Divožienka. Manželka svelého muža. Mama 7 krásnych originálov. Človek, ktorý neprestáva snívať, smiať sa, vidieť veci inak, ako sú na povrchu.Občas to bolí iných i mňa - nie je to predsa "normálne". Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Som na materskej „dovolenke“ desiaty rok. A práve teraz som sa dozvedela, prečo je naša demografická situácia bledá a postavenie žien v spoločnosti také úbohé /kategória matiek je samozrejme na spodnom poschodí/. Lenže... mne to – napriek vysokej škole a primeranému IQ aj po tých rokoch strávených iba doma - nesedí v základných vzorcoch.
V stredu pršalo a Jakub mal šesť rokov. Vcelku mi vyhovovalo motkať sa po byte, kým deti si vypýtali krabicu s lekárskym náčiním a všelijakými fľaškami od sirupov a kvapiek do nosa, aby sa mohli hrať na doktorov. Paradoxne – lebo naša päťka býva chorá veľmi zriedka a naša pani doktorka z nás veľa bodov od poisťovne nezískala.
Túto otázku mi kladie do sms moja mama vždy, keď sa chystá raz za čas prísť zo severu na juh k nám. Tentoraz okrem vynikajúceho medu môjho otca, ktorý ja ako alergik nemôžem ani do ruky chytiť, ale naše deti by sa najradšej v ňom aj kúpali, mi chodí po rozume aj kadečo iné.
Keď sme našej päťke po čase oznamovali prítomnosť ďalšieho súrodenca pod mojim srdiečkom, zobrali to skvele. Pravdaže, okrem našej mimoriadne samostatnej Doroty Anny, ktorá sa ako zvyčajne tvárila, že toto je mimo nej. Až na druhý deň bola ochotná pripustiť existenciu nejakej bytosti, ktorá ma zmáhala do úmoru.
Gúľam sa pomaly do tretieho trimestra. Drobček vo svojom súkromnom bazéne kopká ostošesť. A ja sa musím priznať, že veľa vecí je inak.
Papám nektarínky od kmotrov. Sú menšie ako tie lidlovské, ale chutia neuveriteľne fajn. Je v nich slnko a domov a darovanie.
... a nie som bývalá potencionálna nevesta pre milionára. Ani nepotrebujem titulky v oných novinách. /Pre obraz mi stačí pri rannom nákupe vidieť titulky a téma najbližších rozhovorov nielen tretej cenovej skupiny je mi jasná/. Ale som ozaj tehotná. Môj príbeh asi nie je z tých, ktorý by stál mediálne za to. Ale ak je pre ľudí výnimočná slečna z Komárna, prečo nie aj ja? Nebudem mať síce pre svoje dieťatko milionárske alimenty, ale...
Rebel je dosť pejoratívne slovo. A ani to slovo nemajú ľudia radi, nieto ešte toho rebela živého. V predstavách sa im vynorí ošklbaný pankáč hrajúci všetkými farbami a voňajúci trávou, ešte k tomu drzý, nevychovaný, nerešpektujúci kultúrne zvyklosti a národné tradície, s hrubým, neotesaným slovníkom, ktorý musí byť za každú cenu iný a vytŕčať z davu. No des!
Minulý týždeň som mala chuť prečítať si niečo normálne, čo by sa netýkalo bulváru, volieb a poklepkávania základných kameňov. Niečo, čo by podporilo moje tvorivé bunky a urobilo mi svojím spôsobom dobre. Po pamäti som siahla po Dorke.
Od čias, kedy náš prvorodený syn začal vymýšľať recepty, ubehlo pekných pár rôčkov. Dodnes vidím jeho sklamané oči, keď som mu opatrne vysvetlila so všetkou nehou, že jeho pečené vajcia s kakaom asi nebudú patriť k mojim obľúbeným jedlám. Lenže táto choroba drží aj jeho súrodencov, a statočne. Dnes som dostala recept na koláč od Jakuba. Musela som ho písať hneď polotupou hnedou pastelkou na rub prvotných postáv našej Doroty – nech mi odpustí. Tu je recept.
Tutohľa v našej rodine prežívame také zvláštne obdobie. Je máj, lásky čas, ako hovorí básnik. Ale že to pochytí nášho prostredného 5-ročného takou silou, a zvlášť po náročnej „túre“ /vďaka spojom, počasiu a „dobrej“ poradenskej službe miestnej polície/ na svadbu našej kamošky toť za rohom do Šintavy....
Mať veľkú domácnosť s prevažujúcim vekom detí do mladšieho školského veku vyžaduje riadnu zručnosť. Tá najväčšia sa odo mňa čaká v kuchyni. Ani nie pre predstavy istej známej panej, ktorá si myslí, že 7-členná família denne zje 2 chleby, kilo ryže, 10 litrov mlieka, 15 jogurtov a ostatné potraviny v nenormálnych množstvách. Obžerstvom teda netrpíme. I keď nemôžem povedať, žeby našim deťom nechutilo. Na rozdiel od iných mamičiek, ktoré vídavam v parku, doma či v materskom centre naháňať svoju ratolesť s najnovším malinkatým téglikom značky Danonine vedno s lyžičkou, (čomu zodpovedá urputný odpor a nezáujem o jedlo dotyčného dieťaťa), moje sú iné.
Už som to mala na jazyku v decembri, tesne pred Vianocami. A teraz presne tá vôňa a chuť prišla na mňa i teraz a s ňou spomienka na moju starú mamu.
Včera som nemala svoj deň. Odhliadnuc od toho, že ma zmáhala nejaká chrípková viróza, udialo sa príliš veľa „schválností“, na ktoré som citlivá. Začalo to tým, že naša Dorota jedla miesto zvyčajnej „polhodinky“ o hodinu dlhšie a nabúrala mi časový harmonogram viac, ako samovoľný pád buldozéra na kopci za rohom.
Sú ľudia, ktorí sú nápadní sami osebe. Tí druhí za to tak trochu nemôžu. My patríme k tej druhej skupine: sme nápadní predovšetkým tým, že máme veľa detí. Ľudia ma bežne vonku zastavujú a pýtajú sa dve základné otázky. Prvá je: To sú všetko vaše? /Pre vysvetlenie údesu – vek našej pätice je od 9 rokov po 14 mesiacov./ Druhá otázočka, trochu pragmatická: V akých veľkých hrncoch varíte? Takže aby som to mala z krku, odpovedám v globále: Dá sa to. Nebudem však pes, a nejaké tipy a triky prezradím.
Tento rok som si na výzvu Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR a Združenia žien v podnikaní dala bacha. Už len preto, aby som si riadne preštudovala, čo vlastne má ten zamestnávateľ robiť, aby bol taký úžasný nielen k živiteľovi našej rodiny, ale aj k nej celej.
Neviem, ako iné deti, ale naše všetky do nohy milujú každú farebnú stránku ponúk z obchodov, hypermarketov, a neviemčohoešte, čo je len trochu pestré. Okrem toho, že to s nimi „povinne“ čítam a obrázky – hlavne mobily – si potom do nemoty vystrihujú a nakupujú vo „virtuálnom“ obchode, dochádza občas ku zaujímavým rozhovorom. Ako toť.
Odpusť mi, Mário, dnes som nemohla prísť. Domácnosť siedmich trpaslíkov nemôže mať dvoch reprezentantov. Dnes sa teda stretol s Tebou len môj manžel. Predsa mi to však nedá, mám na srdci pár slov, čo Ti zákonite patria.
Dva roky sústavného kolotoča, behania, straty voľného času, ukracovania rodiny, svojho spánku a degeneráciu môjho kreditu mobilného telefónu. Neúnavné klopanie, doprosovanie, vracanie sa, presviedčanie, obchádzanie úradných šimľov a mocenských zadkov. Tisícnásobné narazenie si huby, tisícprvé vstávanie z posledných síl.
Väčšina z vás strávila posledných pár týždňov v krutých mrazoch. My sme si odkrútili s deťmi dávku ovčích kiahní. V domácnosti siedmich ľudí to bolo „trošku“ pestré. Čosi pred mesiacom som bola v strehu. Jakub sa mi vracal z „vysokoškôlkarskych“ pobytov s pikoškami: „Mami, Jakub Košík má kiahne! Našli mu ich v školke!“ Vzhľadom na to, že ešte nás tieto ovčie pozornosti nenavštívili, vôbec som nekvitovala, že je to najobľúbenejší partner v hrách môjho syna. A po týždni bol v kiahňach kamarát č.2. A potom ďalší... Ale stále sa nič nedialo. Snažím sa byť pokojná. Ani ja som ich ešte nemala a toľko ráz som liezla naivne opatrovať choré deti mojich kamošov.
