Miro Jankes
Návrat z jari do zimy
Stačia tri hodiny intenzívnej chôdze a môžeme sa vrátiť o jedno ročné obdobie späť.
Raz na to možno prídem. Zoznam autorových rubrík: Slovník cudzích slov, Rozhovory, Moje knihy, postrehy, Autozážitky, cudzie perie, Fototúlačky, Kuchárska kniha pre úplných za, mamonár, Nezaradené, Súkromné, 80 strán, S kreslenými vtipmi
Stačia tri hodiny intenzívnej chôdze a môžeme sa vrátiť o jedno ročné obdobie späť.
Nebudem nadávať na grafiťákov, aj keď sa mi nepáči, že ani jeden novozateplený dom v Martine im neunikol. Je to také jednoduché kúpiť si farbu v spray-i a postriekať svojim podpisom všetky domy v meste. Možno by to bola zaujímavá téma pre psychológa.
Aj keď bolo dnes nefotografické počasie, nedalo sa doma obsedieť. Obloha ako v horore.
- film na motívy kníh Charlesa Bukowskeho. Včera som si ho pozrel na STV2. Bukowski bol pre mňa, keď som ho objavil, zjavením. Ožran, ktorý má rád život, ženy, sex. Kúpil som si vtedy od neho knihu v českom preklade Všechny řitě světa i ta má. Zaujala ma drsnosť jeho výpovede. Píše, pije, život trávi s prostitútkami a ľuďmi z ulice. Napriek tomu všetkému má v sebe akúsi krásu. Aj keď je niekedy hlboko v bahne, dokáže odtiaľ vyniesť na svetlo kúsky skutočnosti, ktorú premieňa až na poéziu.
Keď starý Hvizdák zoslabol a nedokázal už kopať hroby, nastúpili namiesto neho naši dvaja susedia. Bývali v domoch kúsok od seba. Obidvaja už boli na dôchodku.
Svokra dostala v tom roku devízový prísľub – to znamenalo, že jej Československá socialistická republika dovolila po mnohých rokoch navštíviť svojho syna v Nemeckej spolkovej republike, ktorý tam odišiel ešte v roku 1968 študovať a už sa nevrátil.
Mali sme 12 – 13 rokov, keď sme sa rozprávali na lúke pri starom orechu, aké to bude v roku 2000. Nevedeli sme si to predstaviť, pretože to malo byť až za 25 rokov. Jediné čo sme dokázali presne určiť, bol náš vek. Budem mať vtedy 37 rokov. Bože, aký budem starý.
V predchádzajúcom článku som písal o nevydarenom fotovýlete. Tu sú niektoré obrázky, ktoré sa síce dajú vylepšiť v počítači, no i napriek tomu nie som s nimi ani po úprave spokojný.
Dnes po druhej poobede som si zbalil foťák, obul vibramky a vyšiel som si na fotovýlet. Zasa, ako zvyknem, bez akéhokoľvek cieľa. Prešiel som asi dvadsať kilometrov. Našiel niekoľko zaujímavých exteriérov, kam by som sa chcel ešte niekedy vrátiť. Možno aj s nejakými ľuďmi, nafotiť niečo inscenované. Okrem toho som vyplašil čriedu sŕn. Nemal som teleobjektív. Boli príliš ďaleko. Nafotil som spolu presne 60 obrázkov.
Vôbec som nepočítal, že ma to tak zasiahne. Žena vyhodila starý nábytok zo spálne, dala prebrúsiť a nalakovať parkety... Veci pre mňa nikdy nemali veľký význam. Záležalo mi vždy viac na ľuďoch. Ale zrazu som v novej spálni cudzinec.
Prvý krát som sa díval smrti do očí ako päťročný. Spadol som dolu hlavou do asi pol metra hlbokej studne. Predtým som ležal pri jej okraji na bruchu a pozoroval malé čierne žubrienky. Naklonil som sa viac, ako som mal a prepadol som cez okraj. Pred očami sa mi objavila voda a blato. Keby ma mama so sestrou rýchlo nevytiahli, asi by som sa utopil. V polmetrovej vode.
Mám teraz také obdobie, že si čítam knižne vydané denníky. Najskôr to bol Dežo Ursíny a jeho Moja milá pani a teraz som práve dočítal od Rudolfa Slobodu: Z denníkov.
V stredu 5. marca 2008 sa o 17 hod. v martinskom T-klube uskutočnila vernisáž výstavy fotografií Martina Pročku.
Zákon samoty: Ak si sám, nikto ťa neopustí. Jediný spôsob, akým som chcel osláviť ten zlom, bolo vyliezť na nejaký vyšší vrch. Zo strednej školy sme občas chodievali koncom septembra a v októbri na zemiakové brigády do dediny Horná Poruba. Nad ňou sa týčil jeden z najkrajších vrchov, ktoré som dovtedy videl – Vápeč.
1979 – 16 rokov. V piatok som pricestoval z internátu domov okolo šiestej podvečer. Začiatok leta. Do starého ruksaku som si zbalil deku. V meste som ešte hneď po škole kúpil sucháre a orieškovú čokoládu. Pribalil som si mapu územia, kde som plánoval stráviť nasledujúce tri dni a vojenskú fľašu s vodou. Nezabudol som si vziať aj otcov lovecký nôž s rúčkou z jelenieho paroha.
Až sem sa dokáže dostať každý. Nie je problém niečo nakresliť v počítači, zväčšiť to na veľké plátno pomocou štvorcovej siete a vymaľovať predkreslené plochy olejovými farbami. Lenže pre mňa to najdôležitejšie ešte len začína.
Mal som asi desať rokov. Sobota, začiatok leta. Nikde ani mráčik. V diaľke zahrmelo. Nie vždy prišla búrka až k nám. Niekedy hrmelo celé popoludnie a potom prestalo. Nekvapla ani kvapka. Inokedy sa za pár minút prihnal taký lejak, že poľnú cestu, ktorá stúpala okolo nás do kopcov, za chvíľu premenil na zablatený potok.
Prvý krát som si ju všimol v internetových správach po udelení niekoľkých Grammy. Nikdy som ju nepočul spievať, tak som si našiel na youtube dve videá s klipmi, ktoré sa mi z jej pesničiek najviac páčia:
Náhodou som našiel jeho fotku v niektorom z papierových televíznych programov. Nastavil som si radšej budík, aby som to nepremeškal.