Mária Kohutiarová
Si tu
Si tu, aj keď sme od seba tak ďaleko. Ale sú nitky, ktoré nie je možné prestrihnúť, aspoň pre mňa nie. Stále ťa vidím pri sebe, cítim tvoj úsmev, počujem tvoje slová...
Divožienka. Manželka svelého muža. Mama 7 krásnych originálov. Človek, ktorý neprestáva snívať, smiať sa, vidieť veci inak, ako sú na povrchu.Občas to bolí iných i mňa - nie je to predsa "normálne". Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Si tu, aj keď sme od seba tak ďaleko. Ale sú nitky, ktoré nie je možné prestrihnúť, aspoň pre mňa nie. Stále ťa vidím pri sebe, cítim tvoj úsmev, počujem tvoje slová...
Vážená spoločnosť, nakoľko je moja práca spoločensky neustále znevažovaná a neohodnotená a tento postoj sa prenáša do konkrétnych prejavov správania sa občanov, prosím o prehodnotenie môjho zaradenia z hľadiska spoločenského postavenia.
Môj milovaný dorazil tento týždeň domov so zvláštnou správou: dozvedel sa, že jedna známa sa ide vydávať. To by ešte nebolo nič čudné, keby to celé nebolo také ... trafené.
Predvčerom sme dostali jednu z prvých veľkonočných pohľadníc. Podpísaná bola teta Renáta z Košíc. V živote som ju nevidela. Naše deti však s ňou boli unesené.
Zažívam veľmi kocúrkovské obdobie. Ani nie tak kvôli mojim doma, to je štandard. Prechod do krajiny Halábria nastal v okamihu, ako som na Úrade práce v našom meste požiadala o ďalších aktivačných pracovníkov pre naše materské centrum.
Začneme za horúca: ako čo najlepšie – pokiaľ o to samozrejme stojíte – pokaziť chlapom akciu „Úspešné zvládnutie Valentína“. Času nie je totiž nazvyš, aby tie, ktoré Valentína zažiť nechcú, dokonale svoje mužstvo do termínu 14. februára t.r. demoralizovali a otrávili.
Pred pár dňami priniesla tlač správu o rozhorčení britských mliekárov, ktoré som plne chápala. „Vďaka“ vyrábaniu papierových tabuliek bez rozumu a súdnosti sa britské syry ako veľmi tučné jedlá dostali na zoznam nezdravých potravín. Paradoxne „zdravotne nezávadné“ ostali chipsy a Pepsi cola a podobné ľahko /o/tráviteľné jedlá.
Dávno mám za sebou ten čas… už nepíšem list Ježiškovi. Už si o tom iba spievam s Paľom Haberom, ktorý mi dobrovoľne z CD robí skvelý doprovod. A napriek tomu, že u nás doma sa priania detí nejako veľmi do úvahy nebrali, písanie listov v predvianočnom čase u našich deťúreniec podporujem. Človek sa tak všeličo /za cenu tajného porušenia posvätného nebeského tajomstva/ dozvie.
Voľakedy naše matičky poctivo jednotne tisli pred sebou Liberty. Aby sa to niekomu neplietlo, výnimiek bolo pramálo, práve toľko, koľko bolo k dispozícii bonov do Tuzexu a zahraničných ciest za múry našej dokonalej socialistickej vlasti. Dnes je ponuka vozov taká veľká, ako keby ozaj išlo o tátoše jazdiace na benzín: Jané, Marco, Dema, Mon Bebé, Chicco, Steggi... každému podľa chuti, vôle a peňaženky. Však nežnejšie polovičky ľudstva sú isto v obraze.
Obyčajný deň, obyčajní ľudia. Je jedno, kde sa to stalo, ale stalo sa a dobre som sa na tom zabávala.
Zdá sa mi v poslednom čase, že sa nám ekonomika pchá tam, kde nemá. Čím väčšia firma, čím väčší obrat, čím väčšia publicita, tým menšia empatia a mizivá fantázia.
Minulý týždeň som bola na rodičku našej dcére. Celkom fajn sa mi tam sedelo, bolo tam na rozdiel od našej domácnosti také príjemné ticho. Ale na dobrú štvrťhodinu som prestala vnímať vážnu a decentnú tvár Viktorkinej pani učiteľky a mala som kŕče v bruchu od potláčaného smiechu. Do rúk sa mi dostal zošit záznamov strážnej služby /1 kus žiaka týždenne/, ktorá má dohliadať na poriadok a mravy v čase prestávok a zapisovať prehrešky. Isto tam nie sú všetky a bežné kriky a sácanie neboli zaujímavé. Mňa očaril hlavne ten grafický prejav, ale myslím, že aj tento prepis štýlom „píš ako myslíš a vieš“ má čosi do seba... Hoci, nad niektorými vecami sa mi už teraz tak veľmi smiať nechce.
Je tu čas karnevalov, na ktoré sa tešia hlavne tí najmenší. Aj mňa teší vymýšľať spolu s nimi a vidieť, ako sa menia pred mojimi očami na niekoho iného. Je to super hra. Ale mojej dcére už druhý rok bude vďaka jej základnej škole odopretá. Prečo?
Analytici rôznych finančných inštitúcií a výskumných ústavov nás často v dobre sadnúcich oblekoch informujú o tom, ako sa ekonomické nožnice nekompromisne roztvárajú a priepasť medzi vrcholom a spodnou hranicou platov sa prehlbuje v životnej úrovni. Pár dní dozadu som to videla naživo.
Dám vám otázku: keď by bolo pred vami 60 miest, kde sa frustrácia mení na optimizmus, kde nízke sebavedomie a vedomosti rapídne narastajú a pritom to veľa nestojí, je to veľa či málo? Ak to nestačí, premeňme to na drobné: minimálne v 60 mestách či mestských častiach sa nachádzajú minimálne 2, zväčša aj viac osôb, ktoré napriek veľkej vyťaženosti dávajú zo svojho času iným ... pre radosť.
Som Slovenka ako repa cukrová alebo ako hľuzovina, keďže ma na svet priviedli do zemiakového kraja medzi Malou a Velkou Fatrou. A hoci mi nemusí žiadny veľmi dôležitý Žilinčan kázať ísť na tankoch do hlavného mesta našich južných susedov a ani nik z vlády doporucovať kupovať slovenské výrobky, nemám pocit, žeby moja slovenská krv bola nejako menej slovenská ako ich. Hoci šancí presídlit sa za slovenské vŕšky by bolo dosť...