Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Spoločnosť, Dumky a úvahy, Vážnejšie dumky a úvahy, Autizmus, Viera a ja, Médiá a komunikácia, Moje malé postrehy, Spomienky na minulosť, Príbehy zo života, Ako si žijeme, Na margo, Bežecký tragéd, Pohodička
V minulom týždni sme po testovaní prvýkrát zistili hodnotu IQ, i keď iba orientačnú, u nášho Majka. Testovali ho v jednej bratislavskej špeciálnej škole špecializujúcej sa na autistov. Predbežné testovanie bolo u Mareka potrebné pokiaľ ide o jeho zaradenie do prvej triedy a nastavenie učebných osnov od septembra.
Táto príhoda sa stala asi tri – štyri roky dozadu. Aj keď k ničomu nakoniec nedošlo, bol som z toho celého trochu znechutený. Daný doktor určite reprezentuje malú vzorku slovenských zdravotníkov, ale patrí k tým, čo kazia meno väčšine. Jemu by klobásky asi nestačili...Nebudem menovať ani meno človeka ani nemocnicu, pointa príbehu by mala byť zrejmá aj bez týchto informácií.
Moja nebohá stará mama bola takmer celý svoj život zdravá ako repa. Problémy nastali až keď mala 77 rokov. Rakovina sa nepýta, tvrdé otázky však podsúva tým, u ktorých je objavená. Prečo ja? Zabojujem? Napriek 77 rokom rakovina moju babičku nepoložila. Ona naopak začala bojovať a prežila s ňou (ale najmä s nami v rodinke) ešte plnohodnotných 13 rokov. Počas ktorých sa stala živým klenotom onkologického ústavu v Bratislave.
Skreslené predstavy máme pomerne často. Sú po ruke ako jednoduché riešenie najmä pri témach, o ktorých nemáme veľa informácií. Ponúkajú sa samé v podobe v našom okolí prevažujúcej predstavy. A preto sú také atraktívne. V prvom momente si ani nepripúšťame, že naša predstava je skreslená. Veď akoby mohla byť, keď ju majú aj iní ľudia?
Vypozoroval som ich u môjho starého otca „z otcovej strany“. Žiaľbohu už dedko nie je medzi nami, ale kým žil, žil šťastný a pokojný život. Hoc ho prežil takmer celý na dedine. Kde sa o prepychu nedalo veľmi hovoriť. Mali s babičkou suchý záchod na dvore. Vodu dlho nemali vnútri a museli sa umývať v lavóri, do ktorého si najskôr vždy naťahali studenú vodu zo studne. K tomu starostlivosť o hydinu, prasiatka. Práca na roli. Napriek všetkému som dedka nikdy nevidel sa sťažovať. Ani som ho nikdy nevidel u lekára, zdalo sa mi, že vôbec nebýval chorý. Zomrel v roku 1989 ako 76-ročný...
O 19. marci sa v minulosti hovorievalo ako o „Medzinárodnom dni mužov“. Tento deň sa síce „dňom mužov“ neoficiálne nazýva doteraz, ale myslím že už len zo zotrvačnosti. Jožkov, ktorí v tento deň oslavujú meniny, už nie je toľko ako v minulosti. Momentálne príliš neletíme...
O autizme existuje veľa mýtov. Ja sa v tomto texte chcem venovať trom z nich...
„My Slováci sme čudní. Nevážime si svoju minulosť. Bez ohľadu na to, aká bola, predstavuje predsa minulosť most do prítomnosti. Nebýva dokonalá, pretože tvorená je ľuďmi a tí dokonalí takisto nie sú. Nikdy však nebýva ani biela, ani čierna. Zober si Američanov. Bez ohľadu na problematické okamihy svojej histórie, hlásia sa k nej v podstate en bloc,“ povedal mi raz v debate otec.
Napriek tomu, že „sme“ aj podľa papiera autisti, dokonca až ťažkí autisti. Napriek istým Majovým autistickým rysom, ktoré nie a nie zmiznúť. Napriek priam učebnicovému „autistickému hadíkovi“ (rad autíčok a iných hračiek vrátane Barborkinho nočníka v tvare auta), ktorého každý deň vytvára po celom byte a s hrdosťou nás naňho upozorňuje. Napriek všetkému mám deň za dňom stále intenzívnejší pocit, že „my“ zďaleka nespadáme jasne do autistického spektra, ale sme skôr podobní artistom, lavírujúcim na lane. A raz sa pritom nakláňame na „autistickú stranu“, raz na „neautistickú stranu“. O nakláňaní sa na „neautistickú stranu“ svedčia najnovšie dva minipríbehy s Majkom v hlavnej úlohe...
Ten obrázok sa v našej rodine opakuje každý marcový večer. Okolo Majkovej postieľky sedíme ja s polovičkou - mamina a ocino, okolo nás sa tmolí Barborka. Pred spánkom sa ideme pomodliť...
Závidím Čechom, že mali pár rokov dozadu odvahu pustiť sa do čistenia svojho futbalového rybníku od korupčného bahna. Ten rybník síce nie je ani v súčasnosti úplne čistý, ani nikdy taký nebude. Verejnosť však videla, že futbalové hnutie v Čechách nie je v polohe pštrosa pchajúceho alibisticky hlavu do piesku. Rovnako závidím Talianom, ktorí sa nielenže nebáli čistiť, ale sa následne ani nepárali s veľkými klubmi a´la Juventus Turín, vinníkom svetového rangu. A slávne „Juve“ putovalo za trest do druhej ligy.
Keď som takto dva roky dozadu pomaly písal na blog svoj prvý článok, netušil som ani vo sne, že si svoj internetový denník vydržím písať tak dlho. Nemal som šajnu, čo mi blogovanie dá. Ani čo mi zoberie. Jednoducho, rozhodol som sa túto na Slovensku dovtedy neznámu formu komunikácie svojich postrehov či pocitov vyskúšať na vlastnej koži. Za tie dva roky mi to určite veľa dalo. Ale niečo aj vzalo.
Priznávam sebakriticky, že až do dnes som si myslel, že huby a hríby sú z mykologického hľadiska jedno. U nás na dedine sa bežne vravelo „idem zbierať huby“ alebo „idem zbierať hríby“, a dotyčný pritom myslel to isté. Po dnešku už nie som si taký istý. Na vine je čínska čašníčka z jednej čínskej reštaurácie v hlavnom meste...
Mamina je už šťastne doma. Darček od Ježiška si užila naplno, vrátila sa nám dobitá energiou a vysmiata. Nuž a prežili sme to (myslím jej neprítomnosť) aj my. Aj keď to prežitie sa vlastne dalo predpokladať. Veď nie sme predsa žiadne béčka:-)…
Deti sú najedené. Barborka prebalená. Riady umyté. Podlaha pozametaná a umytá. A keďže na Minimaxe deti prikovala k obrazovke kreslená rozprávka o nejakom Albertovi, tatino si mohol uvariť kávu a zobrať time-out.
O tejto príhode mi pár dní dozadu hovorila jedna moja dlhoročná kamarátka. Z jej súkromnej firmy sa rozhodla odísť zamestnankyňa. Vraj preto, lebo nemala žiadneho klienta, chcela odísť „s čistím štítom“ (v úvodzovkách píšem tak ako ona napísala, s chybou). Potiaľto by sa to, aj napriek „hrubke“, možno dalo akceptovať. Tá pani chcela odísť dohodou o mesiac. Na (jej) nešťastie však pridala k svojej žiadosti o rozviazanie pracovného vzťahu dohodou aj P.S.:
Cez víkend budem slameným vdovcom, manželka ide na tri dni do kúpeľov. Zaslúži si odpočinúť si pár dní a aspoň trošku resetnúť hlavu a takisto aj celé telo. Tento darček jej (po konzultáciách so mnou) Ježiško ešte v decembri priniesol. Dva dni pred víkendom sa pripravujeme s plnou vážnosťou, preventívne som už vyhlásil štvrtý, najvyšší stupeň ohrozenia poriadku v byte.
Dnes som bol po čase opäť u zubára. Zase som si svoje vytrpel. Najmä na začiatok. „No pekný kaz tu máte,“ oznamuje mi na privítanie po mojom usadení sa do kresla v ordinácii a otvorení úst pán doktor. A okamžite berie do rúk vŕtačku. „Pán doktor, môžeme s injekciou?“ vykladám karty na stôl. Pán doktor čakal tú otázku, lieči ma totiž už nejaký ten mesiac. Myslím, že by mi ju (injekciu) dal aj bez pýtania. Vie, že odvahou v zubnej ambulancii príliš neoplývam...
Zbabelý odchod. Zdúchol ako gáfor. Zachoval sa neprofesionálne. Tak takto dnes médiá informovali o lotyšskom brankárovi Artursovi Irbem a jeho odchode z HK Nitra. Arturs Irbe je bezpochyby legendárny hokejista, majster sveta ešte v drese Zväzu sovietskych socialistických republík (1989 a 1990), účastník finálových bojov o Stanley Cupu v drese Carolina Hurricanes (sezóna 2001/2002). V drese Nitry mu však nebolo súdené uspieť...
Pondelok až piatok vozím Mareka do nultého ročníka špeciálnej školy. Každé ráno pritom prežívame stresy ako v rodine s „normálnym“ dieťaťom. Najskôr problém so „zoškriabaním“ synátora z postele. Potom postupné „vyrážanie karpín“ (môj deduško tak hovoril postupnému zobúdzaniu sa) a s ním spojené umývanie sa, obliekanie, raňajky. Väčšinou to Majovi ide pomaly ako „z chlpatej deky“. Pred odchodom dá pusu Barborke aj mamine... „Ako ma Barborka ľúbi! Maminka, dovidenia, maj sa,“ povedal dnes pri odchode manželke. Úplne neautisticky.
