Zdeňka Javorská
Nostalgia
Stál si sám v tom letnom popoludní, možno trochu smutný, opustený,
Hovorili mi, že si mám zložiť tie ružové okuliare. Stále ich mám, len trochu vybledli. Zoznam autorových rubrík: fotobríbeh, medzi ľuďmi, moje lásky, také malé príbehy, obrázky, videné a odpočuté, nielen o kvetoch, Rozprávky starej matere, Súkromné, Nezaradené

Tak a teraz budem najšťastnejšia na svete! Videla som to stokrát v kine, píšu o tom v knihách.

Sú dni, keď svieti slnko. A potom aj také, keď prší. Vtedy stačí dáždnik. Horšie je, keď prší v duši.

Syna máš, dokonca aj dcéru a dvoch vnukov, dom stojí, stromy si tiež zasadil. Čo ti ešte chýba? Studňa? Nie si Omar...

Kúpiť starší dom na dedine, bol nápad nášho dospelého syna. Nám by stačil na staré kolená aj malý bytík. Po dlhých debatách sme to vzdali. Sľúbil, že kúpime len taký, kde bude aj garáž pre otcove auto a malá dielnička a pre mňa malá záhradka, kde si posadím kvety.

z ďalekých ciest. Aj dnes ťa netrpezlivo čakám a nie som sama, komu si už chýbal.

Nasťahovali sme sa. Dom mal mokré steny a slepé žiarovky. Steny v izbách maľovali pred rokmi. Plukovník zomrel a jeho žena tu bývala už len v lete, zimy trávila u dcéry v meste. Keď sa aj ona pominula, deti dom predali. Nebola tu ani šopa, len akýsi prístrešok, čo mal steny z debničiek od nábojov.

Takáto krásna teplá jar zvádza na prechádzky. Aj po meste v parku. Vôňa kvetov sa mieša s vôňou benzínu, vtáčiky vyspevujú, revú klaksóny, rachotia električky. Unavená a celkom spokojná ako som všetko dobre vybavila, padám na najbližšiu lavičku, čo je voľná. Vyberám minerálku a zapaľujem si cigaretu. Aj u nás sú parky, trochu menšie, tiež tam revú klaksóny, len vtáčikov je viac.

neviem písať, taká dobrá teda nie som. Na to sú iní majstri. Len som si chcela zaspomínať. Na brata, čo som málo poznala. Preto som dnes napísala skromný článok o slzách. O smútku, čo nosím v srdci. Potom som išla do záhrady zasadiť olivu, čo mi dal sused ešte včera. Keď som sa vrátila, otvorila som si blog. Prekvapene pozerám, koľkí sa mi ozvali. Aj som chcela reagovať...neviem ako.

Moja mama sa rada smeje a za mlada aj veľmi rada tancovala. Nikdy nebola prísna, skôr kamarátka. Veľmi mi chýbala, keď som sa vydala do vzdialeného mesta. Málo sme sa vídali, každé stretnuie bolo pre mňa sviatkom. Aj dnes príde, máme oslavu, syn promuje. Mala by som sa radovať...

Zavolala mi známa: „Nechceš si trochu privyrobiť? Viem, že si hľadáš robotu, u nás je voľné miesto, zatiaľ zastupovanie a možno aj na trvalo. Konečne dobrá správa. Som tu v Bratislave krátko, nepoznám tu takmer nikoho. Platíme prehnane vysoké nájomné za byt, aj dve pôžičky. Začínať znova a ďaleko od mesta, kde som mala za tridsať rokov vybudované zázemie, priznám sa bez mučenia, v mojom veku ...nie som plačko, aj slzy mi tiekli a neboli iba od smiechu. Majka ma čakala ráno pred hotelom. Prešli sme dlhými chodbami s červeným kobercom. Celkom na konci boli dvere s nápisom: Vedúca, už neviem čoho. V rýchlosti, len tak rukou, prejdem po vlasoch, vypnem prsia a s úsmevom otváram dvere. Pani, trochu v rokoch, taký materský typ sa usmieva.

Leží na stolíku, krásne zabalená, tuším má aj mašličku. Dostala som ju na meniny. Ja viem, mala by som sa podeliť...Tak, keď chcete...Je to dosť dlhý príbeh, možno sladký, voňavý a možno vás sklame, ale je pravdivý.

Deň maturitných skúšok sa nebezpečne blíží a ja to ignorujem. Hlavné je, že žijem.

Milujem dni, keď sa zima končí a jar netrpezlivo podupkáva za dverami. Prichádza čas snežienok a nových príbehov. Tento sa začal písať ešte v zime.

Jar si chystá nové šaty. Svieže a zelené. Potom príde leto, viem. To minulé, ukrývam si v dlani. Stále hreje.