Mária Kohutiarová
Svetlozelená
Posledné týždne žijem nejako zvláštne. Veľa zmien, veľa adrenalínu, veľa potu, veľa námahy... možno veľké oči - alebo slabé dioptrie?
Divožienka. Manželka svelého muža. Mama 7 krásnych originálov. Človek, ktorý neprestáva snívať, smiať sa, vidieť veci inak, ako sú na povrchu.Občas to bolí iných i mňa - nie je to predsa "normálne". Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Posledné týždne žijem nejako zvláštne. Veľa zmien, veľa adrenalínu, veľa potu, veľa námahy... možno veľké oči - alebo slabé dioptrie?
Keď sa ku mne rúti môj druhák a oči mu planú, už viem, že je nadšený až po korienky vlasov. Aj teraz tomu bolo tak.
Telefonujem. Čosi sa s Evkou dohadujeme, keď mi zahlási: "Veď si úplne normálna!"
O integrácii všelijako "iných" našich blízkych sa toho popísali tony blábolov a natáralo za tri vrchy rečí. Najlepšie je to vidieť v reáli, ako sa to podarilo mne.
"Ak mi ju nedáte, pôjdem do mesta!..." Trieda sa otriasa v základoch, decibely takmer tridsiatich hlasov sa nedajú nepočuť. A to isto sa niekto aj ulieva... V tom najlepšom strčí do dvier hlavu naša inak veľmi mierumilovaná zástupkyňa: "Čo tu tak revete? Čo vám šibe?" Nevinnosť spanilá v pohľadoch ju zmätie: "Nie, súdružka zástupkyňa, my si iba spievame!"
Čakáreň u pediatra. Narvaná do posledného kúta. Pobehovanie batoliat, plač dojčiatka, unudení pubiši a netrpezlivé matky. Dvere "zeme zasľúbenej" sa neotvárajú.
Žijem tým, čím väčšina rodičov prvákov základných škôl v týchto dňoch. Možno o čosi viac, lebo sme v pondelok mali rodičko.
S deťmi sa pritrafí kadečo. A ešte viac s deťmi zvedavými. A ešte viac s deťmi nadprirodzene táravými.
Smiešne malé neohrabané telíčko.Jednoznačne zošikmené oči. Mrmľavá reč, ktorej rozumieš iba ty.
Večer. Našim detvákom sa nechce spať. Beznádejne bez hlasu mlčím, dojčím, a moje staršie trio ma stráži.
Behá po sídlisku úplne apaticky. V čiernych očiach nie je ani stopa po nejakej psej iskre zo života. Oheň, čo bliká zvnútra cez oči každému živému stvoreniu, je vyhasnutý.
Nejak to všetko, čo sa zomlelo v posledných dňoch, ešte stále predýchavam. A čím viac odhaľujem podstatu, tým viac premýšľam.
"Jéj, mami, na čo máme tieto dve sviečky?" Zvedavosť mojich detí je nekonečná. Možno rovnaká, ako sú moje myšlienky v tieto dni.
Zapaľujeme ich potichučky, na miestach, kde možno inokedy ideme neradi, tak ťažko.
Bolo mi dožičené dnes zažiť v teréne prax zúfalstva rodiča. A to len preto, že moje desaťročné dieťa má nohu pomaly ako ja.
Rovinu za kopce vrátane zmeny ľubozvučnej "čistokrvnej" turčianskej slovenčiny som vymenila pred ôsmimi rokmi. Aj preto vidím "matičné" sny oného pána premiéra trošku realistickejšie.
Včera som dostala zúfalý mail od kamošky. Dieťatko, ktoré čaká jej sesternica, má podľa výsledkov amniocentézy Downow syndróm. Je v 22. týždni a manžel ju núti ísť na potrat.
Aj vám sa zdá, že veci teraz odchádzajú príliš rýchlo do "večných lovíšť"?