To nie vy musíte veriť líškam. Líšky musia veriť vám. Zoznam autorových rubrík: POÉZIA z priečinkov, LÍŠKA PÍŠE, LÍŠKA fotí a horuje, BOOK LOOK - recenzie podľa mňa, OMRVINKY, OMRVINKY II., SPAM
Prehrabávala som sa kôpkami kníh, keď môj mi do rúk prišla tá dnešná, od Kasardu. Spozornela som. Necitovala som aj v diplomovke nejakého Kasardu? Keď mi pomohol tam, uvidíme, čo mi porozpráva doma.
Sledovala som z okna svojho psa. Vyzeral ako človek. Sedel pri zábradlí, hlavu mal presne medzi jeho tyčkami. A vždy, keď sa objekt jeho záujmu pohol, pohol sa aj on. Mierne sa zamračil, sklonil, a pozrel cez druhú medzeru.
Plná plátenka kníh sa mi odmenila pukajúcim švíkom pri jej ušku. Stála za to. Vyberám tituly, ktoré som stihla prečítať kým ma nepohltila brigáda a pocit, že musím praxovať a pracovať všade, kde sa len dá. A k tomu nemyslieť, čítať, a nechať sa opaľovať marcovým slnkom, lebo som chronická beloba.
Sme skúšači gravitácie. Denne. Hádžeme veci na zem, alebo ich na ňu vypľúvame. Zvykli sme si totiž, že gravitácia neklame. Ale bije do očí.
V hesle tohto motta vznikajú v hlavách nenažraných Sloveniek a Slovákov nápady na minimálne štyri časti reality show s komentárom Miška Hudáka. A to ja mám Miša rada, nech mu tie scenáre píše ktokoľvek.
Je priama a komunikatívna. Dokáže sa rozprávať pol hodinu o ponožkách. A keď nie o ponožkách, tak aj o chove králikov. Ideálna partia. Navyše má krásne zimné čižmy. S úsmevom si chodí pešo, aj po vašom meste. A vo vrecku, vo vrecku zviera nožík.
Odchádzala som z knižnice. Brala som si so sebou plnú tašku papierových motivácií. Čím rýchlejšie dočítam stý raz svoj diplomovkový text, tým rýchlejšie budem pri knihách. Niečo za niečo.
(Slobodná Európa) Nie pop, ale náš obecný rozhlas zabíja kultúru ľudových piesní. Niektoré prerobené dychovky znejú s klávesmi tak hrozne, až si ich v izbe spievam spolu s rozhlasom. Mojim favoritom je song, v ktorom po potôčku plávajú, perečka si zmáčajú, Zuzičkine husičky. A pekne gagocú.
Naposledy som sa zamilovala pár dní dozadu. Do chlapíka z reklamy. Keď je v telke, počúvam okolitý svet, lebo mám chuť sa na neho usmievať. Keďže on sa smeje na celú našu obývačku. A to v nej máme vždy koberec od omrviniek.
Ošemetná situácia. Tak si to pamätám ešte z Julovej knihy o čučoriedkach. Ošemetných situácií je viac. Keď sa vám chce prdnúť na rande, keď potrebujte ísť na záchod, ale bojíte sa kúpeľňového mainstreamu. V kúpeľni sme si všetci rovní, tak by to podľa mňa malo platiť. Nech si tam ľudia trúbia a hrajú koľko sa im zachce. V tomto som veľmi benevolentná. Asi preto, že mám izbu hneď pri nej.
Pomsta z Tatier. Tak volám bolesť uší. Chytila ma dve letá dozadu, a vyšla som si po ňu sama a dobrovoľne. Do dvetisíc metrovej výšky. Po ceste nadol som nepočula nič, vysmrkala som však toho veľa. Pomsta sa niekedy vie vrátiť. Napríklad v čase periódy kýchania celej rodiny.
Nikdy som si nemyslela, že raz budem mať toľko kamarátov. Ten ma chce na farmu, ten na aplikáciu narodenín, ten na guličky, loptičky, biliard, pólo, rybky. Panebože, kedy to všetko stihnem? Pýtam sa samej seba a odklikávam aplikácie, aby som o mesiac počas čistiaceho dňa počítača mohla odklikávať tie ďalšie.
Vo svete je vraj málo pozitívny článkov. Počúvam to doma, počúvam to v škole. Negativita, kriminalita, šokujúci koniec. To všetko sú atribúty správ, ktoré pútajú pozornosť čitateľských a diváckych obcí najviac. Aj ja som obec, na Považí. Zobudila som sa, odhrnula bez odvrávky sneh, nakŕmila svoje domáce zviera väčších rozmerov. A napadlo mi niečo pozitívne. Napadlo mi, ako mám vlastne rada cudzie mamy.
A podpis. K tomu kresba obtiahnutá z detskej knižky. Vracal sa mi pol rokoch, niekedy aj hneď na druhý deň. A ja som ho tiež dostávala rada. Najprv som si pozrela všetky kresby a silou mocou chcela vytvoriť tú najkrajšiu. Hľadala som dvojstranu. Takú, ktorá bola pri škaredších patlaniciach, aby nechala vyniknúť to, čo vytvorím ja.
Ohrnula nad nami nosom slečna v ten večer dokonalá, z môjho videnia myslím aj poznaná, a dodala, že s nami teda končí. Zavrela peňaženku, veľmi rázne, až filmovo, a odišla. Dala košom nášmu drevenému baru a o pár minút sa vrátila, schovala za stenu a poprosila veľmi opitú mladú mamičku, aby jej tú minerálku vypýtala ona.
22:23. Jedno číslo milujem ja, druhé Monika. Práve mi obe ťukli na lište počítača. Naraz. Takže to bude nejaké znamenie. Nahádzala som si preto do košíka Martinusu ešte zopár kníh, a keď prekročili sumu 47 eur, vypla som celú stránku. Ostalo mi zima.
Neviem aká byrokracia vládla pred osemdesiatom deviatym a kde. Teda viem. Ale len z kníh. Praktické skúsenosti ma obchádzali, nakoľko som vtedy mame prinášala nielen radosť, ale aj oslintané škvrny na svetri a špinavé plienky. Doba sa zvrtla, slintám len zo spánku. Aj to preto, že som ako decko nosila strojček na noc. A predsa tu stále je – nepochopené konanie nepochopene riadených inštitúcií.
Môj dedo mal obchodného ducha. Speňažil by aj triesky. Ja som v tomto po ňom. Triesky by som bola schopná odkúpiť a predať ich ešte výhodnejšie. Raz darmo. Aj na mňa sa jedného dňa usmialo slnko, nuda a finančná kríza. Monika mi ukázala ebay a môj svet nadobudol nové rozmery. A keď som si na sestrin popud rozmyslela podnikanie s gombíkmi z Číny, aj keď boli multitvarové, multifarebné a hlavne multilacné, vrhla som sa na slovenský bazárový svet. Myslím, že niektorá tajná šedina na mojej hlave vyrástla aj vďaka nemu.
Niekedy potrebujem istotu. Že na druhý deň príde poštárka, že na suchároch bude bonavita bod, že ma na maily bude čakať aspoň jedna pošta dlhšieho rozsahu. Tieto tri minimá sú zárukou, že ak ostatné veci nevyjdú, svet v daný deň bude predsa len stáť za to. Zobudím sa v ňom načas, bebe keksy mi nezaženú hlad na štyri hodiny a u sestry na mňa budú čakať tri schované čokolády. To je pocit!
