Mária Lazárová
O jednom rúcaní civilizácie
Povedal si mi, že si znechutený z toho, čo sa deje v našej krajine. Z toho, ako mladým už nič nehovorí sedemnásty november, a tiež z toho, že z ideálov, pre ktoré si mrzol na námestiach, nič nezostalo...
Nemám rada surovcov a hlupákov... Zoznam autorových rubrík: ostrovné správy, ako sa rodia rozprávky, lebo medveď :), správy vo fľaši, dotkla som sa lásky, nauč ma povedať zbohom, deti a ich svet, dobrú chuť :), ľudia okolo mňa, tak mi napadlo, o čom sa (ne)hovorí, smiech je liek, zápisky spoza oceánu, Súkromné
Povedal si mi, že si znechutený z toho, čo sa deje v našej krajine. Z toho, ako mladým už nič nehovorí sedemnásty november, a tiež z toho, že z ideálov, pre ktoré si mrzol na námestiach, nič nezostalo...
"Ak sa tvojim rozprávkam bude dariť, zakážeme ti písať romány," vyhrážali sa mi nedávno deti. "Len nie tak zhurta, najskôr počkáme, ako to dopadne," zastavila som ich.
Nie, nejde o polovičku titulu známej knihy a ešte známejšieho filmu, aj keď s Tibetom to má niečo spoločné. Trpezlivosť.
"Zoberiem ťa na obed, chceš?" prekvapí ma syn pred dvomi dňami. "Oslavujeme niečo?" spýtam sa pre istotu. "Nie, ale chcem ti niečo ukázať."
Zdá sa vám normálna reklama na značku Família so zábermi na mladých ľudí, športovcov, starších ľudí, rodinu s deťmi, biznismenov, tety v krojoch, kominára a vysokoškolákov zakončená sloganom: Všade a pre všetkých? Po dobehnutí spotu sa totiž dozviete, že je to reklama na tvrdý alkohol. Borovičku, Brendy, Vodku...
Mám rada všetky druhy zeleniny, nie však všetky druhy polievok. Brokolicová krémová však od istého času tróni na vrchole môjho rebríčka. A pritom som ju objavila len nedávno :) Brokolicu som robievala vždy ako prílohu k mäsu, zapakanú so syrom a vajíčkom, prípadne som pár ružičiek hodila do obyčajnej zeleninovej polievky. Po jednej návšteve u sestry som si zamilovala krémovú polievku. Ja viem, že ju asi všetci poznáte, ale napadlo mi, či ju robíte tak ako ja :)
Práve som sa vrátila z prechádzky so psom, za nechty zachádzal prvý mrázik, pod nohami šuchotali napadané listy, na oblohe ťažké sivé mračná. Mám studené líca a chuť na hrianky.
Tú pohánku som mala kúpenú už niekoľko mesiacov a dôsledne som ju prekladala z poličky na poličku. Aj keď je chutná. Aj keď je zdravá. Dnes som si povedala: "Nastal jej čas! Vyzerá tak jesenne!"
Nedávno mi kamoška hovorí: "Povedz mi, pre koho sú vlastne televízie? V hlavnom vysielacom čase idú reality show, a keď má človek chuť na nejaký dobrý film, tak ho nájde v programe ďaleko po polnoci."
Od malička mám rada čísla. Ale len tie nepárne. Neviem, ako sa to stalo ani prečo, ale stále verím, že prinášajú šťastie...
Nedávno som dostala od môjho syna psíča. Vraj, mami, bude ti veselo, pozoznamuješ sa s ľuďmi, vypočuješ si rôzne príbehy, budeš na čerstvom vzduchu. Mal pravdu, nielenže zažívam zaujímavé stretnutia, ale aj novú radosť. Lenže psíča nie je len hra. Sú to aj povinnosti. Napríklad, zahlásiť ho na miestny úrad. Tak som sa tam vybrala...
Ľúbim ťa, zasvieti mi na počítači kratučká správa. Je od mojej dcéry. Prekvapí ma to. Nie preto, že by sme si to nikdy nepovedali, voľakedy som to hovorila deťom pri každej príležitosti a oni mne tiež. Ale preto, že to prišlo len tak...
Nedávno som sa stretla s kamarátkou Lydou. Áno, s tou, s ktorou sme sa nevideli presne sto rokov. "To nemyslíš vážne, že ty píšeš a ja o tom nič neviem," vyhŕkne, keď sa vystískame a sadneme si v parku na lavičku.
Minulý rok som bola so synom na predstavení Caveman. Skvelá "one man show" o rozdieloch medzi pohlaviami, o láske a komunikácii, o tom, prečo muž po príchode domov mlčí a žena nepretržite rozpráva, prečo muži nevedia chváliť a prečo to ženy stále očakávajú, a tiež o tom, ako sa pri stretnutí správajú dve ženy a ako muži... No a práve to posledné som zažila v priamom prenose :)
Pokojné vody nedeľného popoludnia rozvíril článok uverejnený na tomto portáli s titulkom "Pes napadol ženu, zomrela na mieste." Diskusia pod článkom stavia proti sebe psíčkarov a nepsíčkarov, no najmä dve teórie - Za všetko môže človek! Za všetko môže pes! A ja úporne rozmýšľam, na ktorú stranu sa prikloniť!
Kráčam so svojím psíčaťom cez park a vychutnávam si sviežosť rána, ktorá mi tak chýbala počas besných horúčav, čo pred mesiacom prevalcovali naše mesto. Na chodníku v diaľke vidím staršiu pani. Ide pomaly - z nohy na nohu. Občas sa pristaví, oddýchne, zahľadí do diaľky.
Občas sa mi stane, že nemám chuť na nič. Alebo, že nemám v chladničke všetko to, na čo mám chuť. Alebo, že sa mi len chce experimentovať. Ako dnes. Na počítači rozpracovaná kniha, od ktorej odbieham raz k práčke, inokedy k olympiáde, (čo ak by tí naši predsa len...) potom zase na balkón zvesiť to, čo je už vyschnuté, a vyvesiť to, čo sa práve dopralo. Komu by sa chcelo stáť pri šporáku a variť zložité jedlo?
Dažďové kvapky na podobločnici a prázdniny u starkej, kde pršalo skoro každý deň a my sme sa hnevali, že nemôžeme chodiť na priehradu, no keď sme tam išli, voda bola taká studená, že vyrážala dych a nám po pár minútach zmodreli pery aj nechty, teta na nás kričala, že ak okamžite nevylezieme, ochorieme, a potom nás babušila do veľkej deky a núkala čerešňovou bublaninou, ktorej chuť dodnes cítim na jazyku...
S príchodom prvej reality show, ktorá vyvolala rôznorodé pocity od zvedavosti až po pohŕdanie, som si myslela, že tento formát nebude mať na Slovensku nikdy veľkú sledovanosť, že zdravý rozum a vkus, jednoducho, zvíťazí nad zámermi dramaturgov. Mýlila som sa. Dnes je na obrazovkách niekoľko takýchto show - môj priateľ jednu z nich nazval "lacným pornom v priamom prenose", ja ich nazývam "hlúposťou v priamom prenose". Čo je však desivé - všetky majú údajne veľkú sledovanosť. Tak ma na tomto mieste zaujíma: Poznáte v svojom okolí jediného človeka, ktorý sleduje tie blbosti?