Som človek a vnímam tento život, verím, že existuje dôvod, prečo vznikol. Pracujem ako riaditeľ súkromnej spoločnosti. Popri tom sa venujem študentom v dramatickom krúžku, vediem Dom Matice slovenskej v Komárne a pôsobím aj v Slovenských Rebeloch. www.dramatak.eu, www.rebeli.sk, www.dmskomarno.sk Zoznam autorových rubrík: Pohľady, Skoro poézia, Súkromné, Nezaradené
Píšem Ti už piaty list a ako sa poznám, ani tento neodošlem. Možno ho zavesím na web a budem tajne dúfať, že sem zablúdiš a pochopíš. Ako Ťa poznám, nebudeš to komentovať nijak špeciálne. Budeme sa naďalej tváriť, že o nič nejde. Obaja však vieme, že priveľa náhod v rade za sebou je už zázrak a nie náhoda. Ja ten zázrak pomenujem, ak dovolíš...
Osud hrá s ľudským životom niekedy veľmi zvláštnu hru. Každý z nás sa môže ocitnúť v situácii, ktorá ovplyvní jeho život. Hoci len taký úplne obyčajný pád na zľadovatelom chodníku môže spôsobiť, že svet okolo vás sa zrazu zmení. Už len taká triviálna, a nie veľmi prijemná vec, ako ísť do školy, sa pre vás stane veľmi ťažko zvládnuteľnou. Bez pomoci druhej osoby alebo bez barlí sa nedostanete ani von - na vzduch. Trvá to týždne, možno mesiace a nohy vás stále neposlúchajú. Človek, ktorý predtým energiu a pomoc rozdával, zrazu sám potrebuje pomôcť, či povzbudiť. Čo je však najdôležitejšie, potrebuje bojovať proti tomu najsilnejšiemu nepriateľovi. Potrebuje vyhrať boj sám so sebou. Vtedy je dôležité, aby cítil oporu. Oporu svojich blízkych, rodičov, priateľov a vôbec, oporu všade okolo seba.
Keď som svoj prvý článok nazval „Ako schudnúť a nezblázniť sa„ ešte som netušil, že sa stanem samozvaným odborníkom na chudnutie. Ako sa však zdá, v mojom bezprostrednom okolí sa chudne „ostošesť“. V žiadnom prípade si však nechcem pripisovať zásluhy. Rozhodnutie chudnúť musí spraviť človek sám, ja môžem len poradiť, či skôr podpichnúť. Ak sa chcete nechať podpichovať, či skôr inšpirovať, čítajte ďalej.
Máme doslova už len pár dní pre tými našimi premiérami. Prišiel čas, aby sme ukázali svetu, čo to vlastne stvárame. Už pár mesiacov sa stretávame, pár hodín sme spolu strávili. Stále sa poznáme len tak trošku, ale vieme jeden o druhom mnohé veci, o ktorých sme predtým ani netušili. To je krôčik po krôčiku proces, ktorý nazývame priateľstvo.Tieto slová som Vám chcel povedať osobne. Ale patrí ku mne, že to čo cítim, radšej píšem, ako hovorím. Tak ako ku mne patrí aj sem tam, nejaká tá pravopisná chyba. Moji priatelia o tom vedia, ako aj o iných chybách, ktoré mám a predsa sú so mnou. A majú ma radi. Preto mi nevadí, že sa to dozviete i vy.
Boli sme mladí a nechceli sme zostarnúť. Sľúbili sme si, že hudbu budeme púšťať vždy nahlas a nikdy ju nestíšime ani našim deťom. Nebudeme ich biť a všetko im dovolíme. Budú jesť len sladkosti a žiadnu zeleninu. Keď budú chcieť bicykel, kúpime ten najlepší.Život bol o niečo krajší a asi aj jednoduchší. Mali sme svoje sny a stále sme sa smiali. Páčili sa nám rovnaké baby a sľúbili si, že sa kvôli žiadnej nikdy nepohádame. Spomínaš si ako som sa nevedel naučiť pískať? Ostatný sa smiali, len ty si mi to dookola vysvetľoval. Už to viem... len už...akosi.... niet prečo pískať.
Tak, bol som tam prvýkrát sám. So všetkým sebazaprením, ale šiel som. V posilňovni som už predtým bol viackrát, ale vždy s kamarátom. A to je iné. Hlavne v mojom prípade. Keď som totiž strémovaný, snažím sa odpútať pozornosť vtipným komentovaním okolia. Márius mi v nedeľu vyjasnil, že už posledných päť rokov vtipný nie som. Ale jemu sa ľahko hovorí, má prirodzený šarm a taký rozhľad, že je obľúbený kdekoľvek sa pohne. A mimo to, je o dosť nižší odo mňa, takže sa ľahšie stratí. Lenže mňa je vidieť. A určite si všetci ihneď všimnú, že taký veľký chlap a činky si gúľa po zemi. Všetci na mňa uprú pohľady a budú sa rehotať, keď začnem posilňovať s prázdnou tyčou. Pokiaľ som tam chodil s Richardom, tak to bolo fajn, mohol som sa tváriť, že som tam len tak, akože s ním, a ja cvičím len akože. Ale teraz? Idem tam sám a navyše som si, ja blbec, najal trénera. Keby som to nebol spravil, mohol som sa pri dverách otočiť. Sebe by som to ospravedlnil tým, že sa tam zle parkuje, alebo že som chorý. Veď prídem nabudúce... Ale čo poviem jemu? Parkovanie mi neprejde je tam miesta aj pre dva tanky. No nič, tak idem, aspoň poviem chalanom, že som bol a že je to na nič.
Veštice mali pravdu, podľa všetkého zomieram. Už dávnejšie mi dve veštice a jeden samozvaný terapeut prorokovali smrť v 27 roku života. Takto už niekoľko rokov straším ľudí okolo seba. Moja profesia tak trošku súvisí aj s ľuďmi zaoberajúcimi sa vecami, medzi nebom a zemou. Preto musím občas komunikovať aj s takýmito prorokmi. Takto napísané to znie strašne, ale jeden múdry pán, robí pre našu firmu horoskopy, mi vysvetlil, že ono to môže byť aj trošku inak. On, ale aj tie veštice mali pravdu. Mám 27 a prišiel môj čas, istá časť zo mňa naozaj umiera.
Rozhodnutie zhodiť „pár“ kíl navyše, tlelo vo mne posledné tri roky. Vždy cestou z chladničky som mal také výčitky svedomia, že som iste spálil aj 400 kalórií. Na tieto výčitky však veľmi dobre zaberajú lieky v podobe hranolčekov, chipsov, pudingov, alebo (zvlášť účinná terapia) rezeň obalený v zemiakovej placke. Plackovú terapiu mám obzvlášť rád. Placky, alebo po našom „cmudnu“, som si dokonca preniesol aj do vízie o mojej budúcej manželke. Jedným zo základných kritérií je, aby vedela piecť výborné placky, a aby bola táto činnosť jej hobby. Nakoniec však z toho vznikol bludný kruh, niečo ako závislosť. Pri pohľade do zrkadla som chytil taký záchvat depresie, že som musel ihneď niečo zjesť.
Včera som na okamih zacítil vo vzduchu jar. Naozaj! Po ďalšom dni strávenom za sliepňajúcou obrazovkou, po vybavení stoprvého telefonátu som sa konečne pobral domov. Keď som otváral dvere na aute udrelo mi to do nosa. Odniekiaľ zo vzdialeného vesmíru, kde poznajú našu budúcnosť mi poslali signál: „....vydrž už čoskoro....“Nemám rád zimu lebo je osamelá, nemám rád skorú tmu lebo smutná. Ľudia sú čoraz viac pochmúrnejší, a odpornejší k sebe i svojmu okoliu. Zo všetkých strán sa na nás valia správy o smrti, vtáčích chrípkach, naštvaných moslimoch, padajúcich strechách či vládach a znásilnených ženách. Snáď najveselšou správou posledného obdobia sú zmrznuté autobusy v Blave a zmrznutá vodka v Rusku.
V poslednej dobe je okolo mňa viac bábätiek a to mi vnuklo zaujímavú myšlienku. Pri stretnutí s bábätkom automaticky hľadáme spoločné znaky s rodičmi. Všeobecne je nesporným faktom, že deti sú zmesou svojich rodičov. Odovzdávame si z generácie na generáciu rovnaké nosy, kvalitu vlasov, rovnaké postavy ba dokonca aj zmýšľanie. Koľkokrát sa Vám stalo, že Vás niekto prirovnal k starým rodičom, koľkokrát ste na fotke zbadali seba, hoci fotka bola o generáciu staršia ako vy. Po rodičoch, starých rodičoch, po svojej rodine dedíme charakter, postavu, hlas a žiaľ aj choroby. Fascinujúce, nie?
Túto sobotu som mal konečne voľno, po dlhých dvoch mesiacoch, čo sme sťahovali firmu, som mal pred sebou prvý voľný deň. Zobudil som sa skoro ráno svieži ako rybička. Aspoň som si tom myslel v prvých troch sekundách toho rána. V skutočnosti bolo pol jedenástej a mňa šialene bolela hlava. Jediné po čom som túžil bol nejaký nurofen, káva a raňajky teda vlastne obed.
Skončila mi platnosť občianskeho preukazu. Asi pred rokom. Doteraz som si nenašiel čas vybaviť si nový. Teda čas aj áno, ale vôľu nie. Nemám rád úradníkov a veci stým súvisiace. Ale ako mi ráčil vysvetliť pán v zelenom „..nie ste právoplatným občanom SR, keď nemáte občiansky!“ Povedal mi, keď zamieňal pokutové bločky za moju čisto novú 500-vku. Tak som sa rozhodol, že sa ním stanem.
Dlho som si usporadúval myšlienky, aby som to dokázal napísať bez emócií a stručne. Príbeh, ktorý vám predkladám, sa zakladá na pravde, pozmenil som len rodinné vzťahy a mená pre ochranu súkromia ľudí, ktorí nedobrovoľne hrajú túto hru osudu. Fakty ostali bez zmien.
Vďaka mojej práci mám možnosť zažiť nevšedné veci. Pre bežného človeka ťažšie prístupné. K náplni mojej práce patrí napríklad stretnutie sa s liečiteľmi, rôznymi šamanmi, či s rozhľadenými lekármi a astrológmi. O tom ale nabudúce. Dnes je prvý jarný deň a tak budem písať o kvetoch. Uprostred minulého týždňa, keď sa zima z ničoho nič zbalila a ušla do hôr, hneď ráno zavoňal vzduch trochu inak. Trochu veselšie, trochu ako ranný čaj ale hlavne o päť gramov lepšie.
Pred rokom na jar si v mojej garáži, hneď nad vchodom, spravili hniezdo lastovičky. Nevenoval som tomu žiadnu zvláštnu pozornosť. Myslel som si totiž, že keď zistia o aké frekventované miesto ide, odletia kamsi inam, kde budú mať kľud. Hniezdo bolo totiž na dosah ruky, teda len niečo viac ako 30cm nad mojou hlavou. Na moje prekvapenie hniezdo bývavalo plné, aj keď som parkoval auto. Povedal som si: „Ublížiť Vám neublížim, ale aby som kvôli Vášmu hniezdu zmenil svoje parkovanie, na to zabudnite!“ Tak som to nechal plynúť. Časom som si akosi zvykol, že musím dať pozor,aby ostali otvorené dvere alebo okná.
Dnes som si ukradol chvíľku pre seba. Nerobím to často, lebo šéfstvo nerado vidí ak niekto chodí do práce neskoro. Ale už to inak nešlo. Všade len stres a zhon. Každý niečo chce, niečo nevyhnutne potrebuje a mal to mať už včera. Rozstrasený a pološialený chodím domov v čase, keď už mesiac má pol šichty za sebou. Od únavy neviem zaspať a nechtiac si opakujem úryvky z nezmyselných konverzácií, našťastie dosť nudných na to aby som nakoniec zaspal. Tesne pred hladinou alfa ma napadne neuveriteľné množstvo geniálnych námetov na články, zlepšovacích riešení pre život a možno aj liek na nádchu. Som však lenivý vstať a zapísať si to. Pripravujem tak ľudstvo o prepotrebné vynálezy, pretože ráno si pamätám len to, že som génius, ale neviem prečo a hlavne to neviem nikomu dokázať.
Mám malého otroka. Je skvelý, len ho občas nenávidím, hlavne vtedy, keď nemôžem bez neho žiť. Keď som si ho kúpil, dával som na neho veľký pozor. Jemne som ho hladil a nežne sa ho dotýkal. Bol mojím všetkým. Mohol som sa mu vyplakať, povedať mu vtip, čo ma práve napadol, či zanadávať si na počasie a premiéra. Keď som chcel, tak ma aj zobudil, ba dokonca mi pripomenul sviatky blízkych. Vrchol bol keď ma pripojil na internet. Dokonalá súčasť mojej existencie.
Som predsedom Matice slovenskej v Komárne. Takto napísané to znie dosť odvážne. Hlavne potom, čo všetko sa udialo okolo nášho odboru a sochy, ktorá zápasila o svoje miesto. Túto funkciu zastávam len krátko a patrí sa mi poďakovať každému jednému človeku, ktorý ma podporil a podporuje v tejto činnosti. Napriek všetkému, tento post zastávam rád. Dnes mi ale nebolo všetko jedno.
Šiel som po ulici, bola už vlastne noc. Tak tmavá a chladná, že aj mesiac to vzdal a ostal niekde ukrytý v básniach a v spomienkach zaľúbených párov. Vynoril sa odnikiaľ a len tam tak stál a čakal pokiaľ neprídem bližšie. Nepoznal som ho, ale vedel som, že je to ON. Drobná postava, červené líčka, trochu ustráchaný, ale odhodlaný pohľad. V očiach mal moje spomienky, môj strach aj moje sny. Preto som hneď vedel že je to ON.
To myslíš vážne? To takto chceš chodiť medzi ľuďmi? Kruhy pod očami, že by v nich sliepka kuriatko vysedela. Vlasy holiča už nespoznajú, lebo nožnice dve generácie frizúr nevideli. Pupok ti cez nohavice prevísa, do schodov dychčíš, že mám chuť Ti spray pre astmatikov kúpiť....
