mám rád červenú farbu a na raňajky pohár mlieka Zoznam autorových rubrík: Osobné, Odpočuté, Odkazy, Nezaradené
V nemocničnej izbe na posteli ležala babka Milka. Pozerala von oknom do dvora. Obloha bola sýto modrá a doškriabaná od lietadiel. Biele vlasy jej ležali na vankúši a oči sa jej smútkom leskli. Boli návštevné hodiny a ona už ani nepozerala na dvere či sa tam niekto objaví. Nemal kto. Hocijako sa snažila niekoho vysnívať. Každý obraz sa rozplynul.
Špinavé hnusné mesto. Obloha zatiahnutá a pršalo ako by nikdy nemalo prestať. Zmokol kým prišiel taxík. Ale našťastie prišiel lebo pred tým domom lampa začala zhasínať a hrozilo že sa ocitne v úplnej tme.
Prázdny byt. Lúče zapadajúceho slnka rezali zaprášený vzduch v miestnosti. A aby podčiarkli prázdnotu márne hľadali niečo kde vytvoria tieň. Holub sedel na parapete okna a raz jedným a potom druhým okom pozeral na mňa. Akoby neveril.
Starý dom voňal drevom a hlinou. Chlapec opatrne vošiel dnu a počul ako mu pod nohami škrípe piesok. Prešiel cez celú miestnosť až k peci kde voňala lipa. Nedočkavo sa zvrtol a vrátil sa späť pred dom kde cítil slnko ako mu svieti do tváre.
V potravinách na kraji mesta bolo len pár ľudí. Staré vozíky vŕzgali kolieskami o vychodené dlaždice. On tlačil vozík s nákupom a ona sa ho držala za ruku. Občas sa vzdialila aby do košíka priniesla akúsi drobnosť k nákupu za pár korún. Ked tak spravila opäť ho stisla.
Chcel by som hneď vedieť na čo myslíš. No málokedy sa mi to podarí. Snažím sa byť vnímavý a pohotový tak intenzívne že niekedy ta i predbehnem skôr ako dopovieš. A doplním čo chceš vyjadriť. No to len málokedy. Cením si každé tvoje slovo. Každé jedno je pre mňa dôležité.
Zoznámili sa cez internet a takmer mesiac si intenzívne písali. Bol rád že našiel niekoho s kým si tak perfektne rozumel. Stou ženou na druhom konci sa mohol rozprávať o všeličom.
Dobiehal som trolejbus. Chcel som si sadnúť čo najskôr. Bola zima a chlad zaliezal pod nechty. A keď som ho v diaľke videl ako vchádza na zástavku rozhodol som sa pre beh.
Mám rád ked sa bytom nesie vôňa vanilky. Ked cítiť karamel. Ked na pekáč poukladám vykrojené medovníky. Viem kedy je sporák tak akurát rozpálený aby som mohol tieto hnedasté patvary vložiť dnu a nechať piecť.
Sedel som na vysedenej lavici v čakárni na pohotovosti. Predo mnou na dverách nápis príjem pacientov. Čas sa vliekol. Ako som čakal, okolo mňa prechádzali pacienti. Moja bolesť sa mi zdala malicherná.
Sedel som v kaviarni a popíjal druhú šálku kávy. Nečítal som. Potreboval som si na chvíľu oddýchnuť. Ked už som začal zúfať zo šede celej miestnosti všimol som si ruky.
Studená dvesto dvojka. Trolejbus s orosenými oknami. Ľudia s posunutým časom. Dáždniky s kvapkajúcou vodou. Sedím. Oproti mne dve deti. Šesťročný chlapec a osemročné dievča.
Sobota. Niečo poobede. Chlad zalieza pod kožu. Tiene sú dlhšie s ostrejšími obrysmi a slnko svieti tak akosi chabo. Je vyčerpané z leta, tak rozložilo sily. Na celú jeseň a kúsok zimy.
