežca som v posledných rokoch veľmi nepripomínal, skôr bežca – vyslúžilca. Tento stav však chcem čoskoro zmeniť. Svoj maratónsky comeback plánujem do Prahy na Volkswagen Maraton Praha. Keďže sa beží už v nedeľu 13.mája, na prípravu mám tri mesiace...
„...lebo ich je nebeské kráľovstvo,“ povedal Kristus. Na napĺňanie tejto biblickej zásady v slovenských kostoloch sa dnes v spravodajstve pozreli aj v jednej zo slovenských televízií. Redaktor sa zamýšľal nad tým, či by pomohlo v kostoloch niečo na spôsob detského kútika. A ja som si pri tom spomenul na naše patálie pri návštevách svätých omší s Marekom...
Splnomocnenec OSN Martti Ahtisaari pripravil a predstavil pred pár dňami plán o obmedzenej nezávislosti Kosova. OSN tak chce ukončiť stav, kedy je síce Kosovo de iure stále súčasťou Srbska, de facto to však od zásahu NATO v roku 1999 neplatí. Ahtisaariho plán sa stretol v Srbsku s pochopiteľným nesúhlasom. Odmietol ho aj srbský prozápadný prezident Tadič. Splnomocnenec Ahtisaari vyhlásil, že obidve strany môžu návrh ešte pripomienkovať. Obávam sa ale, že žiadne pripomienky či ústupky z ich strany nebudú Srbom nič platné a o provinciu prídu.
...snaží sa ju prekvapovať tak často, ako je to možné. Napríklad na narodeniny. Čo by povedala povedzme na kvety doručené vopred kuriérom? „Ďakujem za krásnu kyticu, láska,“ ozvala sa do telefónu krátko popoludní. „Takú si mi nedal ani na svadbu, Ty jeden. Hneď som vedela, že si to Ty, keď som zbadala kuriéra s kyticou stáť pred dverami,“ dodala. A ja som vedel, že ten dar má pre ňu tú najkrajšiu hodnotu na svete.
Zažil som to a zažívam pri vlastných rodičoch, ktorí o týždeň oslávia 36. výročie svadby. Pamätám si na to aj pri starých rodičoch z otcovej strany (z maminej strany nie, dedko zomrel keď som mal iba 5 rokov), ktorí spolu žili do deduškovej smrti 49 rokov. A stále ma to prekvapuje v spolužití s mojou polovičkou, ktorej som sľúbil vernosť 10 rokov dozadu. Na čo myslím?
Na úvod len na vysvetlenie, v tomto texte sa nesťažujem na to, že mám hypotéku. Rozhodol som sa pre ňu bez nátlaku zhruba rok a pol dozadu spolu s manželkou, preto, lebo sme čakali druhé dieťa a zostať štyria (z toho jedno hyperaktívne autistické dieťa) v jednoizbovom byte o rozlohe 30 metrov štvorcových bolo len ťažko predstaviteľné. A keďže o miliónoch na nový byt sme iba snívali, hypotéka predstavovala pre nás jedinú možnú cestu, ako získať prostriedky na väčší byt.
Pred pár dňami som mal pri káve s jedným kamarátom debatu o šťastí. Filozofovali sme o tom, či sme šťastnejší my teraz, alebo či boli šťastnejší naši predkovia. Prípadne či budú niekedy v budúcnosti šťastnejšie naše deti. Vyzerala to byť taká večná debata, v ktorej každý má svoju pravdu. V jednej veci sme sa ale zásadne rozchádzali...
Náš Marek robí denno-denne veľké pokroky. Na problém, ktorému čelí, priam fantastické. V podstate len začiatkom tohto roka sme napríklad prišli na to, že Majko už pozná aj abecedu. Pod silným dojmom z knihy, ktorú napísala mama jedného autistického dieťaťa, som mu len tak zo srandy ukázal niekoľko slov a poprosil ho, aby mi prečítal jednotlivé písmená. Vedel všetky, samohlásky i spoluhlásky. Trošku sa mýlil len pri ypsilone.
Vážne životné kroky by si mal človek vždy minimálne dvakrát premyslieť. Najmä keď na dovtedy preňho neznámu cestu vstupuje vo dvojici. Spomenuté sa týka aj manželstva. Rozhodnúť sa urobiť tento krok nie je sranda. Kedy je však ten správny čas uzavrieť manželstvo? Koľko by sa dvaja mali poznať? Dá sa to vôbec zovšeobecniť? A vôbec – je manželstvo krokom iba „na dlho“?
Keďže v týchto dňoch finišujem so svojou doktorandskou prácou na tému Mediálne aktivity krajanských spolkov v Amerike od začiatku emigrácie, pomerne veľa času trávim nad prameňmi a informačnými zdrojmi. Dnes som si takto prechádzal týždenník Prvej Katolíckej Slovenskej Jednoty – Jednota. Vo vydaní zo stredy 4.septembra 1918 som natrafil na jednu parádnu novinársku kačicu (čo v deň vydania novín samozrejme nebolo známe). Ľudia vtedy tej správe možno uverili. Ak si ju vôbec prečítali. Možno im meno toho pána ešte nič nehovorilo... Titulok správy bol stručný, dvojslovný: Zavraždený Lenin. Správa ďalej pokračovala nasledovne (uvádzam ju v presnom znení, v akom bola uverejnená)...
Keď sa pôjdeme pozrieť k Dunaju, obidvaja budeme vidieť, že Dunaj tečie. No a vy poviete, že tečie, a ja že netečie. To sú opačné stanoviská? Nie. Jeden z nás hovorí pravdu a jeden klame. To je všetko.
Na jednej strane som dedovu ponuku bral ako možnosť v sobotu si s polovičkou trošku odpočinúť a v pokoji sa pripraviť na večerný ples (nie ten v opere, ale v škole, kde učí segra). „V nedeľu si ich prídete zobrať, aký problém?“ spýtal sa ma telefonicky môj ocino. Na druhej strane som sa však obával, či najmä Majko vydrží zmenu prostredia. Sám u deda spal doteraz maximálne raz.
