Miro Jankes
Pavel a Rudo
Keď starý Hvizdák zoslabol a nedokázal už kopať hroby, nastúpili namiesto neho naši dvaja susedia. Bývali v domoch kúsok od seba. Obidvaja už boli na dôchodku.
Raz na to možno prídem. Zoznam autorových rubrík: Slovník cudzích slov, Rozhovory, Moje knihy, postrehy, Autozážitky, cudzie perie, Fototúlačky, Kuchárska kniha pre úplných za, mamonár, Nezaradené, Súkromné, 80 strán, S kreslenými vtipmi
Keď starý Hvizdák zoslabol a nedokázal už kopať hroby, nastúpili namiesto neho naši dvaja susedia. Bývali v domoch kúsok od seba. Obidvaja už boli na dôchodku.
Svokra dostala v tom roku devízový prísľub – to znamenalo, že jej Československá socialistická republika dovolila po mnohých rokoch navštíviť svojho syna v Nemeckej spolkovej republike, ktorý tam odišiel ešte v roku 1968 študovať a už sa nevrátil.
Mali sme 12 – 13 rokov, keď sme sa rozprávali na lúke pri starom orechu, aké to bude v roku 2000. Nevedeli sme si to predstaviť, pretože to malo byť až za 25 rokov. Jediné čo sme dokázali presne určiť, bol náš vek. Budem mať vtedy 37 rokov. Bože, aký budem starý.
Vôbec som nepočítal, že ma to tak zasiahne. Žena vyhodila starý nábytok zo spálne, dala prebrúsiť a nalakovať parkety... Veci pre mňa nikdy nemali veľký význam. Záležalo mi vždy viac na ľuďoch. Ale zrazu som v novej spálni cudzinec.
Prvý krát som sa díval smrti do očí ako päťročný. Spadol som dolu hlavou do asi pol metra hlbokej studne. Predtým som ležal pri jej okraji na bruchu a pozoroval malé čierne žubrienky. Naklonil som sa viac, ako som mal a prepadol som cez okraj. Pred očami sa mi objavila voda a blato. Keby ma mama so sestrou rýchlo nevytiahli, asi by som sa utopil. V polmetrovej vode.
Mám teraz také obdobie, že si čítam knižne vydané denníky. Najskôr to bol Dežo Ursíny a jeho Moja milá pani a teraz som práve dočítal od Rudolfa Slobodu: Z denníkov.
Zákon samoty: Ak si sám, nikto ťa neopustí. Jediný spôsob, akým som chcel osláviť ten zlom, bolo vyliezť na nejaký vyšší vrch. Zo strednej školy sme občas chodievali koncom septembra a v októbri na zemiakové brigády do dediny Horná Poruba. Nad ňou sa týčil jeden z najkrajších vrchov, ktoré som dovtedy videl – Vápeč.
1979 – 16 rokov. V piatok som pricestoval z internátu domov okolo šiestej podvečer. Začiatok leta. Do starého ruksaku som si zbalil deku. V meste som ešte hneď po škole kúpil sucháre a orieškovú čokoládu. Pribalil som si mapu územia, kde som plánoval stráviť nasledujúce tri dni a vojenskú fľašu s vodou. Nezabudol som si vziať aj otcov lovecký nôž s rúčkou z jelenieho paroha.
Až sem sa dokáže dostať každý. Nie je problém niečo nakresliť v počítači, zväčšiť to na veľké plátno pomocou štvorcovej siete a vymaľovať predkreslené plochy olejovými farbami. Lenže pre mňa to najdôležitejšie ešte len začína.
Mal som asi desať rokov. Sobota, začiatok leta. Nikde ani mráčik. V diaľke zahrmelo. Nie vždy prišla búrka až k nám. Niekedy hrmelo celé popoludnie a potom prestalo. Nekvapla ani kvapka. Inokedy sa za pár minút prihnal taký lejak, že poľnú cestu, ktorá stúpala okolo nás do kopcov, za chvíľu premenil na zablatený potok.
Nebudem písať o tom, čo sa na záchodoch robí alebo nerobí. Skôr o tom, ako táto činnosť rokmi zostáva takmer nemenná, ale mení sa všetko okolo. Prostredie, udalosti, zemepisná šírka a dĺžka, ľudia ktorí sú okolo a tiež tí, ktorí už v tom okamihu nežijú...
Vonku. Niekoľko rokov predtým. Pred búrkou sa oblaky ešte na chvíľu roztrhli a všetko zahalil zvláštny prísvit. Bol som tu na návšteve druhý krát a do mesta som sa znovu zamiloval.
Je film, ktorý mám naozaj rád. Som s ním prepletený viac ako s ktorýmkoľvek iným filmom. Prvý krát som ho videl v Prahe na Václaváku krátko po jeho uvedení do kín. Aj keď boli vtedy v premietacej sále asi iba štyria diváci, lepší slovenský film som dovtedy nevidel. A to som ich videl takmer všetky. Dnes ten film dávali na ČT2 znova. Nedokážem spočítať koľký krát som ho videl. Stále je na čo pozerať, nad čím rozmýšľať.
Počas januára som zapĺňal ceruzkou predkreslené plochy základnými vrstvami farby.
Narodil som sa do ateistickej rodiny. Hlavne kvôli otcovi. Bol komunista. Mama sa ho bála a svoju vieru v sebe potláčala, až kým sa ku koncu života nevzbúrila a nezačala zasa chodiť do kostola. Rodičia po vojne ešte dali pokrstiť mojich dvoch starších súrodencov. Nás troch, ktorí sme sa narodili až v šesdesiatych rokoch, už nedali.
Niekde som robil ako brigádnik, niektoré boli ako trvalý pracovný pomer. Zaradil som sem iba činnosti, kde som vydržal aspoň tri týždne. Zamestnania sú za sebou radené chronologicky.
V januári 2004 som vytváral v počítači v obyčajnom windowsovskom kresliacom programe pomocou myši viacero náčrtkov, ktoré som chcel neskôr preniesť na veľké plátna. Zatiaľ som zo série asi 14 obrázkov namaľoval dva.
Po tom, ako som zažil v horách prvú zimnú inverziu, sme s kolegom z roboty začali chodiť do hôr častejšie. Kamarát fotil s fotoaparátom, ja väčšinou iba očami. Občas som si kámošov foťák požičal a tak vznikali moje prvé zimné fotky.
Oči mám nalepené na skle nášho jediného rohového okna. Obrovské vločky sa pomaly vznášajú k zemi. Keď sa pozerám dlhšie hore, zrazu sa mi zdá, že vločky stoja a ja spolu s oknom pomaly letím hore.
V detstve a v dospievaní som bol strašne sám. Mal som rodičov, sestry a aj niekoľko kamarátov, ale nebol medzi nimi nikto, komu by som mohol povedať všetko, o čom som sníval. Chcel som niekomu ukázať môj svet, ale nikoho to nezaujímalo. A tiež som to nevešal hocikomu na nos, pretože som sa bál, že ma vysmejú.