Mária Kohutiarová
Reklama na zlú kráľovnú
Poznám jednu pani doktorku, a zákonite ju musí poznať väčšina mamičiek malých detí v okolí, ako aj každý, kto má čo do činenia s boľavými nohami. Je ortopédka.
Divožienka. Manželka svelého muža. Mama 7 krásnych originálov. Človek, ktorý neprestáva snívať, smiať sa, vidieť veci inak, ako sú na povrchu.Občas to bolí iných i mňa - nie je to predsa "normálne". Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené

Poznám jednu pani doktorku, a zákonite ju musí poznať väčšina mamičiek malých detí v okolí, ako aj každý, kto má čo do činenia s boľavými nohami. Je ortopédka.

Stojím v kúpelni pred zrkadlom a v polospánku si umývam zuby. A v tom ju zbadám. Priečne cez čelo sa mi jemne rysuje čiarka.

Všetci okolo nás rozprávajú o modernej dobe a o vymoženostiach tohto času. Ale ja práve prežívam tohto roku ďalší asociálny zásah do našej rodiny, ktorý nemá mať s 20. storočím nič spoločné.

Opýtal sa ma náš 10-ročný syn. Vraj to potrebuje do ročníkovej práce, s ktorou sa teraz piple. Vždy sa snažíme hneď reagovať na všetky otázky, ktoré nám deti kladú. Tie, ktoré sa týkajú sexuality, dokonca majú prioritné vybavenie.

V piatok sme absolvovali ďalšiu z nemilovaných /tor/túr: návštevu lekára. Viktorkin strepkokok si nechce dať odchod a tak sme sa vybrali neradi na krčné. Z mojich skúseností s jedinou obvodnou lekárkou ORL, respektíve z čakania do nemoty pred jej ordináciou som mala des, a tak sme aj so spiacim Šimonom zamierili do nemocnice v nádeji, že to bude /relatívne/ rýchlovka.

Počítam sústredene deká múky lyžicovou metódou. Je Veľký piatok, pôst, a ja pečiem bez oblizovania. Celkom sa to dá.

Aj majster kat sa občas utne. Aj v našom vzťahu, ktorý nám mnohí závidia, to občas zaiskrí.

Jediné, čo ľutujem, je fakt, že som nechcela mať viacej detí. Túto vetu počúvam pravidelne z úst žien, s ktorými sa - ovešaná húfom mojich temperamentných živých detí - stretávam.

Tak a už sa to tu rozdivelo. Ktosi čosi videl a zas sú mnohodetné rodiny hádzané do jedného vreca.

Dnes som na poludnie dostala sms. Poslala mi ju ona. Plakala som, pretože som tiež mama. Janíčko je na tom zle, všetci čakajú len na zázrak. Otrava krvi ani po operácii, ktorá dala aspoň trošku nádeje, neustúpila.

Dnes sme mali túlavé topánky. Na požičanom aute sme vyrazili smer Bratislava iba s dvoma deťmi /ó, luxus!/, nechávajúc doma požičanú au-pair s dvomi strednými obacilovanými dietkami. Staršie dve deti boli „požičané“ na týždeň do rodinného skautského oddielu. Deň to bol úžasný, a nadôvažok, Šimon mal premiéru v babyvaku.

Pamätám si ju ako dnes. Veľké sivomodré oči. Zvedavé a čisté. To bolo to prvé, čo ma na nej upútalo. Presne také isté mal aj jej malý Janko. Všetko ostatné bolo na nich všedné – aspoň na prvý pohľad. Nekonvenčné bolo jej správanie a predovšetkým jej modrobiely kockovaný babyvak, z ktorého trčala nôžka jej druhého synčeka.

Vo štvrtok sme sa dočkali aspoň jedného vysvedčenia, a ešte k tomu toho, ktoré vidím radšej. Doniesol ho Samko a bolo ho radosť čítať. Mám rada slovné hodnotenia a myslím, že z jeho riadkov rodič vyčíta aj vzťah učiteľky k svojmu dieťaťu. Ten ich je obojstranne skvelý.

Dnes sme s ocinkom videli skvelé divadelné predstavenie, z ktorého by mal určite veľkú radosť predovšetkým ujo Stano Štepka. Nehovoriac o tom, že teta Katka Kolníková sa tam hore na nebíčku na obláčku musela dobre natriasať od smiechu…

Dočítala som sa, že laser útočí na chĺpky a moju peňaženku to bude stáť až do 57% menej. A vraj to súvisí so zdravím… či s mentálnym, pochybujem. Ja však o nič také, ani o botulotoxín, lymfodrenáž, čokoládový zábal, či inú kozmetickú vymoženosť nestojím. Ani o iné pokusy obrať ma o slobodu bytia navonok i vo vnútri. Jednoducho je to tak.

Návrat z pôrodnice je vždy tak trochu šokom. Z ticha, ktoré je až sterilné, do hluku /hlavne v takej famílii ako je naša/. Z vatičky, kde je všetko zabezpečené, do reality. U nás o to skôr, že sme si museli s mamou iba podať štafetu vedenia domácnosti. Ako zvyčajne žiadne šišky a fánky a pohodlie… Zarezávam.

Pred pár týždňami sme boli na očnom vyšetrení a do rodiny nám pribudli ďalšie „škulky“. Odhliadnuc od toho, že to nie je ani trochu lacný špás, som si priamo v ordinácii vzdychla, kde to naše deti berú. Pani doktorka sčasti s humorom, s časti s milou iróniou zahlásila: „To sú gény. Deti vždy dedia to, čo by vôbec nemuseli. Pri počte našich detí máme čo o tom povedať.

Pred pár dňami mi naši chlapci vypovedali vojnu. Doslova pre červenú sukňu. Chceli byť veľmi so mnou, liezli za mnou všade a nemala som ani chvíľu výdychu. Pravdu povediac, unavovalo ma to, a to o to viac, že ocko bol doma a snažil sa im venovať. Tak som urobila protiútok.