Marián Minárik-Častovský
Hviezda z neba padala
Nedeľná chvíľka poézie.
Narodil som sa 25.marca 1939 v Častej ako večný optimista. Hoci som len obyčajný smrteľník, páči sa mi to, čo pánu Bohu: rastliny, kvetiny, zvieratá, ryby, vtáky, ľudia, lúky, stromy, zem, skaly, hory, oblaky, hviezdy, mesiac, slnko, voda, vzduch... Ja viem, je toho veľa, ale takí sme už my – optimisti. Zo všetkého však najkrajšia je žena. Tá sa pánu Bohu podarila k jeho vrcholnej spokojnosti. Potom už prestal tvoriť, celú nedeľu odpočíval a kochal sa pohľadom na jej krásu..... Zoznam autorových rubrík: Historky spod Častovskej veže, Poviedky, Moja poézia, Úvahy, Spomienky, Myšlienky, Nedeľná chvíľka poézie, Napadlo mi, Minipríbehy, Moja rodná Častá, Neznáme objekty, Príbeh s fotografiami, Výpisky z k níh, Šperky, Z ciest po zemskej guli, Spravodajstvo pod čiarou
Zatiaľ sme sa dohodli ja a Alenka Dúhová, že každú nedeľu presne o 14:00 hod. budeme na blogu.sme uverejňovať nedeľnú chvíľku poézie. Nepridáte sa k nám ešte niekto?
Jedno leto, keď sme nejaký čas neboli doma a o dva týždne sme sa vrátili, na balkóne vo veľkom kvetináči sedela holubica na dvoch vajíčkach.
Za Slovenského štátu regrúti z Častej obyčajne rukovali do Trnavy. Raz prišlo aj na Urbana. Chlapisko bol ako hora, ruky mal ako lopaty, nuž ho bez problémov odobrali.
Krátko po vojne - v 1947. roku - dvaja nadšenci v Častej spôsobili malú kultúrnu revolúciu.
Mali sme v Častej jedného, čo z neho hrubé výrazy vychádzali ako vydýchnutý vzduch. Hovorme mu Jančino.
Na veľkonočný pondelok bývalo kedysi u nás veľmi veselo. To vtedy naši otcovia a matere boli štyridsiatnici. Voda bola zadarmo, nebolo treba šetriť. Vŕby rástli všade, takže i korbáče sa dali pripraviť také - riadne. V sudoch boli aj aké také zásoby vína, predpoklady pre veselý pondelok boli dostatočné. Pravda, ak sa vydarilo aj počasie. A to sa kedysi akosi darilo. Nie ako teraz! Na Veľkonočný pondelok bolo vždy krásne a teplé jarné počasie.
Náš český dedo nepil alkohol, ale ani popadané hrušky nevyhodil na smetisko. Zohnal si akúsi aparatúru a v zime vypálil z hruškového kvasu zo tri fľašky hruškovice.
Keď sme kupovali chalupu, k notárovi šiel s nami aj starký Bakus. Ako spoludedič predávajúcej pred úradom musel súhlasiť s predajom.
Čo sa stane s básnikmi, keď sa stratia slová? Zamyslia sa nad ich stratou a vymyslia ich znova...
Doktor Lamoš z Častej mal veľmi blízko ku každému svojmu pacientovi. Popri svojom vyšetrovaní dokázal si s každým ešte pohovoriť o jeho radostiach i starostiach. Nebolo možné ho len tak ľahko prekabátiť a naopak, pacient si musel sám dávať pozor, aby mu nenaletel.
Bolo to už dávnejšie. Na dvore sme robili s bratom betónové stĺpiky k vchodovej bráne do dvora. Prišiel nás pozrieť sused Moravčík, postarší penzista.
Skutočný príbeh nášho doktora Lamoša
Kolotoč obštrukcií, spojených s mojim narodením a mojim menom by mohol historikom v budúcnosti narobiť riadne starosti.
Všetkým priateľom i nepriateľom oznamujem, že som neúmyseľne zverejnil jeden a a v podstate ten istý článok dvakrát. Stalo sa to tak, že som na ňom medzičasom robil určité korektúry a pri tej príležitosti som zmenil aj názov. Po čase sa mi zdalo, že takúto poviedku som ešte neuverejnil a vložil som ju do blogu. Je to moja chyba (3x) a ospravedlňujem sa (100x). Je mi to nepríjemné, ale vzhľadom k tomu, že som to urobil neúmyseľne, nezaručujem, že sa mi to už nikdy nestane. Vy ste však pozornejší a máte fenomenálnu pamäť (teda poniektorí), takže verím, že ma na to prípadne tiež včas upozorníte. Ako dobrovolný trest si dávam do svojich najbližších narodenín zákaz publikovania. Odščúlka...
Po ulici ide mladá žena, cez plot volá na tetyčku:
Jeden náš významný spisovateľ povedal o druhom našom významnom spisovateľovi, že v jeho hlave sa plodia myšlienky ako králiky. No, bohužiaľ, všetky majú nulovú hodnotu a sú, jednoducho, nestráviteľné. Nechcel som k tomu nič poznamenať, lebo som si uvedomil, že som nikdy neskúšal preverovať myšlienky ako potravu. Zašiel som domov a vyhľadal som v Literárnom týždenníku miesto, kde komentované myšlienky boli zverejnené. Našiel som ich, vystrihol a skúšal som ich zjesť. Priznám sa, žul som ich, prežúval, ale naozaj, aj pre mňa sa ukazovali byť nestráviteľné. Chuť mali skutočnej zlú a dostať ich dolu krkom do zažívacieho traktu som nedokázal. Takmer samé sa miernym násilím vracali naspäť, ako by sa im žiadalo denné svetlo.
Ako študent Filmovej fakulty v Prahe, dva roky som býval s kórejským spolužiakom Kim Son Cho.
...a skúmam dôvody, pre ktoré som bol stvorený.