Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Spoločnosť, Dumky a úvahy, Vážnejšie dumky a úvahy, Autizmus, Viera a ja, Médiá a komunikácia, Moje malé postrehy, Spomienky na minulosť, Príbehy zo života, Ako si žijeme, Na margo, Bežecký tragéd, Pohodička
Človek, ktorý pred rokmi balansoval na hrane života a smrti. Diagnostikovali mu rakovinu semenníkov, rakovinové bunky mu neskôr metastázovali do žalúdka, pľúc a aj mozgu. Podstúpil štyri cykly chemoterapie, dve operácie. „Budeme Ťa zabíjať. Keď to prežiješ, vtedy nad rakovinou zvíťazíme,“ hovorili mu doktori.
Minulý týždeň sa nám narodila Barborka. Je zdravá, vďakabohu. Pod pravým uškom však má menšiu kozmetickú chybu (verím že to je len kozmetická chyba, ktorú pôjde časom napraviť) – na koži pod uchom má od narodenia na malej ploche narastenú zhužvanú druhú kožu. Úprimne, ani lekári nevedia, čo to je. „Pán Bednár, už roky som sa s tým nestretla,“ oznámila nám gynekologička. „A vedeli v pôrodnici, čo to je? Ja som to u novorodeniatok ešte nevidela,“ kontrovala jej nevedomky detská doktorka, ktorú sme navštívili po odchode z pôrodnice...
Keď som bol dieťa, vkrádal sa pravidelne do mojich snov. Vždy večer, s tmou, potajomky prichádzal do nášho domu. A s radosťou sa ma zmocňoval. Strach mal v mojom prípade veľké oči. Objímal ma, ovládal – všade v dome bez výnimky. Bál som sa, keď ma otec posielal do záhrady po zabudnutý sveter. Bál som sa, keď som mal ísť do pivnice priložiť do kotla. Bál som sa ísť čo len na druhé poschodie nášho velikánskeho domu. Dolu som vždy po schodoch letel ako víchor. Sestra raz takto tiež napodobňovala víchor, až pritom narazila hlavou do steny a otec s ňou musel s vetrom opreteky do nemocnice...
Tak ako vždy v nedeľu, aj dnes dopoludnia som šiel na omšu. Alebo ako sme to ešte „u nás“ v Dubovom zvykli hovoriť, išiel som do kostola. Pomodliť sa, nabrať energiu, poďakovať sa za ochranu, za zdravie...Dnes najmä za moje dve baby, ktoré už mám z pôrodnice šťastne doma... Bola to moja druhá nedeľná omša v Šamoríne. A bola svojím spôsobom iná, netypická...
Rodinné oslavy a s nimi spojené rodinné posedenia majú svoje nezameniteľné čaro. Vždy sa na nich stretnem aj s tými členmi rodiny, ktorých som týždne a mesiace nevidel. Vždy sa na nich, s prepáčením za výraz, strašne nažeriem. A vždy si uvedomím, že napriek prirodzeným a k životu patriacim občasným rozporom sa ako rodina stále dokážeme aj v širšom kruhu stretnúť a utužiť vzťahy...
Čo už, nikto nie je dokonalý. Každý máme svoje muchy. Vlastnosti, ktorých by sme sa radi zbavili. Ktoré nám naše polovičky tolerujú. Jednou z mojich negatívnych vlastností je roztržitosť. No – negatívnych ako negatívnych. Keď som 10 rokov dozadu spoznal svoju terajšiu (verím, že aj poslednú:-) manželku, tak na margo mojej roztržitosti poznamenala: „Je taká milá, že Ťa pre ňu žeriem...” Aby sme si rozumeli, „žeriem Ťa“ v našom ponímaní, v našom bednárovskom slangu znamená - milujem Ťa...:-)
Po čase som si opäť pozrel film Umučenie Krista. Nechcem teraz písať naňho recenziu (spravodajsky by to ani nemalo cenu, film bol uvedený do kín už pred viac ako rokom). Chcem však z príbehu (ten ma zaujíma) vybrať niekoľko obrazov a odkazov, nestrácajúcich podľa môjho názoru platnosť ani v dnešnom svete. Pre veriacich či neveriacich. Pre všetkých dobrých ľudí...
Už od pondelka tohto týždňa som sám doma. Syna mám u svokrovcov, manželku v pôrodnici s novým prírastkom. Je mi síce v našom štvorizbovom byte samému trošku smutno, ale viem, že to bude trvať už len pár dní. A zase budeme kompletní. Tá krátkodobá samota potom až tak nebolí. Nechcel by som však bývať sám stále...
A najmä oslavujeme. Barborka má deň. A to je dôvod na oslavu:-)…Polovičku mám stále v pôrodnici. Myslím na ňu – a oslavujem u sestry s mužom…Nemyslíme momentálne na žiadne starosti, problémy, ktoré Barborku (určite) čakajú v jej živote. Sme radi, že je tu. Že nám pomôže vidieť svet krajším...
Dostali sme ho do vienka pri našom narodení. Vtedy, keď sme prišli na svet s plačom, nevinný a bezbranný... Bol nám daný do kolísky ako jeden z najcennejších vkladov do života. Čistý štít, nikým a ničím nepoškvrnený. Každý z nás ten svoj dostal. Každý ten svoj vždy dostane...
Prajem všetkým krásne dobré ráno, moje meno je Barborka Bednárová a na tento svet medzi vás som prišla včera 27.6. 2005 o 21,05h. Áno, mala som prísť až o pár dní neskôr, ale keď som počula o článku, ktorý mi ocino venoval na blogu, rozhodla som sa poponáhľať sa:-)... Ak vás zaujímajú moje vstupné miery, nech sa páči: 52cm, 4050g. Podrobnejšie info a fotky až prípadne neskôr, tatino je dnes už trošku unavený:-)... Odkaz pre Tomáša B. – verím, že projekt blogu na sme.sk vydrží nejaký ten piatok. Akonáhle budem ready, začínam blogovať aj ja!:-). Vaša B.B.:-)
„Pán Bednár, máte už niekoľko šedivých vlasov. Nechcete, aby som Vás nafarbila?“ povedala mi cez víkend pri strihaní kaderníčka. Zahľadel som sa pozornejšie do zrkadla aj ja. Niežeby ma jej slová prekvapili, sám už niekoľko rokov registrujem výskyt prvých šedín na mojej hlave. Aj okolie si to už všíma. Ale práve od spomenutej „holičky“ (tak v Trnave kaderníčkam hovorievame) som to nejako nečakal.
Moji starí rodičia, z ktorých už ani jeden bohužiaľ nežije, boli veľmi zaujímavé osôbky. Celý život v podstate prežili v rodnej dedine, medzi 800 dedinčanmi. Tvrdo pracovali na družstve, a to aj po odchode do dôchodku. Mali dobré srdce. A ostrý jazyk. Alebo ostrý ako ostrý. Pre nás z rodiny bol ten jazyk nenapodobniteľný. Neopakovateľný. Bez neho by to neboli oni, naši starkí...
Nie je ľahké narábať, a prípadne aj vyjsť s peniazmi. Ani vo firme, ani v štáte, ani v „obyčajnej“ rodine. K peniazom, ich úlohe v spoločnosti a tajomstvám, ako s nimi vyjsť, sa venuje mnoho odborníkov. Tí nás pravidelne zahlcujú svojim knihami, článkami, citáciami, v ktorých radia, ako na peniaze. Ja si ale v tomto smere pamätám skôr na vetu môjho deda, človeka síce nevzdelaného ekonomickými školami, ale ošľahaného vetrami skutočného, tvrdého života: „Kto počtuje, ten gazduje.“
Otec na to doteraz spomína. „Každý rok sme sa s Vami snažili chodiť na dovolenky. Nezáležalo na tom, kam pôjdeme. Vždy nám s mamou išlo o to, aby sme spolu strávili pekné chvíle, ktoré Vám zostanú v spomienkach na detstvo,“ hovorieva pri našich stretnutiach. Musím povedať, že v spomienkach na časy z detstva, časy strávené s rodičmi naše spoločné dovolenky naozaj zostali. Z každej som si zapamätal najmä tie najpikantnejšie čriepky, útržky, minipríbehy, ktoré tvoria nezabudnuteľnú dovolenkovú mozaiku...
Píše sa rok 1981. „Mladý muž, na aký nástroj chceš hrávať?“ pýtajú sa ma na zápise do vtedajšej Ľudovej školy umenia (ĽŠU) v Trnave. „Na harmoniku,“ odpovedám pohotovo. Vybral som si ju už doma. Respektíve rodičia mi pomohli vybrať. Mal som vtedy nejakých 9 rokov a z nástrojov som poznal len bubny. Poradný hlas rodičov bol preto logicky aj hlasom rozhodujúcim. A musím povedať, že vybrali dobre. Harmonika už síce doma (žiaľbohu) zapadla prachom, ale spomienky a zážitky s ňou spojené zostali.
viem, že tento text si sama prečítaš tak o 7 rokov. Respektíve až keď budeš vedieť čítať...Napriek tomu verím a cítim, že tieto moje myšlienky zaletia k Tebe už teraz, a Ty ich dokážeš prečítať okamžite svojím srdiečkom.
Verím preto, lebo cítim, že je niečo medzi nebom a zemou. Že existuje niečo okolo mňa, čo nemôžem uchopiť. Čomu nemôžem porozumieť. Niečo, pri čom Descartesovo „Cogito, ergo sum“ (myslím, teda som) nestačí. Aj preto verím.
Mám na mysli 4.F zo starého trnavského gympla. Mám na mysli 4.F, ktorá mala stužkovú presne 17.11.1989. Naozaj, nevymýšľam si. V tento v súčasnosti historický deň (čo sme vtedy nevedeli), kedy sa začal lámať komunistický režim a ľudia dostali nádej, sme my dostali zelené stužky nádeje. Budúcnosť nám stála pri nohách. Ako sme ju využili? Kde sú moji spolužiaci dnes?
Týmto článkom by som chcel trošku odľahčiť moje predchádzajúce texty o autizme. Človek si z tej synovej choroby musí občas robiť srandu, inak by sa asi zbláznil. Pretože napriek tej obrovskej snahe, napriek nervom, napriek prepotrebnej Božskej trpezlivosti, ktorú pri výchove autistické dieťa vyžaduje – jednoducho napriek všetkému treba žiť ďalej... Takže kto je vlastne v rodine väčší autista, Marek či ja:-)? Tak som sa zamyslel potom, ako som si zosumarizoval niektoré podľa lekárov autistické rysy. Zistil som, že niektoré z nich mi dosť pasujú. A čo Vám, pasujú aspoň niektoré?:-)
