Ľahké kroky, už cítia beh, v našich stopách sa roztápa sneh, už nič viac nepadá. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, outdoor, on the road, Súkromné, ...len tak...
Vybehli sme si s kamošom na víkend do Prahy. Len tak, zmeniť prostredie, zabudnúť, poprekladať balvany trápenia. Fotiek Orloja, Karlovho mosta či Hradčian ste už videli dosť. A tak pozývam na prehliadku turistickým panoptikom, ktoré sa potĺka po uliciah a námestiach tohto nádherného mesta... Pražákum těm je tu hej, ty nikam nezabloudej...
NIe, nechcem písať o penisoch ani vagínach a veciach s tým spojených. Black Holes and Revelations sa volá ostatný album skupiny Muse. Mal som to šťastie zažiť ich naživo 8. Decembra vo Viedni. S recenziou ich koncertu na blogu ma síce predbehol môj brat Adam, ale tento text nosím v hlave celý víkend, tak sa nenechám odradiť.
Niečo také som ešte nezažil, cítil som, ako je vzrušená každá bunka môjho tela, chtíč ovládal moje pohyby aj myslenie. Netúžil som po ničom inom, ako po divokom a bezuzdnom milovaní. Dostal som všetko. Vyčerpaný som si ľahol a začal som sa smiať. Zrazu som stuhol a prestrašený som sa spýtal: „Ľúbiš ma aj takéhoto?“.
Celkom náhodou a nečakane sa mi podarilo vypadnúť do Slovinska. Okrem primárneho dôvodu, ktorým bolo športové lezenie, venoval som sa záchrane raneného, červenému vínu, glutamanu sodnému a výdatnému spánku. Takto nejako vyzerá lezecký výjazd.
Nech sa páči, sľubované fotografie z Bangkoku. Tentokrát som prekonal svoju vrodenú lenivosť a napísal aj zopár komentárov.
Pred príchodom do hlavného mesta Kambodžského kráľovstva, som netušil, čo mám čakať. Pri predstave 30-ročnej občianskej vojny, ktorá sa definitívne skončila len nedávno, mi behali zimomriavky po chrbte. Čakal som, že s jej stopami sa stretnem na každom kroku, netušil som, ako poznamenala miestnych obyvateľov.
Nedávno som si jedno čakanie na stretnutie spríjemnil fotografovaním v Starom meste. Fotoaparát bol neustále v pohotovosti približne hodinu, počas ktorej sa mi podarilo vyfotiť jeden film. Fotiť ľudí u nás je trocha náročnejšie ako v Ázii, ale aj napriek tomu som prežil tento malý fotopríbeh bez újmy na zdraví. Nech sa páči, miniprehliadka sa začína.
Letiská su pre mňa vstupnou bránou do cestovateľských dobrodružstiev. Križovatky civilizácií a ľudských osudov. Každý národ či rasa vdýchne inak sterilným miestam nádych exotiky a tajomna. Pozerám sa na mužov v dlhých bielych košeliach, ženy v pestrofarebnom sárí či na množstvo detí poskakujúcich okolo a premýšľam odkiaľ sú, kam idú, aké sú ich osudy.
Bangkok je síce zaujímavé mesto, ale pri prechádzke po uličkách v okolí Khao San som začal mať pocit, že musím preč. Chcel som újsť pred turistami a všetkými, ktorí z nich žijú. Chcel som zažiť pravú necivilizovanú Áziu. A hlavne srdce mi hovorilo: choď za ňou čo najskôr Aj napriek tomu, že som vôbec netušil, ako to všetko dopadne...
Vychádzam z klimatizovanej letištnej haly. Ovalí ma dusné horko a reflexívne robím krok späť. Nie, konečne som v Bangkoku, v meste, o ktorom som veľa čítal a sníval. Určite sa aklimatizujem, veď aj tu žijú ľudia. O chvíľu prichádza autobus, ako inak, klimatizovaný a tak mám možnosť sa znova poriadne nadýchnuť a spracovávať prvé pohľady na hlavné mesto Thajského kráľovstva.
Jedna z najväčších a najúspešnejších kapiel v Spojených štátoch. Niekoľko mesiacov dopredu vypredávajú obrovské štadióny, predávajú milióny nosičov. Zoskupenie okolo nenápadného chlapíka s gitarou a neuveriteľným hlasom svojou hudbou, čerpajúcou s najlepšej americkej tradície blues, country, soulu, folku a rocku, už dlhé roky hladí a fúka moje rany. Keď v mojich ušiach rezonuje saxofónové sólo v „Ants marching“, hovorím si – pre toto sa oplatí žiť.
Keby to tak môj zamestnávateľ vedel. Síce ma veľkoryso pustil na mesačnú dovolenku, no netuší, že duchom som minímálne týždeň pred odletom na ceste. A este dlhšie na nej budem, keď sa vrátim. Doteraz som si to až tak neuvedomoval, ale 7 dní pred cestou to na človeka príde.
Keď čítam na blogu články o politike, najmä pri sledovaní diskusíí levitujem 10 centimetrov nad stoličkou. Vyjadrovať sa k nim mi ale pripadá zbytočné a preto som sa prvý a posledný krát rozhodol napísať niečo na túto tému. Ako môj príspevok do diskusie, zhrnutý do pár viet.
Kalu Ram má okolo 30 rokov a neuveriteľne hlboký pohľad, ktorý ma hypnotizoval celú cestu z Jaipuru do Pushkaru. Keď ma pozval na čaj, hneď som premyšľal, ako uniknúť z pasce ďalšiemu indickému obchodníkovi. Mýlil som sa, Z Kalu Rama sa vykľul príjemný a múdry človek, ktorý mi ukázal miesto, ktoré miluje a život obyčajnej rodiny v suchom a vyprahnutom Rajastane.
Včera som si povedal, že počúvam dookola to isté a mal by som si aktualizovať „diskotéku“. Nečakajte žiadne horúce novinky a ani nejaký underground. Postupom veku sa môj vkus čoraz viac približuje mainstreamu. Občas sa v mojich ušiach síce ozýva nejaká metalová perla, ale Death ani Canibal Corpse to nie sú. Tu je zoznam a zopár mojich pohľadov na hudbu.
Každý má sny. Himaláje boli mojim snom, odkedy som vedel, že existujú. Miesto pre tvrdých chlapov, sneh, ľad a smrť na každom kroku. Netušil som, že aj takéto vzdialené sny sa plnia, a nielen tvrdým chlapom.
Pamätám si na ten pocit, keď ma pred šiestimi rokmi prvý krát ovanul ten horúci a suchý vzduch. Stále som nedokázal uveriť, že som tam - na prahu Himalájí, na dosah osemtisícoviek. Nevedel som, čo mám čakať, ale od prvých sekúnd mi moje srdce hovorilo, že sem patrím. Úplne iný svet sa mi nezdal cudzí. Všetkými zmyslami som vnímal nové zvuky, farby a vône, ktoré neúprosne zapĺňali okolitý priestor. Hlavné mesto Nepálu ale nie je láskou na prvý pohľad. Po prvom dni som mal pocit, že som presýtený a že si potrebujem oddýchnuť. Život sa na mňa valil príliš dôrazne, nedal mi šancu nadýchnuť sa a spracovať to množstvo informácií. S radosťou som ušiel do hôr. Odvtedy som strávil v meste a jeho okolí takmer mesiac. Počas niekoľkých návštev som sa snažil preniknúť mestu pod kožu. Snažil som sa hlbšie nazreť do duše tohto živého organizmu. Našiel som množstvo utrpenia, zápachu a špiny, z ktorých sa drala neuveriteľná túžba po živote. Pocity a ešte raz pocity. A city. Súcit.
Kto sa ma pred časom spýtal, kam idem na Veľkú noc, klepal si pri mojej odpovedi na čelo. Uznávam, že lyžovanie v Rumunsku nie je práve bežná činnosť, ale po predchádzajúcich skúsenostiach som vedel, že ma čakajú ľudoprázdne hory, milí ľudia a adrenalínové zážitky. Ako aj minulý rok, vybrali sme sa do národného parku Retezat, ktorý sa nachádza na juhozápade krajiny a tvorí koniec (alebo začiatok?) karpatského oblúka.
Nedeľné popoludnie. Vlhko a zima po krásnych dňoch plných slnka. Zima v duši. Žiadne dotyky, s láskou, so skalou. Smutné myšlienky. Prázdno. Je čas na malú arterapiu.
Naskytla sa mi možnosť vypadnúť do Rakúska. Na výbornej stránke bergsteigen.at som našiel malú oblasť pri mestečku Bad Fischau. Podľa popisu nás čakali krásne pohyby v zaujímavo štrukturovanej skale a bezpečné vzdialenosti medzi borhákmi - lezenie u našich susedov ma ešte nesklamalo. Zaujala ma však jedna informácia - oblasť je vhodná pre rodiny s deťmi. Bol som veľmi zvedavý, ako to bude vyzerať v praxi.
