Radkova manželka a mama Miša, Veroniky a Raďa. Zoznam autorových rubrík: Rodinné striebro, Bakalári, Fejtóny, Pokrútené paragrafy, Moje bá-sničky, Politika a ja, Report, Moje povedačky, Evanjelium podľa..., Fotofejtón, Súkromné, Nezaradené
Opäť sme sa zas raz prebudili. (Iba?)Košickí policajti ponížili ľudské práva mladých delikventov. Odhliadnime od rasovej príslušnosti výtržníkov. Národ je rozdelený na dve polovice. Pery prísne zomknuté, päste nie a nie povoliť. Jedni vidia deti, ktorým policajti ublížili, druhí policajtov, ktorí bez okolkov vykonali (ne)spravodlivú vendetu. Čo s tým? Na blogu som sa to, bohužiaľ, nedozvedela. Samé krikľúnstvo.
Nebola mojou kandidátkou. Vlastne som v druhom kole ani kandidáta nemala. Na môj vkus až príliš zabalené vety do ružového papiera a podávané na striebornom podnose. Nemám také rada. Tiež mám rada slušnosť, ale nie takú všeobjímajúcu. Kdesi čosi vo mne zavŕta, taký malý červík pochybností a potom už len hlodá a hlodá. Takto som rozmýšľala do volieb. A teraz?
Som rada, že mám prácu. I keď niekedy dosť hundrem. Na veľa papierov, byrokraciu, hlúpe zákony, vzťahy. Navyše, ako úradníci, sme nemilovaní. Väčšinou na nás pozerajú cez prsty, pohŕdavo. Tu a tam sa stane, že mi ktosi povie, že keby to na každom úrade takto, ako u nás...ale je toho toľko, že si každú jednotlivú pochvalu pamätám. Tohtotýždňová skúsenosť ma však nadobro postavila rovnými nohami na zem. Už nebudem hundrať. Som rada, že mám prácu.
Článkov na politickú tému mám ako šafranu. Aj tento je len výkrikom voliča hlavy štátu. V Novembri ´89 som nestála na námestí. Pohybovala som sa medzi šporákom, plienkami a televízorom. Kľúčmi som štrngala pomyselne. Obruče s veľkým hrmotom padali. Aspoň sa tak zdalo. Zdalo. V mäteži udalostí vyplávali na povrch rôzne osobnosti a ešte viac „osobnosti.“ Mnohým sme uverili, naleteli. Už vtedy chtiví moci pochopili, že najlepšie možno protivníka zlikvidovať korupciou, škandálom z minulosti (a niekedy aj z budúcnosti) či lžou. Kabáty menili ako ponožky, podľa politického počasia. Rozdelili sme si štát. Razom boli všetci veriaci, kostoly praskali vo švíkoch, nebohý Ján Pavol II. kropil a kropil základné kamene nových kostolov. Zahrali sme divadlo.
Mami, prosím ťa, prelož mi toto z ruštiny, lebo nedostanem z matiky zápočet. Takýto milý e-mail ma čakal doma po príchode z práce. Bola som dosť vygumovaná aj bez toho. Tomu e-mailu predsa chýbala elementárna logika. Alebo nechýbala?
Naše lesy už nezadržia toľko vlahy ako voľakedy. Keď sme prednedávnom absolvovali pešiu púť do Levoče cez Levočské vrchy, na niektoré miesta bol smutný pohľad. Holé stráne, do neba kričiace rúbaniská, skládky dreva pri ceste.
Snažila som sa vžiť do úlohy obyčajného dôchodcu. Takého, ktorý žije sám, povedzme na dedine, v menšom rodinnom domčeku a poberá, čuduj sa svete, starobný dôchodok tesne pod hranicou desaťtisíc korún. Susedia dôchodcovia mi dosť závidia, lebo oni majú dôchodok o tisícku i dve nižší. Mali proste v živote smolu.
Hlasy, ktoré upozorňovali na možnosť zneužitia eutanázie, mali -zdá sa- pravdu. I keď samotný inštitút je sám o sebe pre mnohých pochybný a neprijateľný, predsa len, biznis, ktorý z toho plynie pre poskytovateľa i objednávateľa, je príliš lákavý na to, aby obchodní partneri odolali.
Jeden z predvolebných sľubov jednej z koaličných strán, bolo zníženie DPH na lieky a zníženie poplatku v lekárni. Nič extra. Osobne som ani neverila, že ten sľub dodržia. Predpokladala som, že nám len tak ťahajú medové motúzy popod nos, aby sme do urny vložili správne zakrúžkovaný volebný lístok.
Prečítala som si v Trende článok o východniaroch v Bratislave. Pocity z neho mám viac ako zmiešané. Už len samotný názov článku ma pobúril. Že vraj expandujeme. Skoro ako kobylky. Máme širšie ramená a ostrejšie lakte. Východniarstvo je (vraj) fenomén. Je to pravda alebo ľudová tvorivosť? Pýtajú sa autori článku. Nuž, ponúkam svoju odpoveď.
Bola som vtedy dieťa. Ešte si to matne pamätám. Len tak som si lebedila v posteli. Bolo akési pridlhé ráno. Nikto odo mňa nič nechcel a mne sa to páčilo. Nebolo treba vyhnať na pašu husi ani kravu. Po chvíli sa mi žiadalo zjesť moje obvyklé raňajky: chlieb nadrobený do bielej kávy v bielej smaltovanej mištičke s oranžovými kvietkami a zjedený na prahu dverí medzi kuchyňou a spálňou. Ale ani na raňajky ma nikto nevolal. Asi zastali hodiny, pomyslela som si.
