Odpočúvač ľudských príbehov, sliedič reality, predčítač, bloger majúci záľubu v literatúre a občasný fúkač bublifrkov, s prechodným pobytom v daždivom Maconde a na Facebooku. Zoznam autorových rubrík: História, Na ceste, Sranda musí byť, Bulvár, Školstvo, Politická realita, Hudobná sekcia, Zápisky a spomienky, Názory, Pokus o literatúru, Cogito ergo..., Tvorivosť
Je nedeľa a stojíme tu len traja, približne v rovnakom veku. Podmnožinu „A" tvorím ja sám. Oni dvaja sú spolu v tej druhej s označením „B". Na prvý pohľad tvoria pár, muž a žena, ktorí majú k sebe dosť blízko. Vymieňajú si teplo v chladnom počasí, ona opretá o jeho hruď. Každý neznámy pozorovateľ by mal pocit, že je to láska.
V našej malej krajinke je to tak. Je jedno, či tu vládnu tí, ktorí jedia pravou rukou, alebo tí, ktorým je bližšia tá ľavá. V podstate sú skoro všetci obojruční a najedia sa tak či tak. A tak nám už dlho vládnu takí, čo si plnia len svoje bruchá, čo nezjedia sami natlačia do vreciek priateľov a kamarátov, aby to tam potom v horších časoch zase našli. Je jasné, že po takomto vývoji tu skoro nič nefunguje tak, ako by malo, a čo aj niekedy fungovalo, to sa medzitým pokazilo alebo rozkradlo. Nie sme schopní nič normálne vytvoriť, vybudovať a ani zorganizovať. Stávame sa terčom posmechu okolitého sveta, pretože zbabreme skoro všetko, čoho sme sa za posledných pár rokov chytili.
Amerikáni, teda krajania v Amerike. Ľudia, ktorí s rôznou motiváciou opúšťali svoju dedovizeň, aby pokúšali šťastenu v cudzom svete za veľkou mlákou. Usádzali sa najmä v amerických priemyselných centrách, pričom v prvej etape vysťahovalectva (70. roky 19. stor. až po začiatok 2. svetovej vojny) patrili pravdepodobne k tým najslabším sociálnym vrstvám. Samozrejme tento ich status bol ovplyvnený aj ich pôvodom, keďže sa grupovali hlavne zo slovenských rodín chudobnejších maloroľníkov, domkárov a často aj doma tvorili skôr skupiny nekvalifikovaných poľnohospodárskych a továrenských robotníkov. Ich nekvalifikovanosť a neznalosť jazyka novej hostiteľskej krajiny ich predurčovali na výkon skôr ťažšej práce a často tvorili lacnú pracovnú silu využívanú americkými veľkopodnikateľmi.
Poviem ti, že už ťa mám naozaj dosť. Nehovorím, že v tvojej spoločnosti mi nebolo príjemne, skôr naopak. Vždy som sa na tvoj príchod tešil a zastával som ťa aj pred tvojimi odporcami, tvrdiac, že tvojej kráse sa nič nevyrovná, a že si tak isto dokonalá a krásna, ako tvoje sokyne. Hneval som sa na teba len vtedy, keď si sa v čase Vianoc omeškala, a tvoje miesto pri štedrovečernom stole tak zostalo prázdne.
Sedím v spoločnosti starej matky, spovedám ju snažiac sa rekonštruovať rodokmeň našej spoločnej rodiny. Prehrabávam sa listami žltého papiera, ktoré sú zápisom o živote i smrti. Obdivujem atramentový krasopis, krásne línie v číslach, pričom najkrajšie sú osmičky stojace na druhom mieste štvorciferných letopočtov. Ona spomína, ja počúvam. Hovorí zmierlivo o všetkom, dokonca aj o krivdách. Spomienky sú stále živé, len mená z minulosti sem-tam vypadnú.
On je ešte malým chlapcom, chce čo najskôr vyrásť a dospieť, keď sa mu to podarí bude celý život túžiť po návrate späť do detstva, do veku bezstarostnosti, hier, poobedných spánkov a rozbitých kolien. Ona je ešte malým dievčatkom, hrá sa na mamičku, na kuchárku, ale keď dospeje zistí, že chce byť aj niečím viac, ako len žena v domácnosti, a preto zavrhne tradície patriarchálnej rodiny svojho otca, zatúži po kariére a bude súťažiť so svojim budúcim manželom o výšku svojho platu.
V jedno ráno som dosť neuvážene pred manželkou vyhlásil, že musím urobiť niečo dosť výrazné pre moje zdravie, že začnem behom a urobím tak ešte dnes večer. Na manželkinu otázku, že čo ma to napadlo, som odpovedal protiotázkou, či si naozaj neráčila všimnúť tú stále sa zväčšujúcu pneumatiku na mojom bruchu, ktorá sa z príťažlivej galusky pomaly mení na matadorku. Potom som spomenul ešte niečo o zdraví a o tom, že som stále mladý a celkom sympatický muž a chcem, aby to ešte dlho aj tak zostalo. Neodpovedala, len sa tak potmehúdsky usmiala a mne bolo jasné, že v tomto momente platí, že kto mlčí, ten svedčí.
Vždy som chcel zachytiť pohyblivým obrazom a zvukom môjho starého otca. Najskôr nebola po ruke nejaká tá moderná škatuľka, ktorá by to dokázala a potom, keď aj bola, zase nebol on. Spomienky sa tak uchovali iba na nemých a statických fotografiách a samozrejme v mojej pamäti. Z hlavy mi ich síce nikdy nikto nevymaže, ale aj tak by som chcel na starého otca spomínať aj pri bežiacom filme, rodinnom dokumente.
Už tu trvalo nebývam, len z času na čas navštevujem tieto miesta. Nazývam ich rodiskom, chodím sa sem dotýkať pokrvných koreňov, konárov a pomaly aj nových výhonkov. Je to „krajina nekrajina" môjho detstva, krajina drevených koňov, rozľahlých prérií, vojnových ťažení a prvých lások. Dnes je tu už skoro všetko iné, všetko je akési menšie, vzdialenosti sú akési dlhšie, dni sú akési kratšie a známych tvári je akosi pomenej. Veľa sa zmenilo vo svete, mení sa moja „krajina nekrajina" a mením sa aj ja.
Dosť bolo predvianočných rozcitlivení, povianočných bilancovaní, rozjímaní o kráse, štedrosti, veselosti a láske. Znova treba riešiť aj naozaj vážne veci, ako napríklad aj to, kedy a hlavne ako je vhodné začať so sexuálnou výchovou u detí. Prvá otázka znie aj tak, či to je vôbec potrebné? Ak odpoveď je nie. Potom sa natíska ďalšia otázka: Ako rozumne, veku primerane a hlavne s mierou ukojiť detskú zvedavosť v týchto chúlostivých otázkach a zamedziť tak dezinformáciám a bludom? No takéto otázky som si ja, ako rodič, už viackrát položil a hneď som si ich aj odložil.
Rozhodol som sa, že sa trocha popýšim cudzím perím, teda ani nie tak celkom cudzím, ale manželkiným. Nebudem hádam neskromný, keď napíšem, že som pred pár rokmi stretol šikovnú žienku, dnes moju zákonnú polovičku, ktorá vôbec netrpí tým, že je chvíľami aj žienkou domácou a okrem iného vyniká aj schopnosťou tvoriť všelijaké veci, zo všetkého možného. Má to dve veľké výhody: po prvé, že sa ušetria nejaké tie bubáčiky v peňaženke a po druhé, že sa zabaví a netrpí nudou. No a to sú celkom dobré dva dôvody na to, aby bol ženatý chlap šťastný.
Keď láska je korením života, tak priateľstvo musí byť tiež určite nejaká dôležitá ingrediencia, napríklad taká bylinková soľ alebo možno panenský olivový olej. Som vďačný za každé skutočné priateľstvo a hlavne za tie ozajstné, tie na celý život, ktoré vytrvajú aj na diaľku. Takéto sú asi najcennejšie.
Milan navrhol, že keď sme už v meste, mohli by sme zájsť do toho veľkého kina, kde sa môžu beztrestne počas premietania filmu rozbaľovať cukríky zo šušťavého celofánu a sŕkať tá americká kofola. Nejako sme si nevedeli vybrať z ponúkaných filmov a nakoniec nám pomohla minca, ktorá rozhodla, že to bude film Sociálna sieť. Nenamietali sme voči tomuto náhodnému výberu, pretože Milan počul v rádiu, že to je film o človeku, ktorý vynašiel ten oný, noutbúk, či vlastne fejsbúk, či ako sa to volá. Presvedčilo nás aj meno režiséra na plagáte, o ktorom sme vedeli, že natočil film Klub sráčov a to bola fakt veľmi fasa komédia.
Asi je potrebné vopred sa ospravedlniť čitateľskej obci za to, že táto recenzia vznikla bezprostredne po prečítaní knihy. Zvyčajne si po každej prečítanej knižke nechávam nejaký čas na to, aby som ju trocha spracoval, aby som sa k nej aspoň v duchu pre seba vyjadril, teda aby som porozmýšľal nad nejakým odkazom, ak sa ho snaží autor vôbec zanechať. V prípade Maxima E. Matkina to vôbec nie je nutné.
Dnes sa malá škôlkarka obzvlášť tešila do škôlky, pretože po domácej Mikulášskej nádielke sladkostí, mal zavítať Mikuláš aj do jej materskej škôlky. Ráno je plná očakávania, lebo doma samozrejme Mikuláša nestihne ani len zahliadnuť, pretože všetko sa vždy odohrá v úplnej tajnosti. Dôkazom o jeho návšteve sú potom len balíčky na okennej parapetnej doske. Po návrate domov sme prirodzene chceli vedieť aký priebeh mala návšteva Mikuláša v škôlke. Doma ju teda už v predsieni pri vyzliekaní a vyzúvaní spovedám.
Tak a je tu čas predvianočný, čas adventu a príprav na pre mňa osobne najkrajší sviatok roka. Je to však aj čas hľadania vhodných a hlavne vysnívaných darčekov, čo v rodinách s maloletými deťmi naberá celkom zaujímavý rozmer. Ak tie deti veria ešte aj na Ježiška, tak zaujímavý rozmer sa ešte zväčšuje a nadobúda prvky zázračna a tajomna. A práve preto, že sa v tomto mystériu sám vyžívam, ani tento rok nenechám Ježiška v štichu a pripravím mu čo najväčší priestor na jeho vianočné zázračné prejavenie sa.
„Oci a ty by si mi dovolil ísť na Mesiac?" opýtala sa ma dcéra, keď som ju bol vyzdvihnúť zo základnej umeleckej školy.„Kam na mesiac?", odpovedal som protiotázkou.„No na Mesiac.", ale kam na mesiac, opýtal som sa znova presvedčený o tom, že hovoríme o časovom úseku a veriac, že nehovoríme o vesmírnom telese.„No veď do vesmíru", odpovedala. Tejto odpovede som sa trocha zľakol.„To čo ťa napadlo?", opýtal som sa.
O pradedovi z otcovej strany neviem skoro nič. Veľa o pradedovi nehovoril ani starý otec, pretože asi ani nemal o čom. Na svojho otca si nepamätal, pretože ten zomrel tesne po jeho narodení. Nikdy som nenatrafil ani na žiadnu pradedovu fotografiu a to som dobrý prehľadávač šuflíkov, kasní a povál. Je však možné, že sa ani žiadna nezachovala. Takže vôbec nič o jeho výzore, skoro nič o jeho živote a o jeho skúsenostiach, postojoch, vlastnostiach ani len predstava. Preto som začal pátrať so snahou zistiť o ňom viac.
Včera práve jeden bloger napísal článok o tom, ako reklamoval poškodenú obuv vo Veľkej Británii a aj napriek tomu, že nemal blok o zaplatení, bolo jeho reklamácii vyhovené. V diskusii som napísal „ toto by sa u nás nestalo", ale dnes som zistil, že som sa mýlil.
Nedávno som si kúpil knižku od Krzysztofa Vargu, spisovateľa s maďarsko-poľskými koreňmi. Práve jeho pôvod je dobrou zárukou k objektívnemu pohľadu na Maďarov, s ktorými má autor genetické príbuzenstvo. Autor prežíva možno typickú stredoeurópsku rozpoltenosť, po otcovi maďarská krv je príčinou sympatií k „maďarstvu" a naopak jeho poľská krv zdedená po matke, mu dovoľuje zachovať si objektivitu, nadhľad pri úvahách o maďarských dejinách, maďarskom národnom charaktere a o jeho celonárodných komplexoch a traumách. Jeho kniha je vlastne súborom esejí, alebo ako jeden knižný blog. Je teda trocha cestopisom, dejepisom a trocha textom o kultúrnej antropológii. Ale v texte objavíte aj odkazy na maďarskú kultúru, hudbu, film a dokonca aj svetoznáme maďarské recepty. Číta sa to naozaj na jeden dúšok a trocha aj s úsmevom na perách.
