Miro Jankes
300 kilometrov
Od kúpy nášho prvého auta prešiel mesiac. Najazdil som viac ako 1 500 km v blízkom okolí Martina. Je načase vyraziť do širšieho sveta.
Raz na to možno prídem - som napísal v roku 2008, keď som uverejnil môj prvý článok na blog. Nie som si istý, ale myslím, že už som na to prišiel.. Zoznam autorových rubrík: Slovník cudzích slov, Rozhovory, Moje knihy, postrehy, Autozážitky, cudzie perie, Fototúlačky, Kuchárska kniha pre úplných za, mamonár, Nezaradené, Súkromné, 80 strán, S kreslenými vtipmi

Od kúpy nášho prvého auta prešiel mesiac. Najazdil som viac ako 1 500 km v blízkom okolí Martina. Je načase vyraziť do širšieho sveta.

Neviem, prečo ľudia klamú. Do očí, bez hanby a bez toho, aby som to na prvý pohľad spoznal. Klamú politici, podnikatelia, obchodníci. Klamú muži ženám o tom, že nemajú milenky a ženy mužom, že nemajú milencov. Alkoholici, že nepijú, zlodeji, že nič neukradli. Farári, že dodržiavajú celibát.

Otec myslím iba raz v živote letel. Bol tak trochu dobrodruh a na dôchodku sa mu splnil jeden zo snov. Dostal poukaz na desaťdňový letecký pobyt do Ruska. Neviem, či to bolo z roboty, alebo od straníckej organizácie. Keď sa z Ruska vrátil, hovoril ako biedne Rusi žijú. Že dediny sú sto kilometrov od seba, sú tam iba prašné cesty a keď začne pršať, všetko sa zmení na blato. Doniesol si z tej cesty elektrickú strihaciu mašinku a holiaci strojček na kľúčik. Strihacia mašinka sa strihaním strašne zohrievala, tak hovoril svojím zákazníkom, že to je naschvál tak, pretože v Rusku majú veľké zimy a aspoň pri strihaní im je teplo.

Toho chlapíka s pokrčenou tvárou som si všimol už dávnejšie. Hlavne preto, že som ho videl v telke pri preberaní nejakých hudobných cien. Počul som ho potom aj spievať. Od začiatku mi vadili jeho nepochopitelné gestá pravou rukou. Kvôli nim som sa nedokázal sústrediť na to, čo spieva. Mrzelo ma, že mu nerozumiem. Našiel som si na You Tube niekoľko jeho klipov a neustále som si ich prehrával – v pozadí a bez obrazu, až som si na neho zvykol. Až tak, že sa dokážem na jeho vystúpenia už aj pozerať.

Vchádzame do mesta postaveného iba z kameňa. Ani na jeden dom nesmie byť použitý iný stavebný materiál. Mesto sa rozkladá na vrcholkoch pahorkov. Niekde sa jednotlivé časti zlievajú cez úbočia do seba a tvoria súvislú zastavanú plochu.

Byť v Izraeli a nekúpať sa v Mŕtvom mori - to by som si nikdy neodpustil. Cesta k nemu je od nás dlhá niekoľko sto kilometrov. Vedie cez púšť a treba pred ňou natankovať plnú nádrž plus zobrať si dostatočnú zásobu vody. Cesty cez púšť v Izraeli sú štandardne dobré, ale človek nikdy nevie, čo všetko sa môže stať.

Do Izraela sme prileteli z Viedne cez Maďarsko, Bulharsko, Turecko a Cyprus za viac ako tri hodiny. Odletu predchádzala na letisku klasická kontrola. Ako príručnú batožinu som si mohol zobrať na palubu aj tašku s foťákom. Dostal som však miesto v strede pri uličke, preto som z okna lietadla nič nevyfotil. Možno pri ceste naspäť. V čase nášho príletu pristálo na telavivskom letisku viacero lietadiel, preto sme sa skoro hodinu zdržali v rade pred izraelskými úradníkmi. Cudzincov sa pýtali na dôvod ich návštevy, ako dlho sa zdržia a ku komu idú.

Za pár hodín odlietam. Čaká ma biblická krajina, dlhé roky zmietaná nepokojmi. Čaká ma púšť, tri moria, tri náboženstvá. Neviem si to zatiaľ celkom predstaviť. Niektorí známi sa ma pýtali, či sa nebojím ísť do krajiny, kde každú chvíľu nejaký terorista odpáli na svojom tele bombu. Neviem.

Od stredy som začal jazdiť na svojom prvom aute. Som totálny zelenáč. Za tých pár dní som najazdil iba 133 km.

Dnes som sa po rokoch na ne zasa išiel pozrieť. Z domu viem, že majú rady vodu. Prešiel som okolo desiatej večer ku Turcu. Je to od nášho bytu asi dvesto metrov.

Ráno okolo pol ôsmej. Počasie typicky letné. Cez obed bude možno aj 30 stupňov. Beriem svoj bicykel a vyrážam.

Vodičák som si urobil v mojích 37 rokoch v októbri 2000. Mal som také obdobie, že som sa chcel vysťahovať s rodinou zo Slovenska a švagor žijúci v zahraničí mi odporúčal si ho urobiť. Odchod vtedy padol ale vodičák mi zostal. Chýbalo iba auto, na ktorom by som sa po skúškach naučil šoférovať.

Kupil som starú Škodovku 110. Červenú. Išiel som sa s dcérou na nej previezť do vedľajšieho mestečka. Auto som odstavil na parkovisku pri ceste vedľa radu iných aút. Po návrate z nákupov som si za stieračom našiel pokutový lístok.

Samota na konci sveta. Bezhlavý kôň. Nejasný príbeh. Ľudia ho videli pásť sa na lúke pod lesom. Tráva bola možno taká vysoká, že mu v nej hlava celkom zmizla a od toho vznikol príbeh. Alebo ho videl opitý furman, keď sa vracal z krčmy v dedine. A opití furmani môžu vidieť čokoľvek.

Na detstve bolo zaujímavé, že sme boli oveľa bližšie k zemi. Boli sme menší, mali sme iný uhol pohľadu. Videli sme oveľa viac detailov. Žiadne nadhľady, pozorovania z diaľky. Všetko tesne pred očami. Boli sme v strede dejov.

Sobota. Predpoludním som sa vrátil do vrútockého rušňového depa. Na nákladnú stanicu mali prísť v rovnakom čase dva parné vlaky z opačných strán. Jeden z Liptovského Mikuláša, jeden z Čadce. Čakanie som si krátil prehliadkou vystavených parných lokomotív. Medzi nimi chodili deti, ktoré mi pripomínali moje prvé stretnutia s obrovskými kolesami pred takmer štyridsiatimi rokmi.

Piatok. Bolo už niečo po siedmej, keď som prechádzal cez podchod na vrútockej železničnej stanici.

Vo štvrtok som si nenechal ujsť premieru slovenského filmu Muzika režiséra Juraja Nvotu v martinskom kine Strojár. Do kina už skoro vôbec nechodím. Odrádza ma vysoká cena lístkov a dosť často ani nie je moc na čo. Radšej si pozriem zaujímavé filmy vo filmovom klube na ČT2.