Eva Gallova
Matka sa nesmie schovať pod gauč...
...akokoľvek ju materstvo vyčerpáva. Ale poznám situáciu, keď sa to stáva, hoci každému sa to zdá neprípustné a smiešne.
Píšem o živote a plnokrvných ľuďoch. Postavy skladám z uveriteľných čriepkov, aby vyzerali ako živé. Zoznam autorových rubrík: Nezaradené, Súkromné

...akokoľvek ju materstvo vyčerpáva. Ale poznám situáciu, keď sa to stáva, hoci každému sa to zdá neprípustné a smiešne.

Katka vo vinici pomáha starej mame a počúva štebotanie vtáčkov. Lastovičky nad ňou víria vzduch a tešia sa zo života. Nepotrebujú čarovný nápoj, aby mohli letieť.

Štartuje zážitkové štúdium žurnalistiky, Tvorba pre médiá, ponúka Univerzita tretieho veku v Žiline, od 45 rokov, popri zamestnaní, aj pre seniorov.

Majú pocit, že ich vítali, ako osloboditeľov. História niektorým nie je jasná, Rusi na tankoch prišli dvakrát.

Kráľovnú Katarínu sme zanechali v opustenej veži. Zdá sa jej, že v sne letela, niesli ju lastovičky. Katka je naozaj vo vinici, vidí oblaky, jeden vyzerá, ako letiace dievča vo veľlkej sukni.

Toto kričali vydesené ženy do telefónu, ktoré dochádzali z dedín a videli ráno popri vlaku obrnené transportéry úplne všade, na všetkých cestách.

Katka je piatačka, vymýšľa si rozprávky o kráľovnej Kataríne. Práve sa ocitla uprostred vymyslenej zrúcaniny hradu v čarokrásnej izbe. Tam na ňu čaká jedlo, šaty, pohodlie a voňavá voda v umývadle, ktorá berie pamäť.

Netvrdím, že za prvým rohom, ale za druhým určite. Kto bol spojka, kto dal avízo? To som si nevšimla, nemôžem slúžiť informáciou.

Katka bola vo vinici so starou mamou, bola piatačka. Vyšla na vrchol vinice. V hĺbke videla cestu, dvíhal sa tam kúdol prachu. Tade prešiel koč. Som tu na svojom hrade, popustila fantáziu. Rozprávka sa práve začala.

Študentský film je fenomén. Počúvala som legendy o tom. Na Šupke nakrúcali všetci. Porozprávam vám niečo, ale nepýtajte sa, čo je pravda...

Skončila sa starodávna pieseň. Ľudia si ju odovzdávali ústnym podaním a menila sa od človeka k človekovi, ostalo z nej len to, že láska zvíťazila nad smrťou a obetavosť s vernosťou bola odmenená. Akosi takto to bolo...

Nepoviem vám, kde to bolo, ani pod akým názvom sa podujatie konalo, lebo usporiadateľ by sa naštval, že čo prezrádzam.

Stávajú sa veci, dosť neuveriteľné veci. Len sa človek uškrnie, potom sa usmeje a napokon sa rozosmeje. Aj toto patrí k takým.

Je ľahké milovať, je také isté ľahké aj zomrieť? To si mysleli ľudia, ktorí si tú pieseň spievali pred tisíce rokmi. Spievajú sa aj teraz také piesne?

Rada pozorujem ľudí, mužov, ženy, deti. Pár pozorovaní vám chcem sprostredkovať. Muži, nech sú v hociktorom veku, zdravý záujem o ženy majú v sebe.

Útržky starodávnej piesne hovoria o bohovi smrti, ktorý príde. Ako sa to stane, koho dušu si vezme? Dá sa niečo zmeniť na predurčenom osude?

Kamenný vodopád pri hrade Šomoška. Je zvláštny a úchvatný, ale mňa uchvátila dramatická, nezabudnuteľná príhoda, v ktorej bolo rýchle konanie, s pomalým myslením.

Osud šťastnej dievčiny vyzerá dobre, ale len na prvý pohľad. Útržky starodávnej piesne hovoria o hroznom tajomstve. Aké tajomstvo to je a koho sa týka?

Môžeme obdivovať pre niečo zviera? Veď ľuďom sa nevyrovná. V ničom. Alebo len v máloktorých činnostiach. A teraz našu sučku obdivujeme.

Ukončila púť, našla muža a nerada odchádzala, ale musela oznámiť otcovi, že žije a splnila jeho želanie. Stretla dobrého syna vznešeného kráľa a rodinu, ktorú spája vzájomná láska a dobro