Katarína Maliková
Divadelné vírusy
Niekedy by bolo najlepšie, keby ostali radšej doma.
romantická Zoznam autorových rubrík: Okamihy, Pouličná zmes, Aaach, život, Muži?, Navždy, Sníčky, Piesňové texty, Východniarske rozhovory, Nedeľná chvíľka poézie, Poviedky na nedeľu

Hluk, smrad, zmes ľudí, prachu, príkazy, zákazy, kvílenie áut, autobusov. Dnes nevidím nič iné, iba toto. Sú chvíle, keď si zvuky mesta celkom vychutnám, ale dnes som ho v kolónke "mám rada" nikde nenašla. Dnes viac ako kedykoľvek predtým túžim po niečom úplne inom.

Stačili mi prvé tóny. Hneď som vedela, že tá láska bude už navždy. A kedykoľvek, keď stlačím gombík a môžem svojich prvých desať, prežiť ešte raz. Nie je to úžasné?

Bol to na pohľad nerovný zápas, ale o to statočnejšie a s obrovským odhodlaním bránil svoje územie a život v ňom.

„Vieš, muža musíš stále nechať tak trochu v neistote. Nesmie si byť Tebou až taký istý. Keď mu dáš city príliš najavo, tak bude na koni on.“

Heeeej deň, dnes si nejaký divný. Taký bez chuti. Čo je s Tebou? Ani Ťa osoliť ani ocukriť.

Kráčam, len tak z nohy na nohu. Myšlienky prenechávam vetru, nech ich berie kam len chce. Počúvam zvuky ulice, som zvedavá kam ma dnes zavedie.

V živote je zopár vecí, ktoré sa nikdy nemenia. Ten pocit istoty mám veľmi rada, dobre sa s ním zaspáva. Tak príjemne hreje na duši.

Niekedy stačí tak málo. Len pustiť sny, nech rozprávajú svoj vlastný príbeh a hľadajú si druhé, hudobné ja.

"Katkaaaaaaa!" ďalej len chichot a výskanie. Neubránila som sa, aby mi nevyšli aspoň dve, také malé schované na krajíčku, keď mi utekal oproti. Nedalo sa inak, chytil ma priamo za srdce. Už dávno.

Nechaj ma chvíľu snívať s otvorenými očami. Chcem znova lietať. Práve teraz cítim, že mi rastú krídla.

Stavím sa s Vami, že každého hneď teraz napadlo: "Prepánajána, čo už ženy vedia o futbale." To je kombinácia, asi ako kačky a pivo. Vlastne sa Vám do toho ani nechcem príliš montovať. Prosím, nepískajte na mňa. A nechcem ani žiadne karty.

Hotelové kaviarne nemám veľmi v láske. Zíde sa tam vždy taká divná zmes cudzincov a kufrov, veľkých zrkadiel, kobercov a čalúnenia. Kamarátka tam rada chodí, a keďže mala narodeniny, tak som jej chcela spraviť radosť. Sediac pri víne sme preberali všakovaké témy života.

Cesta autobusom MHD je pre mňa zakaždým ako nutné zlo. Ale táto bola iná. Možno mi mala pripomenúť vetu, ktorá je vždy argumentom číslo jeden: "Nikdy nevieš, koho stretneš."

Občas mám chuť vliezť ľuďom pod kožu. Tentoraz som skúsila na chvíľu zájsť pod tú mužskú, a len tak nezáväzne veršovane premýšľať.

Je krásne ráno. Niekto zhora ma príjemne šteklí odrazom zrkadla. Chce mi snáď povedať, že je škoda prespať také krásne ráno? Otvorím jedno oko a v polospánku ešte chvíľu snívam.

Chcem s tebou páchať činy, tak krásne, bez príčiny. Zatvoriť dvere domu, priznať sa ku niečomu.

Keď otvorím tretiu zásuvku, vysype sa z nej zakaždým jeden zásuvkový, nateraz odložený. Zatiaľ mu chýba Ona, hudba.

Vždy sa nájdu chvíle, keď od údivu takmer onemiem. Preto si radšej nikdy nehovorím, že ma už nič nemôže prekvapiť.