Bývalý (m)učiteľ na I. stupni ZŠ, ktorý sa platonicky priatelí s Jonathanom Livingstonom, so Siddhárthom a hobitmi. Znamenie vodnára ho predurčuje k uletenosti všetkými smermi - hudba, literatúra, šport ... Zoznam autorových rubrík: Moja malá fikcia, Viera ako ju cítim, Aj také sa mi stalo, Moje malé postrehy, Zo života, Život je krásny, Malé gramatické okienko, Logopedické okienko, Rozprávky (aj) pre dospelých, Milovaťžofiu, Nedeľná ... veď viete : o ))), Biblia očami laika : ), ...cestou ma vanie..., šerm, moje hudobné výlevy, Etika u mňa v triede :o), Moja poviedkovňa, Pracujem ako divý :o), baška, (pre mňa) zaujímaví ľudia, na slovíčko, Nápadník, Súťaž krátkych videí, Súkromné, Nezaradené
„Konečne piata hodina. Dnes to bolo naozaj o držku,“ vravím si vchádzajúc do triedy. Hodina prebieha vcelku normálne až do momentu, kedy sa ozvalo zreteľné „píííp-píííp“ a to práve z môjho pravého vrecka. „Na hodinu nepatria žiadne hračky, ani zapnuté mobily,“ zneli mi v ušiach vlastné slová. Tak nejako som to hovorieval deťom, hroziac trestom smrti, respektíve vyhodením „prístroja – narušiteľa“ do smetného koša.
Taká pivová fľaša toho pamätá. Tá by vedela rozprávať. Jej hrdlo totiž pozná osobne zákazníkov i predavačov. A vzhľadom na to, že je nestranným pozorovateľom a dokáže podať relatívne pravdivú výpoveď o každodenných hádkach v obchodoch, dovolil som si ju požiadať, aby nám poskytla svoju víziu sporných momentov pri okienku s vratnými fľašami : )
Pred pár minútami som vyložil svoje deti v škôlke a už aj trielim do školy, aby som neprišiel neskoro. Po ceste sa ku mne pridala skupinka detí, ktoré síce neučím, ale poznám ich z videnia. „Zas pondelok, to je teda dosť na prd,“ prehodím popod fúzy a deti sa uškrnú. Usmejem sa a viem, že dnešný deň má zmysel. Odrazu začujem otázku: „Koľkého je dnes? Už je druhého ?“ Pozerám smerom odkiaľ otázka prišla a snažím sa vypátrať jej autora. „Druhého musím ísť k psychiatričke,“ dodalo malé dievčatko, kráčajúc kdesi uprostred hlúčiku.
„No, šupito do postelí, Prďolky a ide sa čítať.“ oznamujeme s manželkou deťom. „Mne Aladina,“ vraví Veri. „A mne, Krtek a maminka,“ kontruje sestre Viki. Len pre upresnenie, tieto dve knižky znamenajú asi tri štvrte hodinku čítania. Aj napriek miernej náročnosti prianí našich potvoriek, som rád, že túto „140-stranovú literárnu turistiku“ s deťmi každý večer absolvujeme.
(K tomuto textu odporúčam pustiť Křídla motýlí od A. Langerovej : ) Včera nám umrel psík. Bolo to veľmi náhle a zastihlo nás to dosť nepripravených. Uvažovali sme s manželkou, ako to povedať deťom, aby ich tá smutná správa príliš nezranila. Predsa len to bol partner, ktorý ich sprevádzal od narodenia.
Už som vám vravel, že som hróóózne prísny na slovenčine? Ach áno, áno, už si spomínam, ten nešťastný nominatív plurálu. To, mi zas tak veľmi pripomínať nemusíte : ) No dnes to bolo celé akosi inak. Krik, smiech, ovácie s búrlivým potleskom, ba dokonca i plač a to všetko práve na hodine gramatiky.
Chvíľa váhania. Hlboký nádych a vzápätí, prudký výdych. „Tak poďme na to,“ vravím si odhodlane a vstupujem, rovnako ako po mnoho dní predtým, na oddelenie detskej ortopédie. Na konci krátkej chodby stojí sestrička, ktorá má práve službu. „Ahoj Katka, tak ako je s Barborkou?“ pýtam sa v očakávaní. „No, volali z Kramárov, tú chemošku nezvládla...“ na viac sa nezmohla, len mykla plecom a pokrútila hlavou. V unavených očiach sa zaleskli slzy. „Do riti,“ zahrešil som polohlasom a hlavou mi preblesla spomienka na nedávnu párky párty, kde som Barborku presviedčal, že aj bez nohy, môže byť na svete sranda. Mal som pocit, akoby odvtedy ubehlo mnoho rokov. Musím zmeniť tému: „Máme dnes príjem?“ „Áno, malá Lucka na šestke. Je nepočujúca.“ „Len nech je to skolióza,“ pomyslím si podvedome. No už v polovici letu bola táto myšlienka zostrelená nekompromisným: „Podozrenie na zhubný tumor...“ „Do riti, do riti a ešte raz do...“na viac som sa nezmohol, lebo mi v krku uviazla veľká hruda horkosti.
Som učiteľ a som hróóózne ukecaný. Každú hodinu sa snažím začať nejakým príbehom, ktorý aspoň zdanlivo súvisí s témou preberaného učiva. Bez ohľadu na to, či ide o čítanie, sloh, telesnú, či matematiku. Čas od času, sa mi podarí vyvolať u tých malých dôležitých osôbok takú búrlivú diskusiu, že potom máme čo robiť, aby sme stihli vypočítať príslušný slovný príklad, či dočítať článok do konca. Pravdupovediac, už ani neviem, o čom bola tá dnešná motivácia, no po jej skončení vo mne zostal len smútok a zúfalo bezmocný hnev.
Trieda 4.C, ktorej nelichotivá povesť vymetala všetky kúty na ZŠ Tbiliská, sedela koncom júna minulého školského roku potichu pohrúžená v prípravách na záverečný test zo slovenského jazyka. Čas od času bolo počuť muchu, no po mojom krátkom pohľade, si to i tento narušiteľ pokojného priebehu hodiny okamžite rozmyslel. A vtedy sa to stalo. Písal som na tabuľu vety, v ktorých som za pochodu robil malé úpravy, aby neboli totožné s vetami z testu. No práve to, sa mi stalo osudným. Keď už som dopisoval poslednú časť, ozval sa kdesi z tretej lavice malý Filip: „No pán učiteľ, nominatív plurálu...“ Trieda ustrnula a čakala, čo spravím.
Prekrásna mladá žena, nie viac ako tridsaťročná, rýchlo natiahne ruku k šálke voňavej čiernej kávy. Žiaden cukor a ani mlieko, tak je to vporiadku. Zamyslene sa napije a neprítomne hľadí na tanier s niekoľkými piškótami. Pomaly, skoro až váhavo, vezme jednu piškótu a vkladá ju do úst. „Nie, to predsa nemôžeš...!“ ozval sa prísny hlas, ktorý v poslednej dobe tak často počula. Žena odrazu prudko vstala a zamierila rovno ku smetnému košu. Prekvapená piškóta sa v priebehu nasledujúcich sekúnd ocitla v spoločnosti odpadkov i nedojedeného jablka, teda presnejšie povedané, včerajšej večere. K jej ostatnému príbuzenstvu na tanieri, bol osud milosrdnejší. Žena vzala mikroténové vrecúško a precízne, s istou dávkou hrdosti na vlastnú statočnosť a pevnú vôľu, začala piškóty presýpať do úkrytu, odkiaľ nehrozilo bezprostredné nebezpečenstvo jej štyridsiatim piatim kilogramom.
Dozor na chodbe, to vám poviem, je pre každého učiteľa poriadna patália. Tam šprintérska súťaž naprieč triedou, inde zas hádzaná so špongiou v kombinácii s grécko-rímskym zápasom, či boxom vo voľnom štýle. V päťminútových intervaloch sa striedajú informácie o tom, kto a čo napísal a nemal, s informáciami kto a čo nenapísal a mal. Nech je ako chce, mne sa včera trochu tohto „adrenalínového športu“ vyplatilo.
Malinovočervená felícia sa rúti rýchlosťou vyše stodvadsať kilometrov za hodinu po ceste tretej triedy medzi Šenkvicami a Vištukom. Ten človek musí byť šialený, pomyslím si a ďalej pohľadom sprevádzam hazardéra. Pomaly dobieha starú škodovku. Vyhodil blinker. To nemôže myslieť vážne, veď je tesne pred zákrutou...Sotva som si v duchu uvedomil tento fakt, ocitol sa vodič v nezávidenia hodnej situácii. V momente predbiehania, keď bola „škoda stovka“ práve vedľa neho, zjavil sa necelých 40 metrov pred ním nový červený golf. Skúmavo som sa zahľadel do kabíny. Zamrazilo ma. To predsa nie je možné. Vystrašený pohľad, kŕčovito stiahnuté lícne svaly, kropaje potu na čele a ... moja tvár...
Je utorok, asi polnoc a ja čítam vyše 100 reakcií na môj predchádzajúci článok. Článok, ktorým som chcel primeť čítajúcich k úvahám o možnosti ekumenizmu. Ospravedlňujem sa Humanistovi, ale keďže mám pocit, že som, i keď s dobrým úmyslom, spôsobil zlo, musím sa ešte raz vrátiť k téme viery. Prosím všetkých, ktorých na blogu témy o viere hnevajú, nudia, alebo im prekážajú, aby tento článok prehliadli. Vy ostatní, poďte ďalej : )
Môj starý otec bol človek múdry, dobrý, medzi ľuďmi nemal nepriateľov a ... bol ateista. Vzdorovito odmietal existenciu Boha. Keď som sa ho raz spýtal prečo, rozprával mi o tom, ako ich voľakedy počas hodiny náboženstva kňaz bil trstenicou po prstoch, aby sa lepšie učili poznávať Kristovu lásku.
Konečne sú zasa tu ... obchody praskajú v základoch, ľudia si dovolia i takú dobročinnosť, o ktorej sa im počas roka ani nesnívalo, organizujú sa všakovaké zbierky, televízny program je prešpikovaný kinematografickými lahôdkami pre televíznych gurmánov, podniky ponúkajú skvelé párty, ale...
Neisto prešľapujem na začiatku dlhej úzkej chodby, ktorá už na prvý pohľad pôsobí s množstvom ľudí stojacich popri stenách veľmi stiesňujúco. Len pár krokov odo mňa sa nachádza preplnená čakáreň – lepšie povedané, malý, veľmi neosobne pôsobiaci výklenok s niekoľkými stoličkami. „Pán Králik, na príjem, prosím.“ Potom už išlo všetko podľa mojich očakávaní. Teda ak nerátam tú zvláštnu príhodu so špeciálnym výskumom.
Vyťukávam čísla. Ešte posledné číslo mi typickým zapraskaním v slúchadle oznamuje svoj koniec. Nasleduje krátke ticho, ktoré po niekoľkých sekundách vystrieda dlhý signál zvonenia. Niekto na opačnom konci zodvihol : „ Prosím ?“ Telom mi prešiel kŕč, zaplavila ma horúčava a pocítil som úplnú slabosť, ako človek, ktorý práve prekonal veľkú horúčku. Ale veď to je...
Je tmavé, chladné ráno. Pomaly kráčam do školy, prehrabujúc sa v spleti udalostí posledných dní, keď tu zrazu...niekde tesne za mnou sa ozval štebotavý hlas mladej mamičky: “Áno moja, jasné. Určite si spolu večer niekde sadneme. “ - prívetivý smiech ukončil telefonát. „Kto to bol ?“ spýtalo sa nesmelo malé dievčatko, ktoré mamička po skončení telefonátu skoro poklusom ťahala za sebou. „Čo ťa je do toho! Radšej si švihni, lebo zas kvôli tebe zmeškám do práce.“ Tá premena ma šokovala. Zostal som stáť pozorujúc pretekársku dvojicu, ktorá sa mi strácala v hmle tesne pred cieľovou rovinkou do školy.
Bol podvečer a manželka si spomenula, že čosi zabudla v práci. Nezostávalo nič iné, len sadnúť do auta a poď ho na Kramáre. Nebol som z tej myšlienky nadšený, lebo sme museli vziať i obe dcéry a to v túto hodinu neveštilo nič dobrého, no zastávam názor, že neexistuje situácia, v ktorej by sa pre mňa neskrýval istý dar. Keď už nič iné, strávim v aute večer s troma okúzľujúcimi dámami. ( To predsa tiež nie je na zahodenie : )
Nie som človek holdujúci politike, dokonca možno povedať, že odkedy už neplatí, že „modrá je až tak dobrá“ sa len ťažko orientujem, kto za koho kope. O to viac ma minulý štvrtok ráno o 7:30 prekvapil osobný list od pána Švejnu, ktorý kandidoval na post župana Bratislavského kraja.
