Moje životné heslo je: "Je mi jedno, či človek má 10 alebo 100 rokov, ak ma dokáže niečo naučiť som rád, že som ho spoznal." Človek po tridsiatke začne vnímať prostredie, v ktorom žije trochu ináč ako dovtedy. Preto sa zaujímam o komunálnu politiku a v tohtoročných komunálnych voľbách kandidujem na poslanca do Mestského zastupiteľstva v Poprade. Zoznam autorových rubrík: Umenie, Sekretár, Špajzka, Divadelné pocity, Práci česť, Súkromné, Nezaradené, Ekohračky, Galéria (ne)slávnych umelcov
Každé mesto má svojho génia loci, ak je človek trošku vnímavý, tak ho objaví. Ostatní ho iba prehliadame a pre nás je každé mesto rovnaké. Ale o tom som nechcel. Môj článok ako napovedá sám nadpis hovorí o tom, že mi mesto Prešov učarovalo tak, ako žiadne iné. Sám ho volám "hlavné mesto pravoverných východniarov". Toto mesto postupne spoznávam a stále ma niečim zaujímavým prekvapí...
Tento kratučký výrok hovorí o tom, že vo chvíľach, kedy sa cítime byť slabými a opustenými, by sme mali načerpať silu na to, aby sme sa znovu dokázali postaviť na nohy a vykročiť vpred. Veľmi veľa komikov a bezstarostne vyzerajúcich ľudí v sebe skrývalo a potláčalo svoju zronenú dušu prípadne veci, ktoré neboli veľmi príjemné a často skrývané pred zrakom našich blízkych...
Predstavte si, že máte naplánovanú cestu na Ukrajinu dva mesiace dopredu. Predstavte si, že sa celý čas na to tešíte. Predstavte si, že Vám v deň odjazdu "vyhorí" auto, ktorým máte cestovať. Predstavte si, že v posledných hodinách do odjazdu kamarát začne vypisovať tie najdôležitejšie informácie, ktoré ste potrebovali vedieť skôr o tom ako to tam funguje a vy nemáte dostatok času na to, aby ste zvážili všetky kroky a opatrenia. Bohužiaľ musím potvrdiť, že všetko nižšie uvedené je pravda a realita dňa
Keby som nepatril k tej hrstke tých šťastejších tak to necham tak. Vianoce boli pre mňa vždy určité veľmi paradoxné. Tri dni pred štedrým dňom sme sa išli pretrhnúť od roboty a potom prídu tri dni, kedy nič človek nerobí iba požiera všetko čo navaril, napiekol alebo pripravil a poloha ležmo pred televízorom so zapnutým ovládačom. Nedokáže to premôcť ani internet. Bolia z neho oči a tiež po chvíli Vás začne nudiť. Takto sa cítim na každé Vianoce. Každý deň Vám niekto ponúkne pôjdeme tam, pôjdeme hentam. A nakoniec človek aj tak skončí tam kde furt - píšeme blogy aby čas rýchlejšie ušiel.
To, že sviatok duchov a strašidiel bude až o desať dní, tomu rozumiem. To, že je to primitívna téma, tak tomu tiež rozumiem. To, že tento sviatok prišiel k nám z Ameriky, ktorú kultúrne nemusím (okrem skvelých muzikálov A.L.W. a umelecký exodus z východnej európy, ktorý ju trochu poľudštil) a doteraz nie som stotožnený a možno ani nikdy nebudem s týmto sviatkom, ktorý som prirodzene nezažíval od svojho narodenia a nikdy som ho neoslavoval, veď to nie je náš sviatok. Až jedného dňa som dostal ponuku od kamaráta, že či by som nevytvoril pre deti Helloween v Poprade v jednom byte v centre mesta, tak to som si povedal, že ak nebudem mať nič iné dôležitejšie (rozumej zarábanie peňazí), tak sa do toho s radosťou pustím.
Tento článok je o tom, čo mnohí chalani snívajú. Aj ja by som raz chcel mať svoj malý - veľký bar. Ešte nemám dotiahnutú celkovú vizualizáciu, ale chcel by som, aby v ňom bolo veľa priestoru na všakovakú tvorbu mladých ľudí, ktorým by som nikdy nepovedal, že nehnevajte sa, ale máme nabitý program, nemôžeme Vás dnes, ani zajtra ani nikdy prezentovať. Rozpočet na eventy rôzneho druhu by bol nevyčerpateľný. Ľudia by tam chodili kvôli príjemnému personálu, ktorý by nebol dokonalý, ale o to viac by boli všetci sami sebou. Na stenách by nebola zmienka o tom, že naši ľudia majú za sebou milióny všakovakých kurzov správneho nalievania vín, výroby kvalitnej kávy. V nápojovom lístku by boli veci, ktoré všetci poznáme, žiadne faux-paux by nehrozilo, keby sme sa pozreli do neho a nedokázali si predstaviť čo sa za tým tajomným názvom skrýva.
Tento príspevok venujem mojej kamarátke Paulínke, s ktorou nikdy nie je nuda. Iba vtedy, keď nie je online a ja rozmýšľam, čo s načatým časom a peňaženkou vyvetranou. V podstate sa nepoznáme nejako dlho ani nejako do hĺbky, ale vždy sa dokážeme podporiť i keď nie osobne, ale aspoň cez myšlienky prepísané klávesnicou tomu druhému. Naše prvé slová, ktoré sme si vymenili súviseli s mojim článkom o mojej chorobe. Skrátka začalo to jednoducho tým, že sme si úsmevne vymenili zopár viet o tom, prečo som pre ňu zaujímavý týpek a mňa dostali tie detské očká. Zvedavé, šibalské, skrátka také úprimné zrkadlo duše. Tak sme sa jedného dňa začali poznávať...
Spišská Belá, Spišská Nová Ves, Spišská Teplica, Stará Ľubovňa, Šuňava, Tatranská Polianka, Terchová. Toto sú abecedne zoradené posledné mestá, ktoré sme v lete s kamarátom navštívili. Toto leto bolo veľmi bohaté na zážitky, stretnutia (niekedy aj iného druhu), objavovania a hlavne radosti z jazdy a nikdy nekončiacej zábavy a neskutočnej pohody. Počasie nám prialo, čo bolo veľmi dobré, lebo keby celé leto pršalo, tak by sme si to tak neužívali ako keď svietilo Slnko a nič a nikto nám tú radosť nepokazil. Možno niekto by to nazval nezodpovedné míňanie peňazí, ale keď sa na začiatku leta človeku stane viac nepríjemných životných situácii naraz, tak to potrebuje nejako vykompenzovať a keďže radi cestujeme, tak mi nedalo, aby sme sa neocitli na pekných miestach v našich mestách.
Kežmarok, Levoča, Litmanová, Margecany, Martin, Podolínec, Ružomberok, Spišská Belá, Spišská Nová Ves, Spišská Teplica, Stará Ľubovňa, Šuňava, Tatranská Polianka, Terchová. Nie každé mesto sa môže aktuálne pomenovať ako metropola. Ale každé mesto alebo dedinka je tak ako aj človek výnimočné niečim iným. Zvyčajne cestujeme za kultúrou, za pamiatkami, za oddychom. Toto leto som ani neplánoval, že navštívime toľko miest, stalo sa to nejako spontánne. Viedla nás k tomu túžba objavovať. Niekedy človek nepotrebuje objavovať veľkoleposť, úžasnosť, výnimočnosť, niekedy je krásne, keď sa človek nechá prekvapiť niečím čo v podstate ani nehľadal a čo pre väčšinu ľudí nestojí za zmienku. Dôležitý je pocit, že sa človek cíti dobre, tam kde je, alebo kde ho vietor zaveje. Niekedy človek pozná miesta roky a práve v určitom čase začne vnímať veci a javy inak. O tejto inakosti je aj tento minicestopis.
Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Batizovce, Čadca, Donovaly, Kežmarok, Levoča, Litmanová, Margecany, Martin, Podolínec, Ružomberok, Spišská Belá, Spišská Nová Ves, Spišská Teplica, Stará Ľubovňa, Šuňava, Tatranská Polianka, Terchová. Tieto mestá spájajú dve veci a to, že logicky sú to Slovenské mestá a taktiež aj to, že sme sa v nich na dlhšie, alebo len tak nakrátko zastavili, niekedy cielene, niekedy iba tak intuitívne (skrátka boli po ceste) počas tohto leta. Tento článok bude o tom, v čom sú výnimočné, alebo v čom sú podobné iným mestám. V niektorých sme strávili deň, v niektorých noc. Niektoré majú križovatky na zamyslenie, niekde žalostne chýbajú semafory, niekde sú aj tam, kde nemusia. Skrátka naša krajina je krásna, keď ju objavujeme vždy znova a znova.
Hovorí sa, že zdravie si za peniaze nekúpite. Súčasné marketingové stratégie však poukazujú na pravý opak tohto príslovia. To, čo je bio - je drahšie, to čo prospieva Vášmu srdcu je drahšie, strava býva často označovaná ako nedostatočná, takže treba si prikúpiť minimálne sadu výživových doplnkov. Voľakedy sme to aspoň vnímali tak, že čo je zdravé chutí a častokrát aj vyzerá mizerne. Ale aspoň sme si za tú takzvanú biokvalitu nemuseli priplácať. V podstate kedysi sme mali skoro všetko zadarmo a bolo to pre všetkých bez akýchkoľvek spoločenských postavení, pretože oficiálna politika hlásala aj realizovala beztriednu spoločnosť. Doteraz si pamätám na tabletky na zdravé zúbky, ktoré sme povinne jedli v škole. V škole bol aj školský zubár, čo bolo z hľadiska fóbických stavov z tohto uja veľmi pozitívne, lebo sme to brali ako ďalší z kabinetov v škole. Okrem iného v každej škole bol aj červený kútik, alebo izba revolučných tradícii. Ale to som už zabehol dosť mimo nadpis.
Určite poznáte tú nadupanú pesničku, ktorá sa takto zaujímavo dostala do nadpisu mojho článku. Tuším to spieva Spencer Davis Group, tú na ktorú myslím. Veľmi dobre sa to počúva v aute keď človek cestuje na nejakú dobrú akciu. (nie do Tesca) Nenápadne pridáme plyn a užívame si ako sa len v autíčku dá. Niektorí ľudia jazdia podľa hudby. Patrím k nim aj ja. Čím lepšia pecka, tým to viac reve z reproduktorov, ktoré sa menia na neznesiteľnú hudobnú kulisu. Potom ma zrazu prekvapí nejaká tá zákruta a šliapem na brzdu zároveň s pocitom husacej kože na celom tele. Jemne stíšim rádio a pokračujeme uvedomelo v ceste.
Priateľstvo medzi ľuďmi má rôzne podoby. Vždy začína spontánne, a niekedy ani na začiatku netušíme čo vlastne z toho zdvorilostného "Čau ja som ten a ten. Čau ja som ja." vyrastie. Priateľstvo nie je o tom, že stretneme ideálneho človeka, s ktorým nám je super, lebo má nadprirodzené vlastnosti, je to osobnosť, nikdy sa nemýli, nikdy s ním nie je nuda. Priateľstvo je v skutočnosti obrovský boj človeka samého so sebou, kde musíme neraz poľaviť zo svojich zaužívaných a osvedčených metód skúmania druhej osoby, lebo každý sme jedinečná osobnosť a všetci máme nielen svoje krásne a ľudské prednosti, ale máme aj svoje chyby. A práve preto musíme pristupovať k našim priateľom s porozumením a nesmieme sa poddať myšlienkam, ktoré priateľstvo ničia hlavne v dobe, kedy sa to naše priateľstvo vytvára a sami ešte nepoznáme osobnosť a myslenie našich priateľov. Prečo sa tento príspevok volá Chorvátsky denník?
Toto je prvý článok o tom, čo nie je veselé, pozitívne, krásne, ani príjemné. Práve som dofajčil ďalšiu camelku a po návšteve FB som si uvedomil, že v podstate mám tridsať a nemám pomaly koho z mojich rovesníkov zavolať na pivo, lebo skoro všetci okrem skalných lokalpatriotov sú už dávno rozlezení po svete, alebo sú v manželskom zväzku, kde už ani nenájdem svoje kámošky, lebo sa podľa tradičných zvykov stihli medzičasom premenovať a čísla, ktoré sme si ako relatívne mladí vymieňali buď vlastnia iní majitelia, alebo je počuť to krásne halali. Som smutný. Človek ani tak nepotrebuje mať luxusný život, ako potrebuje byť s ľuďmi, ktorých má rád a ktorí sú jeho ozajstní priatelia.
Milé deti, existujú dobrí a zlí policajti. Pardón, opravujem sa existujú iba dobrí policajti. Niekedy sú policajti aj policajtky. Niekedy Vás iba napomenú, že by ste mali jazdiť opatrnejšie, svietiť aj cez deň a prispôsobiť jazdu autíčku Vašim schopnostiam a možnostiam, povahe a stavu vozovky. Ak majú svoj deň na to vyhradený tak rozdávajú také malé darčeky, ktoré si môžete potom nechať.
Na úvod musím povedať, že nie som nejakým ortodoxným fanúšikom country a folkovej hudby. Viac-menej sa takýmto akciám vyhýbam, lebo mi to donedávna prišlo ako nejaké opičenie sa po kultúre divokého západu, kde je to samá krava, kone, ranče, spotení kovboji, pašeráci, súťaže v strieľaní, a tanečnice v šatách, ktoré mi pripadajú ako naše východné zásterky našich gazdiniek akurát na iný spôsôb. Keďže som však dosť otvorený človek hlavne keď ide o úprimné pozvanie od najlepšieho kamaráta, tak som privolil bez akýchkoľvek výhovoriek, že spolu pôjdeme na Country víkend v Šuňave (dedinka nedaleko Popradu).
Keďže toto leto bolo veľmi bohaté na rôzne akcie, zážitky normálne, užasné a niekedy aj nadprirodzené, tak tento článok je toho ďalším dôkazom. V podstate som ani netušil, že keď som v júni sťahoval divadelný sklad a kanceláriu, tak ten Peugeot 309 z roku 1993, vďaka ktorému som všetko dosťahoval dostanem ako dar. Pri sťahovaní som sa ešte dosť dobre neskamarátil s týmto autíčkom, lebo som bol ako vždy v pracovnom strese a maximálnom nasadení doma aj v divadle aj v práci. Vyzeralo to asi takto: zakaždým ked mi zdochol motor, alebo sa znenazdajky pustilo samoovládacie bezpečnostné zariadenie, vymenoval som vždy všetkých svätých aj ich príbuzných. Skrátka nejako som to autíčko ešte málo poznal, hlavne aké má špeciálne potreby a všetky možné aj nemožné zákernosti jazdy. Takto som si presťahoval divadlo domov a potom autíčko cestovalo na Moravu, kde bol jeho obvodný doktor, zubár, kardiológ, neurológ, psychológ aj traumatológ v jednom - skrátka išlo do servisu na preventívku.
Poznáte horu Zvir? Hovorí Vám niečo obec Litmanová? Videli ste film Ivetka a hora? Ak by ste náhodou o tom nevedeli, tak je to čarovné miesto v lone prírody blízko poľských hraníc zopár kilometrov od mesta Stará Ľubovňa. Cesta od Popradu je dosť náročná aj pre skúsených šoférov, nakoľko sa cez tie rôzne dedinky kľukatí raz na jednu stranu, raz na druhú. Treba si preto dávať pozor až sa raz vyberiete na tento smer. Prečo práve o Litmanovej bude tento článok? Asi preto, že som tam zažil krásne chvíle v lone prekrásnej prírody a niečoho nadprirodzeného, čo tam pocítil nejeden pútnik.
Tak ako skoro každý rok, som absolvoval putovanie za dobrými filmami. Najprv to začalo tak celkom lacno. Stálo ma to 10 centov na MHD-čku a potom ešte nejaké to občerstvenie a taxík domov. Potom sa to cestovné šplhalo vyššie, kedy som natankoval asi tak za 5 éčiek aby som sa dostavil do Tatranskej Polianky, kde to bolo zase zaujímavé, že v miestnej krčme nefungovala vysokohorská prirážka, čo bolo pozitívne. Celé toto putovanie sa uzavrelo na asi najkrajšom mieste v Banskej Štiavnici, kde sme pre zmenu hľadali čo najhoršiu putiku otvorenú aspoň do jedenástej, tam už bolo potrebné tankovať aspoň za 35 €. Určite tu nechcem rozoberať cenu nafty, resp. moje neúsporné "poršátko" z roku 1993, ale ma to iba tak napadlo, že ako to vlastne všetko gradovalo. Kilometre, zábava, kvalita a radosť z jazdy, kde pri vyšších rýchlostiach človek má pocit, že sedí v autíčku ako "baterka vo vibrátore". Poďme na tie zážitky:-)
V živote každého človeka nastane chvíľa, kedy ho prestáva baviť práca, hobby, manželka, rodičia alebo čokoľvek iné. Vyplýva to z prirodzenej potreby zmeny v živote človeka, pretože stereotyp ubíja. Ja som po 10 rokoch strávených vo svete divadla sa rozhodol, že prišla tá pravá chvíľa, kedy treba urobiť stop možno na určitý čas, možno navždy. Divadlo ma dokázalo baviť do tej doby, kým som videl, že to má zmysel tak pre mňa ako aj pre ľudí v divadle. Odkedy sa zmenili ľudia s inými hodnotami pre toto hobby, stratil som akúkoľvek chuť vôbec v tom pokračovať. Určite to nevnímam ako niečo zlé. Niekedy si človek potrebuje vytýčiť svoj nový smer, aby sa pohol dopredu. Divadlo určite nebolo o stagnovaní na jednom mieste. Malo to svoj prirodzený vývoj, radosti, ale aj starosti, ktoré boli vďaka ľuďom v divadle príjemnými starosťami.
