Mám rád život s Bohom a 7777 ľudí. S obľubou lietam v dobrej letke, no nerád lietam v kŕdli. Som katolícky kňaz, pochádzam z dediny Klin na Orave. Nemocničný kaplán v nemocnici v Poprade............................................ Zoznam autorových rubrík: BIRMOVANCI, ŠTIPENDISTI, 7777 MYŠLIENOK PRE NÁROČNÝCH, Aké mám povolanie?, Akú mám povahu?, Cesta viery, Duchovné témy, Fejtóny, Fotografie prírody, Fotografie Rómov, História mojej rodnej obce, Kniha o Rómoch, Lunikovo, Mladí vo firme, Náčrt histórie slov. Saleziáno, Nezaradené, Pastorácia Rómov, Poézia, Pokec s Bohom, Rómovia, Sociálna práca, Sociálna náuka Katolíckej cirk, Spoločnosť, Súkromné, Vedeli sa obetovať, Vzťah je cesta cez púšť, Zábava
Mk 3,7-12, Lk 6,17-19) - Pane, čo si urobil po uzdravení človeka s vyschnutou rukou? - Keď som ho uzdravil, mal som spor s niektorými Židmi. Rozhodli sa, že ma znesú zo sveta, pretože som im otvorene povedal, čo je pravda. Oni neboli schopní prijať pravdu. Ešte však neprišla hodina trpieť, a tak som radšej z Kafarnauma odišiel a zdržiaval som sa na okolí.
Je veľa vecí, ktoré nám dokážu spôsobiť radosť. Príjemný pocit tepla, keď zo zimy vkročíme do vykúrenej miestnosti, dobré jedlo, výborný osviežujúci nápoj počas horúčavy. Môže to byť aj úsmev blízkych, opätovaná láska, objavenie nových životných dimenzií. Najväčšou radosťou nebýva však tá, ktorú prijímame, ale tá, ktorú rozdáme. Tá sa nám totiž zvykne vrátiť zúročená, pretože Radosť Rozdávaním Rastie...
V roku 1938 Slovensko získalo autonómiu a malo konečne svoju vládu. Nemarxistické strany sa zjednotili do Strany národnej jednoty a Slováci, hlavne vďaka dlhoročnému boju Andreja Hlinku, mohli samostatne budovať svoju budúcnosť. Slováci začali horlivejšie pracovať na zvýšení úrovne politického a spoločenského života.
Mali by sme ich vylúčiť zo spoločnosti. Nemocnice a hlavne ústavy pre duševne chorých by mali byť niekde ďaleko za mestom, aby sme sa nemuseli pozerať na ľudskú biedu. Každý má dosť svojich starostí, prečo si ešte odoberať životnú energiu pohľadom na chorých...
Kedy je vlastne človek pyšný? Ako rozlíšiť pýchu od hrdosti nad vykonaným dielom, ktorá je iba prirodzenou reakciou? Človek by si mal byť vedomý svojich darov a predností a mal by byť zdravo hrdý na to, čo dokázal. Medzi zdravou hrdosťou a pýchou je iba maličký krok. Je v pohľade na druhých. Zdravo hrdý človek sa teší z úspechov druhých ľudí. Pyšný nie, ten v každom človeku vidí nezdravú konkurenciu. Pyšný človek nedokáže uniesť úspech, lebo všetky zásluhy pripisuje iba sebe. A prestáva vnímať to, akým obrovským darom pre tento svet sú ľudia okolo neho. Aj tí úplne neznámi. Pyšný je ten, kto často používa lýtka na to, aby sa nad druhých povýšil, aby sám sebe a pochlebovačom dokázal, že ich presahuje...
Dnes ráno. Bol to zaujímavý pocit. Upracované, láskavé ruky, poznačené rokmi práce a starostlivosti o druhých...
Mk 3,1-6, Lk 6,6-11) - Pane, prečo si toho človeka uzdravil práve v sobotu? - V tento deň som už mal spor s farizejmi, pretože sme v sobotu trhali obilné hlasy. Chcel som im dokázať, že toho človeka uzdravím práve v sobotu.
Je to veda a je to aj umenie. Možno viac umenie. Preto, lebo v tomto umení sa pracuje s niečím, čo je veľmi nestabilné. S človekom. Nestabilní ľudia sa usilujú podoprieť tých, ktorí sú podľa nich nestabilnejší viac. Usilujú sa im pomôcť, aby boli viac normálni. Aby odložili masku. Čo je však normálnosť? Od čoho závisí? A to, čo je iné, je obohatením, alebo odchýlkou od "normálu"? Je potrebné človeka, ktorý je trošku iný, nejako vtesnať do priemeru, alebo naopak rešpektovať a nechať sa obohatiť? Náročné otázky. Nie je jednoduché na ne odpovedať. Možno aj preto vznikli a neustále vznikajú nové a nové smery v psychológii. Každý zo smerov tvrdí, že práve oni najlepšie pochopili tajomstvo človeka. Myslím si, že úplne sa to nepodarilo nikomu, lebo hlbočina je človek a jeho srdce priepasť...
Ako som na to prišiel? Jednoduchá skúsenosť. Sväté omše tu na Luniku IX zvykneme mávať večer o piatej. O takomto čase obyčajne elektrina ešte ide. Začneme svätú omšu, prečítame čítania, začnem kázať a vtedy...
- Pri čítaní týchto riadkov sa mi zdá, že ty v jednom kuse vyhľadávaš spory s farizejmi. - Ja som nehľadal spory. To farizeji stále vymýšľali, ako by na mne našli niečo, čo by ma v očiach druhých Židov postavilo do zlého svetla.
V lete je v oratóriu viac možností ako zaujať mladých, ale aj v zime sa dá urobiť veľa, ak sa činnosť správne naplánuje. Väčšina akcií prebiehala na Mikuláša a na sviatok Nepoškvrnenej, ktorý bol v saleziánskych ústavoch vždy spojený s akadémiami a divadlami.
Nesledujem veľmi politiku, ale už dlhšie sa mi zdalo, že vláda je na spadnutie. Nechápal som, čo vlastne drží pohromade takúto rôznorodú štruktúru, a prečo staré a stabilné strany, sa usilujú pohromade držať zlepenec, ktorým vláda bola. Nebolo to kvôli zmluve o výhrade svedomia. Posledná kvapka nemôže za to, že pohár pretiekol, on už bol preplnený dávno predtým...
- Doplň mi minulé rozprávanie. Ako si sa ešte predstavil Židom, aby uznali, že ty si Mesiáš? - Povedal som im, že nie som nejakým samozvancom, ktorý by si hodnosť Mesiáša chcel prisvojiť. Veď nesvedčím o tom sám, ale sú iní, ktorí to hovoria.
Koncom roka 1938 si Slovensko konečne mohlo zostaviť svoju prvú vládu. Zdalo sa to skoro až neuveriteľné, že Slováci si po toľkých storočiach útlaku budú môcť o vlastných veciach rozhodovať sami. Predsedom tejto prvej vlády sa stal Dr.Jozef Tiso, ktorý bol aj ministrom vnútra. Ďalší ministri boli: Dr.F.Ďurčanský, P.Teplánský, J.Lichner a M.Černák.
Ktorí sú to tí naši priatelia? Ako ich spoznáme? Najčastejšie tak, že sa dostaneme do núdze? "Našťastie" stále nás prikvačí nejaká núdza a to je chvíľa "preriedenia" priateľov. Je to pravda, v núdzi spoznáme, kto bol naším priateľom a kto bol iba priateľom našich peňazí, nášho postavenia, našich konexií a možností. Ja som v živote stratil už veľa "priateľov". Opustili ma hneď, ako som sa dostal do ťažkostí. Nie je mi za nimi vôbec smutno, lebo v týchto ťažkých chvíľach som spoznal aj skutočných priateľov, ktorí pri mne stoja za každých okolností. Verím im, viem, že ma nepodrazia a oni veria, že ja nepodrazím ich. Neusmievajú sa na mňa príliš naširoko, keď ma stretnú a svoje priateľstvo mi nemusia dokazovať. Môžem u nich zaklopať aj o polnoci a oni môžu kedykoľvek zaklopať u mňa. Na dvere, alebo virtuálnu bránu mobilu, či Netu...
- Pane, povedz mi zrozumiteľnejšie, o čom si rozprával so Židmi po uzdravení chorého pri rybníku. - Keď sa Židia rozčuľovali, že som kázal uzdravenému nosiť v sobotu lôžko, tak som im dokazoval, že mám moc toto urobiť. Pomohol som si pri tom obrazmi, ktoré im boli známe.
V novembri 1938 v Žiline vrcholili prípravy na posviacku novovybudovaného ústavu. Celý mesiac príprav sa niesol v napätom ovzduší, pretože nikto nevedel, čo sa bude diať so Slovenskom.
Novinári sa ohradzujú slobodou prejavu. Moslimovia žiadajú úctu k tomu, čo je pre nich sväté. Aj na jednej aj na druhej strane zväčšujúci sa konflikt svedčí o tom, ako málo sa poznáme, a ako málo rešpektujeme svoju vieru a kultúrne zázemie. Ťaháme tigra za fúzy a čudujeme sa, že sa mu to nepáči. Týmto tigrom je rovnako "liberálny novinársky svet" ako aj fundamentalizmus prejavujúci svoju vieru násilím. Je možné to zastaviť? Sú iba dva spôsoby. Ten jeden je vo vzájomnej vojne zabiť tých s opačným názorom. A ten druhý?
- Pane, ako prebehla udalosť uzdravenia pri rybníku? - Vybral som sa do Jeruzalema na sviatky. Keď som prechádzal cez bránu, ktorou zvykli privádzať ovce na obetu, zazrel som tam rybník a pri ňom množstvo chorých. Zvlášť ma zaujal jeden chorý človek, ktorý tam takto živoril už 38 rokov.
Právnici - zvláštni ľudia. Ich úlohou je často ohnúť sieť z paragrafov tak, aby sa z nej ich klient mohol vymotať. Úplne na iné myšlienky prichádzajú v úlohe žalobcov a úplne iné v úlohe obhajcov. Hovorí sa, že kto má peniaze, má moc a kto má moc, má pravdu. Keď to nevie dokázať sám, najme si právnikov, ktorí ostatných presvedčia, že sa mýlia tí druhí. Napriek všetkému veríme, že niečo také ako právo existuje a robíme všetko preto, aby nezostalo iba v rukách právnikov, a aby okrem pokrútených paragrafov platili aj pevné normy...
