Som, kto som, píšem, keď nemôžem hovoriť a hovorím, keď nemám pero.O joge, meditácii, cestovaní a myslení píšem aj tu:www.perfectlimperfect.com Zoznam autorových rubrík: Meditácia a jóga, Kvázy próza, Na cestách, Aktuálne témy, Videné a počuté, Kvázy poézia, Súkromné, Nezaradené
Šla som tou istou cestou mestom. Už druhý večer po sebe. Ešte včera som bola svedkom, ako sa o ôsmej večer na dlažobné kocky celkom nehlučne zosypal opitý mladík. Gate na pol žrde, ruky naširoko rozhodené, asi symbolicky objímal celý vesmír.
Tak by sa dala zhrnúť myšlienka stojaca za udalosťou, ktorú teraz popíšem. Lenže pravda je iná – nikto nemá šťastie vždy. Šťastie je prelietavé ako motýľ a pekne vych*ané. Ale prozreteľnosť nespí. Nikdy.
Tajomná piatková noc, tzv. predvolebná, patrila chatovačke. S partiou kamarátov sme nevedome pripíjali na víťazstvo muža z ľudu, ktorý kedysi chodil v uniforme a dnes chodí v saku. Vína nebolo málo. Len viny je na druhý deň po tom vždy veľa.
Dnes bol deň ako stvorený pre prácu v záhrade. Posledný záchvev láskavej jesene , posledné slnečné pomilovanie. Nad hlavou zaťahujúce sa nebo, ale kto by si to všimol?
Je piatok a voľný deň. (pre niektorých šťastných školopovinných). Behám. V okolí rieky sa vznáša hmla, pred seba vidím asi na vzdialenosť dvoch metrov. Nevadí mi to. Do uší mi šepká Alex Clare. Bežcov stretávam málo. Na vlasy mi prší voda v pomýlenom skupenstve. Je krásny deň.
Napriek tomu, že bežím na Kalváriu takmer každý deň, až dnes som si všimla, čo tam na vrchole vlastne stojí. Súsošie Krista na kríži spolu s ďalšími dvoma spolutrpiteľmi na zvyšných dvoch krížoch a s plačúcimi a modliacimi sa dámami – zrejme Pannou Máriou, Máriou Magdalénou a tú tretiu som zatiaľ neidentifikovala. Všetci traja odsúdenci visia na kríži, ale každý má svoj štýl.
V piatok to na zvolenskom cintoríne žilo. Parkovisko odolávalo náporu motorizovaných návštevníkov už od rána. Pred vstupnou bránou sa predával popcorn a z horúcich gaštanov stúpala para. Z reproduktorov spievala Jana Kirschner v snahe zakryť všeobecný nepokoj. Pokojom v duši.
Po ceste na Kalváriu som stretla pani. Najprv som ju neslušne sledovala od chrbta ako špión: stúpala pomaly po schodoch, krok za krokom, noha za paličkou, palička za nohou. V ruke niesla dve tašky, tak som sa pristavila, či nepotrebuje pomoc. Taká normálna situácia. Asi som mala náladu na dobré skutky (to tie endorfíny).
Lede, malé mestečko, ktoré Bruselčania (obzvlášť prisťahovalci) neregistrujú, hoci je od európskeho centra vzdialené len niečo vyše 30 km bolo počas moje októbrovej návštevy studené a konštantne sivé. Belgicko je snáď jedno z mála miest, kde vám tá sivá pasuje. Obzvlášť, keď predtým päť dní vkuse meditujete. Potom vám na farbe oblohy vlastne vôbec nezáleží.
Včera som bežala pod Kalváriu. Je to božie miesto už zo zrejmých dôvodov. Nitrianska Kalvária ako iné má na vrchu kaplnku a pod ním kostol a misijný dom. Medzitým dvanásť krížových zastavení. Nič zvláštne.
Keď som sa šla cez couch surfing do Bruselu, na moju žiadosť o hostiteľa reagoval celý svet. Dvaja Turci, jeden Izraelčan, jeden černoch (nevedno odkiaľ) a jeden Peruánec.
Keď som cestovala do Londýna, nič nešlo hladko. Najprv sme sa zabudli na letisku a v poslednej chvíli sme zistili, že sme si nevytlačili lístky. V zúfalej snahe vytlačiť ich kdesi v letiskovej hale sme takmer zmeškali lietadlo.
Vracali sme sa z Turecka po týždni strávenom v šialenom, takmer dvadsaťmiliónovom Istanbule a pokojný dych na skle autobusu mi prezradil, že cesty do chaosu a z neho človeka napokon vždy privedú k vnútornému pokoju.
S bicyklovaním je to niekedy ako s písaním. Sadnem do kresla a idem, bez plánu, kam chcem zájsť a ako dlho chcem ísť, som otvorená všetkému, čo sa mi ponúkne – otvorené mám oči, uši aj ústa. (Preto potom niekedy nechtiac hltám mušky). Vtip je v tom, že cesta bez plánu vás vždy niekam privedie. Kým sa vám to páči, môžete ísť ďalej, a keď sa vám to páčiť prestane, vrátite sa. (V živote to tak vždy neplatí. Bohužiaľ.)
Vďaka Facebooku konečne viete, koľko máte priateľov. Prídete domov z podujatia a hneď si overíte jeho úspešnosť podľa počtu žiadostí o priateľstvo. Šestnásť ľudí, ktorí vás chcú. Alebo dvadsať. Alebo tisíc.
Ten rozhovor so šéfredaktorom českého bulváru čítal každý. Každý o ňom hovoril, mnohí ho zdieľali, niektorí o ňom napísali,.. Pár ľudí si zanadávalo, niektorí odvážnejší sa recipienta zastali, čitatelia si zavzdychali, nechali sa rozladiť, tvárili sa prekvapení, prejavili nesúhlas, rozrušenie nad špinavými praktikami a ešte špinavejším priznaním,... Pavel Novotný si po svojej otvorenej spovedi pravdepodobne znásobil rady „hejterov“, ktorým však už vopred jasne naznačil, že so svojím postavením a peniazmi môže na všetkých zvysoka kašlať.
Keď opúšťate Slovensko, z nejakého dôvodu vás vaša cesta zväčša privedie na bratislavskú stanicu. Alebo letisko. To je jedno. Skrátka do toho bodu, v ktorom sa odpojíte od krajiny, ktorú poznáte, od jej ľudí a ich zvykov a napojíte sa na trochu iný alebo celkom iný svet. Takéto chvíľky bývajú všelijaké – najčastejšie sentimentálne a emotívne a asi len málokedy si poviete: Dobre, že už idem odtiaľto preč.
Vonka dnes pršalo, tak som šla na plaváreň. Aplikácia mojej životnej filozofie v praxi – z blata do kaluže. Teta šatniarka mi podala do ruky kľúčik od skrinky spolu so slovami: „Jemu (kamarátovi) som dala číslo 23 a vám 32.“ Zasmiali sme sa. „Malo to byť naopak,“ vravím jej, „ 23 som oslávila včera.“ „Tak teda blahoželám,“ povedala s úsmevom.
Aj takýto prekážkový beh vás môže prekvapiť nepripravených. Slalom pomedzi odpadky, vyhýbanie sa ľudskej primitívnosti a potom, na konci s dychom, už nemáte slov nad tým, akí bezohľadní sú vaši spoluobčania. Kričala by som, keby ma bolo počuť.
Nedeľa, slnečný deň ako stvorený pre dopoludňajší jogging. Opúšťam domov a štartujem na pomyselnej čiare, ktorou je moja brána. Zem vyzerá akoby mala kiahne – kde-tu ešte stopy po zime, čo sa končí. Pôda je ťažká, mokrá a páchne. Zima si so sebou zobrala príťažlivý odev, takže na jar sa zem budí obnažená ako decko, čo sa práve narodilo. Zima si so sebou odnáša každoročne aj krásu, ale je to slepá krása – maska, ktorá len slúžila na zakrytie špiny.
