Jozef Bednár
O múdrosti srdca alebo Želanie kráľa Šalamúna
Dnes v kázni na nedeľnej omši sa u nás kňaz venoval jednému z odkazov kráľa Šalamúna. Tomu sa Boh zjavil vo sne a hovorí mu: „Žiadaj si odo mňa čo chceš, a ja Ti to dám...“
Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Spoločnosť, Dumky a úvahy, Vážnejšie dumky a úvahy, Autizmus, Viera a ja, Médiá a komunikácia, Moje malé postrehy, Spomienky na minulosť, Príbehy zo života, Ako si žijeme, Na margo, Bežecký tragéd, Pohodička

Dnes v kázni na nedeľnej omši sa u nás kňaz venoval jednému z odkazov kráľa Šalamúna. Tomu sa Boh zjavil vo sne a hovorí mu: „Žiadaj si odo mňa čo chceš, a ja Ti to dám...“

Prvýkrát som bol v opere niekedy počas vysokoškolského štúdia s jednou slečnou. Zobrala ma na Madam Butterfly. Nevedel som, čo mám od Madam Butterfly čakať. A keďže som celé predstavenie predriemal, ani mi (Madam Butterfly) veľa nedala...V súčasnosti je však zo mňa už iný znalec opery. Veď posúďte sami:-)...

Dnes som v novinách čítal správu, že vo veku 47 rokov zomrel na rakovinu bývalý vynikajúci poľský (a aj svetový) stolný tenista Andrzej Grubba. Prednedávnom infarkt skosil ani nie 50-ročného poslanca NRSR p. Komlósiho. Predtým ani nie 50-ročného Stana Radiča. Predtým 23-ročného futbalistu Benficy Lisabon Miklósa Fehéra....Každú chvíľku je v novinách správa o náhlej smrti nejakého športovca (najmä futbalisti v poslednom čase)... Je to strašné. Smrtka sa musela zblázniť, keď si tak často berie ľudí mladých a ľudí v produktívnom veku...

Náš Marek bude mať o necelý týždeň šesť rokov. Čas, kedy by rodičia mali už pomaly kupovať dieťaťu školskú tašku a všetky potrebné školské pomôcky. My tak však nerobíme. Ono keďže Marek je „letný“ chlapec, tak či tak by sme ho do prvej triedy dali až o rok. Nič by nezmeškal. Keďže však máme problém s autistickými rysmi, a len Boh vie, ako sa bude Marekov stav vyvíjať, rozhodnutie o odložení školskej dochádzky bolo jasné bez ohľadu na jeho dátum narodenia...

Nebol som dnes na obede. A v priebehu dňa som „do seba“ dostal akurát tak párky... Nič nezvyčajné, cez týždeň sa mi to občas stáva. Aj preto chcem (už navečeraný:-) aspoň krátko napísať a týmto spôsobom vzdať hold:-) svojim (myslím si, že niektorým asi netypickým) jedlám...V texte nenájdete recepty, ale len voľnejšie myšlienky mojej maličkosti, skôr stravníka ako kuchára, na konto môjho toho – ktorého favorizovaného jedla...

Anjelíčku, môj strážničku, pred nočným odpočinkom sa Ti chcem najskôr poďakovať za Tvoju božskú trpezlivosť so mnou počas dnešného dňa. Ja, obyčajný smrteľník, som Ti dnes opäť nedal dýchať.

Rád nakupujem. Som zákazník, ktorý korunku síce dvakrát v ruke obráti, ale ak niečo potrebuje (viem, že potreba je subjektívny pojem, u mňa je však až na knihy a noviny určite umiernená), tak si tovar či službu kúpi. Všetko má však svoje hranice. S niektorými svojimi praktikami, ktoré viem že nie sú, ani nemôžu byť (na to by ma daný obchodník musel poznať) úprimné, ma ľudia ponúkajúci tovary či služby skôr otravujú...

Myslel som si, že mi telefón položí. Že mladý bezmenný človek, aj keď zo Slovenska, aj keď študujúci prvý ročník na žurnalistike a naberajúci prvé novinárske skúsenosti, nebude zámorskú hokejovú legendu Petra Šťastného zaujímať...Mýlil som sa. Peter telefón zdvihol. So stretnutím súhlasil. Dokonca mi ponúkol, že s ním môžem stráviť celý deň. „OK, pôjdeš metrom na autobusovú stanicu v Manhattane, potom autobusom smer New Jersey,“ vysvetlila mi slovenská hokejová legenda, vtedy útočník klubu NHL New Jersey Devils, cestu. „Na konečnej zastávke autobusu Ťa budem čakať,“ dodal. Po skončení telefonického rozhovoru moje srdce zvýšilo od vzrušenia tepovú frekvenciu na dvojnásobok. Ja, mladý 19 ročný fagan z dediny pri Trnave, sa stretnem s hokejovou legendou! Písal sa rok 1991...

Včera sa mi po rokoch dostala do rúk jedna moja obľúbená knižka z detstva – Futbalový dekameron. Napísal ju v roku 1987 Imrich Fekete vo vtedajšom slovenskom telovýchovnom vydavateľstve Šport, a zozbieral v nej 10 000 zaujímavostí o futbale. Zase som ju „zhltol“. V knižke som sa išiel opäť od smiechu popučiť najmä pri čítaní zaujímavostí v kapitolách o kurióznych, respektíve „hlúpych“ góloch a o prerušeniach zápasov. Vybrané futbalové perly si vám dovoľujem ponúknuť v rámci celkovej víkendovej pohodičky:-)...

„Ak nedáš pozornosť či všimné, väčšinou si Ťa nikto nevšimne,“ hovoria mi často na margo dnešnej doby niektorí priatelia a známi. „Nebuď naivný,“ prízvukujú ďalší. „Nesnaž sa cikať proti vetru,“ povedala mi raz (aj keď nie priamo k tejto téme, paralela tam bohužiaľ je) obrazne ako poučenie do života aj moja dnes už nebohá babička...

Na začiatok terminologické upresnenie. Ak hovorím o komunikačných aktivitách firiem smerom k médiám, z hľadiska vzťahov s verejnosťou (public relations, pre potreby článku ďalej iba PR) nemyslím reklamu ani komerčné prezentácie, v ktorých ide v ideálnom prípade o označený platený priestor, do ktorého si môžeme napísať hocičo, aj to, že sme najkrajší na svete (otázka je, či nám to niekto uverí:-)... Myslím spontánnu publicitu, ktorá je oveľa dôveryhodnejšia. Spontánna publicita znamená, že niekto tretí sám od seba napíše (povie, odvysiela) o nás, čo robíme, ako sa správame, akým hodnotám veríme apod. Je to takzvaná podpora treťou stranou (z angličtiny – third party endorsment), typická práve pre PR. A odlišujúca PR od reklamy...

Neverím na náhodu. Náhoda podľa mňa neexistuje. „Každý z nás má svoj osud. Nič sa nestane len tak. Všetko je dopredu dané.“ (Forrest Gump)...Tri najväčšie „náhody“ v mojom živote?

Ten dom mojich starých rodičov z otcovej strany je už predaný dobrých 7 rokov. Veci, ktoré nám nebohých starých rodičov pripomínali, sme samozrejme pred predajom odsťahovali. Vrátane „pokladov“ z povaly. Väčšina z nich skončila v dome mojich rodičov, otec si ich opatruje ako oko v hlave...Doteraz si spomínam na deň, keď som ich prvýkrát, v podstate náhodou (babka ma poslala na povalu len niečo zobrať) objavil na povale. Bolo to ešte v osemdesiatych rokoch minulého storočia...

Už tretí týždeň som dvojnásobným otcom. Už byť otcom je ten najkrajší pocit na svete, nieto otcom dvojnásobným:-)...Nechcem byť ako zvyčajne:-) patetický, ale je to tak. Kariérna sláva poľná tráva. Statky – zmätky... Deti sú to trvalé a naozaj hodnotné, čo po nás na tomto svete zostáva...

Moja sestra mi to doteraz nemôže zabudnúť. Išlo o jednu slohovú úlohu na gymnáziu v Trnave...Ja som od profesora slovenčiny dostal jednotku. Sestra, o rok mladšia, písala u rovnakého profesora prácu na rovnakú tému o rok neskôr. „Vypožičala“ si tú moju, trošku ju upravila – a dostala z nej dvojku. Aj jej vtedajší frajer, ešte o rok mladší od nej, písal u rovnakého profesora prácu na rovnakú tému, ešte o ďalší rok neskôr. „Vypožičal“ si teda tú sestrinu, v podstate ale pôvodnú moju, pokračoval v úpravách – a dostal trojku...„Čo rozhodlo? Prvý dojem, to ako som sa na začiatku štúdia zapísal. Najmä Tvoj frajer, súčasný manžel bol zapísaný ako trojkár, a trojku aj dostal,“ hovorievam s úsmevom segre. Viem, že u mňa vtedy naozaj zapôsobilo čaro prvého dobrého dojmu...

„Jožo, ja musím ísť von. Na Slovensku nie je pre mňa uplatnenie,“ povedal mi v decembri minulého roka kamarát Jano. Zoznámil som sa s ním cez angličtinu. On, keďže mal aj šťastie a vyrastal s otcom, vojenským pridelencom, od detstva v cudzine, vyštudoval anglické školy vrátane Oxfordu a minulý rok učil v Bratislave angličtinu. Ja som zase hľadal niekoho na one-to-one hodiny, na stále „oprašovanie“ jazyka. „Jožo, verím, že si si so mnou jazyk dobre zopakoval. Ja som sa zase od teba naučil trošku viac o živote, aj o public relations,“ povedal začiatkom roka, ako odchádzal preč. Do cudziny. Ako mi s úsmevom v očiach povedal pri poslednej bratislavskej káve, za šťastím...

Každý z nás pozná starú dobrú zaužívanú schému rozprávok. Keď dobro na konci príbehu, napriek strastiam a nebezpečenstvám, nakoniec predsa len vyhráva nad zlom. Nezáleží pritom na sile. Ani na veľkosti. Ale na ume a na srdci... Staré dobré rozprávky s dobrým koncom. Dobro víťazí, keď princ zobudí bozkom Ruženku. Dobro víťazí, keď Janko a Marienka prekabátia ježibabu. Dobro víťazí, keď kráľ pochopí, že Maruška mala pravdu. Že soľ je naozaj nad zlato...

„Joe, viem, že hľadáš možnosť internship-u v nejakom regionálnom americkom médiu. Počúvaj, nechcel by si ísť na mesiac do Texasu, k mexickým hraniciam, ako stážista do mojich novín The El Campo Leader News?“ prekvapil ma jedného dňa počas môjho ročného postgraduálneho štúdia masovej komunikácie na The University of North Carolina (1996-1997) môj profesor písania (newswriting) pán Sweeney. Ponúkol mi tam aj menšie peniaze na prežitie plus nocľah, na mne zostali iba letenky. Šancu som samozrejme využil...

Hádka v manželstve je jav asi stály a nevykoreniteľný. Občasné hádky v manželstve sa môžu stať aj jeho korením. Každý správny pár sa podľa odskúšaných manželských receptov vraj musí raz za čas pohádať, aby sa vyventilovala naakumulovaná negatívna energia, aby sa vyjasnili postoje... Pravá hádka podľa niektorých utužuje. Dokonca podľa niektorých je vraj najlepšie takzvané talianske manželstvo, kedy raz za čas lietajú vzduchom aj taniere a poháre...Ako však manželskú hádku zvládať?