Nemám rada surovcov a hlupákov... Zoznam autorových rubrík: ostrovné správy, ako sa rodia rozprávky, lebo medveď :), správy vo fľaši, dotkla som sa lásky, nauč ma povedať zbohom, deti a ich svet, dobrú chuť :), ľudia okolo mňa, tak mi napadlo, o čom sa (ne)hovorí, smiech je liek, zápisky spoza oceánu, Súkromné
"Mami, asi by som mala podať LOTTO," napísala mi nedávno dcéra, keď sa na ňu počas krátkeho obdobia sypala jedna nepríjemnoť za druhou. Obdivujem jej zmysel pre humor aj pri najťažších životných peripetiach, len neviem, či to LOTTO pomôže. To skôr ten zmysel pre humor...
Som namotaná na Druhý dych. Výborný scenár, výborná psychológia postáv, skvelé herecké výkony. S výnimkou dvoch hlavných predstaviteľov, ktorých zmučený výraz ma prestal nadchýňať po pár častiach. Na rozdiel od hereckého koncertu Kamila Mikulčíka, Mileny Minichovej a Kristíny Svarinskej, ktorí v svojich úlohách excelujú a rozohrávajú neuveriteľnú škálu pocitov a výrazov. Napriek mojím výhradám voči mierne nudnému prejavu hlavných predstaviteľov a veľmi zdĺhavým prestrihom na tváre jednotlivých postáv, je škoda, že takýto dobrý seriál Markíza presunula na Domu.
Niekde v nejakej diskusii k smrti Whitney Huston som našla vetu: "No a čo? Veď sa to dalo čakať. Feťáčka!" V žiadnom prípade nechcem obhajovať túto časť jej života, no napriek všetkému, čo prežila a čo podstúpila, včera pre mňa zomrela speváčka. Veľký talent a neskutočný hlas. R.I.P., Whitney.
Možno je to len preto, že nedokážem byť ešte stále dokonale imúnna voči tomu, čo sa deje okolo mňa. Inak by to bol ten najlepší sitkom!
Zopárkrát sa mi to už stalo. Že ma zachvátila skepsa a ja som si hovorila, že ma už nikdy nikto nedostane k volebným urnám. Bolo to vtedy, keď sme volili medzi väčším a menším zlom. Nechcelo sa mi voliť medzi dvomi zlami! A potom neskôr! Keď som omráčená sledovala krátku pamäť voličov a ešte kratšiu nami zvolených zástupcov...
Sú chvíle, kedy spomienky ovládnu našu myseľ silnejšie ako inokedy. Sú ľudia, ktorí presvecujú naše životy slovom, objatím, úsmevom alebo múrosťou, či sú v našej blízkosti alebo ďaleko. A sú momenty, keď si stratu práve týchto ľudí uvedomujeme...
Pred niekoľkými dňami som natrafila na Facebooku na rozkošnú fotku bielovlasého Santu s dvomi deťmi v nárućí. Mladšiemu bábätku bol celý svet aj so Santom ukradnutý, pokojne spalo, staršie asi trojročné dievčatko usedavo plakalo a Santa sa usmieval.
Sú jedlá, ktoré majú v sebe zvláštne čaro. Stačí zatvoriť oči a ich vôňa priveje niečo nepomenovateľné, neuchopiteľné, príjemne nostalgické, spomienkové...
Netajím sa tým, že okrem psychologických drám a sci-fi milujem detektívky. V ostatnom čase na celej čiare víťazí seriál Myšlienky vraha. Nemala by som ho mať rada, pretože je o psychopatických úchylkách, nepredstaviteľnej krutosti a zverstve. A ja z duše nenávidím surovosť a ubližovanie. Lenže, ako to v dobrých detektívkach (na rozdiel od skutočného života) býva, vrah je zakaždým odhalený a potrestaný...
"Mami, nevadilo by ti, ak by sa deti hrali s touto morskou penou?" spýtala sa ma dcéra v siedme daždivé ráno v poradí. Fľochla som na kúsok morskej peny v jej rukách a prikývla. Dcéra s deťmi vyhmatla to najhoršie počasie na prázdniny. Už týždeň v kuse lialo, deti boli otrávené ako muchy a my sme boli v koncoch s našou fantáziou. "Daj im to, aspoň sa na chvíľu zabavia," súhlasila som...
"Jedna farba predsa nemôže byť dosť pre život!" reagoval nedávno kamarát na moje priznanie, že zo všetkých farieb najviac milujem modrú, a ja som ticho žasla nad jeho schopnosťou vystihnúť tak veľa jedinou vetou. Mal pravdu. Jedna farba nestačí, tak ako nestačí jedna chuť, jedna vôňa, jedna melódia, jedna láska... Vlastne, keď tak rozmýšľam nad tým posledným spojením, jedna láska by možno aj stačila, aspoň mne určite...
Stála predo mnou zhrbená a drobná, koniec vysokého pultu jej siahal ledva po nos. Z ponúkaného tovaru za sklenenou priehradkou si vybrala kus bledej slaniny. Na oškvarky. A k tomu ešte pol kila kuracích srdiečok...
Dlho som rozmýšľala, čo rozhodlo o našom vypadnutí z boja o medaily. A potom som na to prišla. Všetko je to o koncovke. Veď sa na to pozrite :)
Netajím sa tým, že rada pozerám Super Star. Netajím sa ani tým, že ma už mnohokrát rozčúlili výsmech a ponižovanie súťažiacich v priamom prenose. Na tomto ročníku ma zarazilo čosi iné...
Občas sa môj život podobá hojdačke. Nie tej bežnej, na ktorú sa dajú posadiť aj malé deti, ale tej bláznivej, ktorá sa dokáže otočiť okolo svojej osi. A ja sa vtedy ocitám v jej najvyššom bode zavesená dolu hlavou, všetko podo mnou sa zdá vzdialené a akési naopak a ja len tak visím a želám si, aby som sa vrátila znovu na zem a bolo všetko ako predtým. Viem, viem, nič nemôže byť ako predtým..
Sú ľudia, ktorých smrť v nás dokáže vyhĺbiť pocit obrovského smútku. A potom ešte ľudia, ktorých odchod priveje nielen ten smútok ale aj nežnú spomienku. Pretože sa s nimi spája naše detstvo, starorodičovský dom, alebo trebárs teplé dlane, studené kvapky letnej búrky, bozky pod bránou, prvá láska...
"Pozeráš Šeherezádu?" spýta sa ma do telefónu kamarát pred pár dňami. Priznám sa, že nie, a on si spokojne odfúkne. Vraj si už myslel, že je nejaký divný, pretože to pozerajú všetci okolo neho. "Dokonca aj naša babka je po siedmej hodine úplne nepoužiteľná, pretože sa chystá na ďalší diel," smeje sa.
