Raz na to možno prídem. Zoznam autorových rubrík: Slovník cudzích slov, Rozhovory, Moje knihy, postrehy, Autozážitky, cudzie perie, Fototúlačky, Kuchárska kniha pre úplných za, mamonár, Nezaradené, Súkromné, 80 strán, S kreslenými vtipmi
Po mojej prvej návšteve s mamou som sa tam vracal dosť často. Najdlhší bol prázdninový pobyt počas štúdia na strojníckej priemyslovke v Dubnici. Spolužiaci vybavili dvojtýždňovú brigádu v Radlickej mliekarni na Smíchove. Spávali sme na poschodových posteliach priamo v závode, kde nám vypratali tri veľké kancelárie.
Je 26.september 1984. Sedím zasa vo vlaku. Za oknami ubieha moravská jesenná krajina. Okolo desiatej pred obedom sme nastúpili do pripravených autobusov, ktoré nás odviezli na vlakovú stanicu. To na čo som sa dva roky tešil sa stalo skutočnosťou: Cestujem z vojny domov.
Sobota. Od rána je v kasárňach všetko hore nohami. Na buzeráku vyhráva hudba. Na návštevnú miestnosť prichádzajú rodičia vojakov. Viem, že od nás nikto nepríde. Okolo deviatej nastupujeme so samopalmi do zaplachtovanej V3S-ky, ktorá nás odvezie na najväčšie pardubické námestie. (Celý týždeň pred prísahou sme tam každý večer šaškovali.) Prisaháme socialistickej vlasti, že ju budeme chrániť a brániť.
Na cestu domov mi pridelili slobodníka Jana. Od prvého dňa v Pardubiciach mi liezol na nervy. Vojnu žerie. Možno zo strachu a možno cíti prvý raz v živote svoju „dôležitosť“. Je pripravený vyhovieť vo všetkom lampasákom. Nedávno nás nechal v kľude pochodovať okolo buzeráku. Keď zbadal, že ide veliteľ, začal po nás ziapať: „Vyrovnať rady! Vyššie kolená! Neulievajte sa!“ Chudák. To bude cesta.
(1.kapitola) Rád cestujem vlakom. Pred cestou vždy cítim slabú nervozitu okolo žalúdka. Toto je prvý krát, kedy sa neteším. Do pražského rýchlika sa chce dostať viac ľudí, ako sa tam zmestí. Už od Žiliny prišiel natrieskaný. Je koniec septembra. Čerstvo prepustený vojaci sa miešajú s práve rukujúcimi. Ako tak sa pretisnem v zapratanej uličke ku oknu. Chcem ešte zamávať mame a najmladšej sestre Majke, ktoré ma prišli odprevadiť na púchovskú stanicu. Mamine oči blúdia po oknách vagónov. Vlak sa pohýna. Jej oči ma nenašli.
Moji rodičia si nikdy nekúpili auto. Žili od výplaty k výplate a boli radi, že sme nehladovali a že nám dokázali zaplatiť stredné školy. Otec mi raz rozprával, ako chcel aspoň raz vyskúšať, aké je to šoférovať. Neviem, ako sa k autu dostal ale stalo sa. Sedel za volantom. Nehovoril, či to bolo osobné, alebo nákladné auto. Povedal iba, že sa bál, aby nezišiel na úzkej asfaltke do priekopy. Preto vyhodil bočné dvere z pántov a cez takto vytvorený otvor kontroloval okraj cesty.
Z rodnej dediny som odišiel pred viac ako 25 rokmi. Nemal som sa tam kvôli čomu vracať. Rodičia zomreli, drevenica už za otcovho života roky pustla. Nebolo peňazí na opravu a otca na starosť opúšťali sily.
Myslím, že sú to slová súčasného dalajlámu: Aby bol človek na svete rád, mal by každý rok, okrem všetkého iného, navštíviť aspoň jedno miesto na Zemi, kde ešte nikdy v živote nebol. Skôr ako sa vyberiem na tohoročné putovanie na také miesto, pozrite si zopár obrázkov z minulého roku.
Doma sme sa o svojich predkoch skoro vôbec nerozprávali. Vedel som o otcovej mame, jeho starých rodičoch a to bolo všetko. Z maminej strany som mal veľa príbuzných a každoročne sme sa s niekym z nich navštevovali. Z otcovej strany s nikým. A donedávna som si myslel, že ani nikto neexistuje.
Kino stálo v strede dediny. Prvý film, ktorý som tam videl a na ktorý si pamätám, bol Jánošík. Múry praskali vo švíkoch. Premietalo sa niekoľko predstavení za sebou a stále bolo vypredané.
Nápady prichádzajú samé od seba a občas sú také silné, že neostáva nič iné, iba ich zrealizovať. V roku 1992 ma jeden dosť silný premohol - natočím film.
Jedna z prvých spomienok: Mám tri, možno štyri roky. Slnečný deň na jar alebo v skorom lete. Babka sa opiera o poskladané brvná na briežku pod slivkou pri piesku. Čierna sukňa z kroja. Zošúverené popraskané ruky. Ideme spolu smerom ku jej chatrči. Odtrhne nejaké listy bylinky a pretláča si ich cez látku sukne. Hovorí, že je liečivá.Vidím maličké kvapôčky pretlačenej šťavy.
Kým som neprišiel do Martina, o tom, že existuje inverzia som nemal ani potuchy. Povedal mi o nej kolega z roboty, ktorý chodieval pravidelne v zime do hôr. Ja som v zime nechodil, pretože som si to nevedel predstaviť.Po jeho zapálenom rozprávaní o zimných výstupoch som si kúpil kvalitné nepremokavé vibramky – jednu z najdôležitejších častí zimného výstroja a mačky.
Keď som sa dozvedel, že mám rakovinu, napísal som si asi osemdesiat strán spomienok na všetko, čo som dovtedy prežil. Toto je prvá strana.
