Som človek a vnímam tento život, verím, že existuje dôvod, prečo vznikol. Pracujem ako riaditeľ súkromnej spoločnosti. Popri tom sa venujem študentom v dramatickom krúžku, vediem Dom Matice slovenskej v Komárne a pôsobím aj v Slovenských Rebeloch. www.dramatak.eu, www.rebeli.sk, www.dmskomarno.sk Zoznam autorových rubrík: Pohľady, Skoro poézia, Súkromné, Nezaradené
Som predsedom Matice slovenskej v Komárne. Takto napísané to znie dosť odvážne. Hlavne potom, čo všetko sa udialo okolo nášho odboru a sochy, ktorá zápasila o svoje miesto. Túto funkciu zastávam len krátko a patrí sa mi poďakovať každému jednému človeku, ktorý ma podporil a podporuje v tejto činnosti. Napriek všetkému, tento post zastávam rád. Dnes mi ale nebolo všetko jedno.
Šiel som po ulici, bola už vlastne noc. Tak tmavá a chladná, že aj mesiac to vzdal a ostal niekde ukrytý v básniach a v spomienkach zaľúbených párov. Vynoril sa odnikiaľ a len tam tak stál a čakal pokiaľ neprídem bližšie. Nepoznal som ho, ale vedel som, že je to ON. Drobná postava, červené líčka, trochu ustráchaný, ale odhodlaný pohľad. V očiach mal moje spomienky, môj strach aj moje sny. Preto som hneď vedel že je to ON.
To myslíš vážne? To takto chceš chodiť medzi ľuďmi? Kruhy pod očami, že by v nich sliepka kuriatko vysedela. Vlasy holiča už nespoznajú, lebo nožnice dve generácie frizúr nevideli. Pupok ti cez nohavice prevísa, do schodov dychčíš, že mám chuť Ti spray pre astmatikov kúpiť....
Poznáte tie čudné bodky po správach na jednej z našich komerčných TV? Občas celkom milé zvieratká tam pobehujú v amatérskych záberoch s infantilným komentárom. Niekedy myšlienku preberie aj tá druhá a dokonca aj verejno-právna TV. Síce s iným obsadením, ale scenár je rovnaký. Tak na to prišiel! Je to kódované vysielanie pre agentov SIS!
Pre slobodného muža je strašne ťažké vybrať si... Jedna je krásna, ale príliš zvláštna. Druhá je rovnako pekná, avšak škrtí vám dych. Ďalšia celkom ujde, ale je príliš sympatická matke. Táto by ušla, ale matka ma s ňou vyhodí. Staršiu vám ohovoria kamaráti, nová sa nedá zobrať do spoločnosti.
Zabíja otec E-mail, brat Chat, a sestrička smska teplo ľudskej prítomnosti? Stanú sa z nás uzavreté duše na ulici, avšak precítený romantici za sliepňajúcou obrazovkou? Alebo vďačíme tejto rodinke virtuálnej komunikácie za krásne vzťahy a otvorené duše? Neviem sa rozhodnúť a preto si dovoľujem otvoriť diskusiu:E-mail, Chat a SMS – každodenná súčasť života ÁNO alebo NIE?
Predstavte si, že vám v nemocnici po ťažkej operácii umrie príbuzný. Áno, je to nočná mora všetkých ľudí a to našťastie nemáte predstavu, čo sa deje s telom vášho blízkeho v istej nemocnici. Štandartne by to malo byť tak, že na to určený a vyškolený personál telo umyje, odstráni z neho to, čo tam nechali lekári, oblečú nebohého a odložia ho do boxu. Príbuzní si vyberú pohrebnú službu, tá telo prevezme a zariadi formality nutné k pohrebu. Nie však v prípade, ktorý vám chcem priblížiť.
Neviem ako vy, ale ja začínam mať plné zuby asertívnej komunikácie a jednotvárneho správania sa. Všimli ste si to aj vy? Začali stým veľké korporácie. Posielajú svojich ľudí na rôznorodé kurzy, napríklad kurz asertívneho správania sa, kurz kontaktu s klientom, kurz telefonovania a spinkovania dokumentov... a tak ďalej a tak podobne. Pomaly vždy, keď volám operátorovi akéhokoľvek podniku či zariadenia, privíta ma tá istá veta a nie vždy je to automat: „Dobrý deň spoločnosť Hózntrólgl, operátorka Miriam, čo môžem pre Vás urobiť?“ (Každá väčšia spoločnosť má jednu, dve alebo 30 operátoriek a aspoň každá šiesta sa volá Miriam.) Nie, nevadí mi že sú milé, dokonca som si aj zvykol na fakt, že zo 68% nemajú šajn o tom čo hovoria, a ich úroveň vedomostí siaha na 35 stranu manuálu „ako hovoriť s klientom“.
Je asi 9 hodín večer a ja vám chcem napísať niečo na ráno, aby som odpútal vašu pozornosť od každodenného stresu. Dnes som mal možnosť zistiť, že ten stres prežívame všetci, a tak akosi rovnako. Niekto intenzívnejšie niekto menej. Tak si teraz nalejte do Vašej šálky, povedzme, kakao a trochu oddychujte...
