Radkova manželka a mama Miša, Veroniky a Raďa. Zoznam autorových rubrík: Rodinné striebro, Bakalári, Fejtóny, Pokrútené paragrafy, Moje bá-sničky, Politika a ja, Report, Moje povedačky, Evanjelium podľa..., Fotofejtón, Súkromné, Nezaradené
Neverila by som, že také čosi niekedy napíšem. Ale, nedalo sa inak, prepáčte. O čo ide? Predsa o tie nešťastné cestoviny. Neviem, či to skrslo vo vašej blonďatej hlávke, alebo nebodaj v hlave nejakého chlapa. Nemyslím chlapa ako muža, ale chlapa ako chlapa. Čo keď povie raz, že áno, dajme cestoviny chudobným, tak potom, keď sa to naozaj stane, necúvne a nepovie, že ste nás zaradili do strednej Afriky.
Poviem to bez servítky: nerobíte to dobre a aby to bolo zrozumiteľné, poviem to jasnejšie: robíte to zle. Deň čo deň ma presviedčate, že dobro obyvateľov tohto fliačka zeme pod Tatrami je mnohým z vás vzdialené, ak nie ukradnuté. Najprv osobné záujmy, potom záujmy ľudí, čo majú meno, potom stranícke, potom koaličné, potom opozičné, potom dlho nič a až potom, kdesi na chvoste, sú ľudia bez mena, hromadne voliči.
Hádam na Slovensku niet človeka, ktorý by nebol skeptický, ak je reč o nakladaní s verejnými financiami, či štátnym majetkom. Takmer denne vyplavujú na povrch nové kauzy a kauzičky, ktoré nás presviedčajú, že zo spoločného krv netečie. Tušíte správne, mám na mysli košickú tepláreň a jej exšéfov, ktorí za to, že sa rozhliadli po firme, zinkasovali kráľovský plat a 90 tisícové odstupné.
Najprv to bol iba taký nenápadný nápad. Zopár politických článkov, ktoré evokovali myšlienku novelizovať niektoré zákony. Okrem iných, aj zákon o sociálnom poistení. Linky na články som poslala pani premiérke, niektorým ministrom a poslancom dotknutých výborov. Veľkú nádej som tomu nedávala, ale na druhej strane som verila, že niekto zareaguje. Odpovedalo pár ministrov, resp. ich sekretariáty a jeden poslanec, Štefan Kužma, ako som pred časom písala. Po odchode pána Kužmu z našej obývačky sa mi zdalo, že novelu budem mať raz dva hotovú. Nebolo to až také jednoduché. Naopak, bolo to dosť náročné, pretože som dosť zásadne zmenila pohľad na vec, teda najmä na dobrovoľné nemocenské poistenie. A dať to do paragrafovej podoby nebolo vôbec jednoduché. Napokon sa to podarilo, aj vďaka cenným pripomienkam mojich kolegov, Aleny Kopčákovej, ktorá šéfuje oddeleniu nemocenského poistenia a Erichovi Lešigovi, vedúcemu oddelenia poistného. Takže, kolegovia, ešte raz, srdečná vďaka. A ako som vlastne zmenila svoj pohľad na dobrovoľné poistenie? Paragrafové znenie zverejňovať nebudem, pretože bez znalosti zákona by vám to bolo nanič. Zverejním len odôvodnenie návrhu.
Uverejnila som na blogu štyri články, ktorých cieľom bolo upozorniť na to, aké sú medzery v našich zákonoch, ako sa dajú obchádzať a ako štát míňa peniaze aj tam, kde je to úplne zbytočné. Z článkov sa dalo vydedukovať, akú mám predstavu, čo navrhujem, ako by to podľa mňa bolo dobré, keby... Je na blogu jedna pokušiteľka Katka, ktorá ma presvedčila, aby som linky na tieto články poslala aj tam hore. A stalo sa.
Je zaujímavé sledovať, ako sa exekutíva a parlament snažia ušetriť a nemíňať zo štátneho rozpočtu viac, ako je nevyhnutné. Niektoré nápady sú excelentné, niektoré nie. Zopár (podľa mňa celkom zmysluplných) tipov som dala v troch predchádzajúcich článkoch. Tie súviseli so zneužívaním poberania nemocenského, zbytočne predraženou byrokraciou pri prídavku na dieťa a zamestnávaním dôchodcov. Dnes vám ponúkam čosi z iného súdka. A verte, stojí za to si tento článok prečítať.
Právo na prácu by nemalo byť upierané nikomu, kto pracovať chce a môže. Snaha vlády eliminovať určitú skupinu občanov na trhu práce, aby sa uľahčil prístup k pracovnému miestu mladším, je chvályhodný, prezieravý a múdry. Počiatočné celkom logické návrhy sa však postupne začali modifikovať do, podľa mňa, nie najšťastnejšej podoby. Úprimnosť a zmysluplnosť pôvodného zámeru tak pokrivkáva na obe nohy.
Štátna správa by mala byť efektívna, pružná a lacná. Nemám na mysli lacná v zmysle, že nestojí za nič, ale že štát na ňu nemíňa naše spoločné peniaze zbytočne a neúčelne. Tentokrát mám na mysli zákon č. 600/2003 Z.z. o prídavku na dieťa v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na to, že som si podľa mňa zbytočnú byrokraciu užila na vlastnej koži, mám tento podnet na legislatívnu zmenu.
Nebyť kauzy Liberálny dom, ani by mi nenapadlo pozrieť sa na zúbky asistentom poslancov a ich kanceláriám. Ale, stalo sa a ja nevychádzam z údivu, rozpakov, rozčarovania... Keď som si rad radom preklikala poslancov predošlého volebného obdobia, mala som pocit, že som Krištof Kolumbus a práve som objavila Ameriku.
Sloboda vie byť riadna potvora. Najmä, keď je bezbrehá. A tá naša, sloboda na slovenský spôsob, je teda ukážkovo bezbrehá. Alebo inak, všetci ostatní, okrem 16 ľudí, sme padnutí rovno na hlavu.
Jeden by neveril. Matovič, Matovič, ako veľmi si sklamaný. Fakt mi ťa je ľúto. Toľko energie a taký mizerný výsledok. Iný byť na Tvojom mieste...:-)
Vraví sa, že kto rýchlo dáva, dvakrát dáva. Čo všetko sa vraví a ani zďaleka to nie je pravda. Štát sa rozhodol aspoň čiastočne odškodniť tých, ktorí boli zasiahnutí povodňami. Pekné, múdre a chvályhodné gesto, keby...
Život sa zväčša s nikým nemazná. Niekedy k tomu prispejeme sami vlastnou nerozvážnosťou, inokedy sa zas priveľa nešťastných okolností stretne akoby v jednom momente a problém je zrazu nad ľudské sily. Hovorím o deťoch, ktoré ich matky nechcú, alebo aj chcú ale zložité okolnosti im nedovolia ich prijať. Jedno z mála rozumných riešení, ktoré už aj na Slovensku začína naberať na význame, sú Hniezda záchrany. Na Deň detí hniezda oslávili šieste narodeniny.
Viem, že týmto článkom neuvediem veci na pravú mieru. Nemám ani ambíciu eskalovať napätie, aby bolo medzi nami ešte viac zloby a vzájomného osočovania, kto je spravodlivejší, kto to ako myslel a kto si čo má alebo nemá dovoliť. Píšem ho po dlhom zvažovaní, zaraďovaní spiatočiek a presviedčaní samej seba, že nech napíšu iní, vzdelanejší, kompetentnejší, znalejší... Lenže, ako už po toľkýkrát, moje dobre mienené rady samej sebe, napokon boli prekonané túžbou po objektivite a vyváženosti.
Nevedno, či si tieto riadky prečítate. Mám však zbožné prianie, aby sa tak stalo. Takže, o čo ide. Z Národnej rady SR vám doručili na podpis jeden zákon, ktorému vaším podpisom máte vdýchnuť život.
Najprv sme sa smiali. Prečo prasacia, prečo nie prasačia. Teraz, keď už to máme takpovediac v ušiach, riešime závažnejší problém: čo s tým. Prvé príznaky boli ďaleko za mlákou. Nás sa to našťastie netýkalo a ak áno, tak iba tých, čo odniekiaľ prileteli a mohli byť s týmto ochorením v kontakte. Minulý týždeň mal v susednej dedine Kolačkov pohreb 21 ročný mladík, ktorý pomyselné hranice ľubovnianskeho chotára nikdy neprekročil. Až po smrti uňho potvrdili prasaciu chrípku.
Keď pukali obruče východného bloku, bola som na materskej. Televízor šiel nonstop. Bolo to neopakovateľné, krásne. Predsa bolo čosi, čo mi na oných prenosoch prekážalo. Keď prichádzali pred mikrofón rôzni známi ľudia zo Západu a upozorňovali na riziká: Ste len na začiatku, dajte si pozor, aby ste si to nepokazili, eufória opadne, nebudete to mať jednoduché... Najradšej by som ich bola vypoklonkovala. Nech idú odkiaľ prišli, my vieme svoje, sľúbili sme si lásku, sľúbili pravdu vravieť len... sme Slováci, holubičí národ.
Žalobca: občan zmluvnej strany, domáhajúci sa ochrany základného ľudského práva Žalovaný: zmluvné strany, nerešpektujúce článok 2 ods. 1 Dohovoru
Nuž, neviem, čo si mám o kauze „záchranky“ myslieť, ale je fakt, že to začína riadne smrdieť. Po večerných televíznych novinách určite.
Vedome sa začínam vyhýbať politike. Čoraz viac som presvedčená, že to ani zďaleka nie je „ferovka.“ Občan je pre väčšinu politikov zaujímavý iba ako volič. Potom už nie. Potom už nech drží hubu a krok. Dnes som sa zrážke s politikou nevyhla. Priam som počula škrípanie bŕzd pri čítaní článku na SME.
