mám rád červenú farbu a na raňajky pohár mlieka Zoznam autorových rubrík: Osobné, Odpočuté, Odkazy, Nezaradené
Občas bolo počuť streľbu. V diaľke vybuchovali granáty a tento zvuk sa zlovestne niesol údolím. Všetko to bolo tak blízko. Každý v dedine počul tie zvuky a ďakoval bohu, že sa im tá hrôza, akoby zázrakom vyhýba. Starká žila na samote. Jarné práce boli v plnom prúde. Sialo sa a žilo.
V Ružinove som si prenajal jednoizbový byt. Bol v tichej lokalite. Pred bránou do domu bol mramor vychodený, až vytváral žľab v ktorom sa zbierala dažďová voda. To množstvo vody dezinfikovalo podrážky, aby do domu nebolo zanesené niečo nežiaduce a zároveň tá voda bránila vstúpiť tomu, kto tú prekážku nedokázal prekonať.
Muž sa v šere miestnosti pokúšal škrtnúť zápalkou. Nedarilo sa mu nadviazať spojenie so škatuľkou. Zápalke sa nechcelo horieť. Keď sa oheň uchytil a so sykotom vzbĺkla, len krátky čas pohorela a vzápätí s dymovým výsmechom zhasla. Žena zobrala do rúk tenké drievko. Potočila hranami medzi prstami a obratne, ako toľkokrát, dovolila ohňu zahorieť.
Tma sa vylieva do ulíc. Vo veľkej vlne poráža svetlo. Na horizonte včerajšieho dňa sa rukami drží slnko okraja Karpát. Prehnane, únavou prehodené za kopec žmurká očami, zmenšuje zreničky a kroku upokojuje rytmus. Vzduch je studený a vlhký. Studené sú všetky dlane ktoré sú prázdne. Pusto je v byte kde nie sú dvere. V bočnej uličke mesta počujem klavír. Struny sa chvejú ako nohy dieťaťa čo behá do kopca a dole. Tak znie i tá melódia. Prsty náhodne cupitajú po klávesoch z jednej strany na druhú.
Pri rieke na pokosenej tráve sedela žena. Nevšimol by som si ju. Vietor hučal o stromy a rozbúrené vlny narážali o kamene na brehu. Tento zvuk pohlcoval všetko okolo a zabíjal cit počuť niečo krehké. Keď na pár sekúnd ustal tak som počul plač. Ako odpoveď stromov na tlak, ktorý museli znášať. Plač sa nedá prepočuť. Ona sedela. Dívala sa na Dunaj. Vzlykala vo chvíli keď sa vietor potreboval nadýchnuť.
Vyšplhali sme do koruny stromu a napchávali sme sa ovocím. Triasli sme sa strachom a z obavou sme pozerali na dom. Farár nečakane otvoril dvere. Rukou si zaclonil oči a pozrel za dom na stromy. Ani sme sa nepohli. No zbadal nás. Od dverí zobral palicu a s krikom sa rozbehol do záhrady. Rýchlo sme liezli dole. Zdatnejší skákali do trávy na napadané jablká. Utekal rýchlo i napriek svojmu veku a zlostne mával palicou. Prepadla nás panika ako sa jeho veľká postava približovala. Všetci už boli v bezpečí len ja nie. V zúfalom pokuse zdolať posledné metre som skočil a noha sa mi zasekla medzi konáre. Prevrátil som sa dole hlavou a rukami som obopínal strom.
Ležal v maštali na sene. Ležal na boku a z papule mu chvíľami vybiehal jazyk. Telo mu brnelo v kŕčoch. Naprázdno hrabal kopytami, akoby sa chcel rozbehnúť a utiecť čo najďalej od neodvratného konca. Bol starý a chorý. Na kopytách sa mu ešte leskli podkovy od posledného klusu spred dvoch dní.
Poobede začalo pršať. Obrovské kvapky studeného dažďa dopadali na zem. Pomedzi ľudí ktorí zrýchlili krok. Nik nechcel zmoknúť. Dáždniky vystrelili nad hlavami. Pestrofarebné huby utekali preč.
Deti sa naháňali na ihrisku. Hrozivo a v nebezpečne vyzerajúcich otočkách sa snažia jeden druhému dať buchnát po chrbte. Sedím v napätí. Pripravený okamžite vyštartovať ak by sa niečo stalo. Zatínam zuby ak sa šmykne. Pomaly vstávam. Beží chrbtom priamo na stenu. Padá.
Dopraskané pery od každého vysloveného slova v amoku. Vrásky okolo očí ked sa snažíš napodobiť šelmu. A dolámané nechty ked ňou si. Si to ty? Spoznávaš sa?
Nevzdávaj to. Nebojuješ len za seba ale za všetkých a pre všetkých ktorí ta poznajú. To som ti vravel úplne na začiatku. Keď ti po vyšetreniach povedali pravdu.
