Marián Minárik-Častovský
Na návšteve v Častej
Bol som na návšteve u príbuzných. Chodievam tam často. (Veď je to v Častej!)
Narodil som sa 25.marca 1939 v Častej ako večný optimista. Hoci som len obyčajný smrteľník, páči sa mi to, čo pánu Bohu: rastliny, kvetiny, zvieratá, ryby, vtáky, ľudia, lúky, stromy, zem, skaly, hory, oblaky, hviezdy, mesiac, slnko, voda, vzduch... Ja viem, je toho veľa, ale takí sme už my – optimisti. Zo všetkého však najkrajšia je žena. Tá sa pánu Bohu podarila k jeho vrcholnej spokojnosti. Potom už prestal tvoriť, celú nedeľu odpočíval a kochal sa pohľadom na jej krásu..... Zoznam autorových rubrík: Historky spod Častovskej veže, Poviedky, Moja poézia, Úvahy, Spomienky, Myšlienky, Nedeľná chvíľka poézie, Napadlo mi, Minipríbehy, Moja rodná Častá, Neznáme objekty, Príbeh s fotografiami, Výpisky z k níh, Šperky, Z ciest po zemskej guli, Spravodajstvo pod čiarou
Bol som na návšteve u príbuzných. Chodievam tam často. (Veď je to v Častej!)
Mojim profesorom abstinencie bol Ivan Mistrík. On spôsobil, že som sa ešte v roku 1965 rezolútne rozhodol, že už prestanem piť.
Páčila sa mu. Ich pohľady sa stretli, hoci stáli každý na opačnej strane sály. Aj on sa jej páčil.
Keď sa v takej kultúrnej inštitúcii, akou je Národné divadlo, či Nová scéna alebo televízia objaví ten pravý vrátnik s veľkým "V", tak je to pre tú inštitúciu požehnanie. V národnom divadle to bol pán Tunčík, na Novej scéne vari vôbec najslávnejší z vrátnikov Pintér-báči...
Zápisnica, ktorú v roku 1962 napísal Marián Minárik...
Je až smiešne, že o takej hlúposti, či sa zem krúti alebo nie, vôbec ľudia pochybujú.
Jozef Vidiečan sa narodil v roku 1910. V tom roku, kedy zomrel Björnstjerne Björnson, a preto scenárista a režisér Viliam Gruska si pána Vidiečana, ako známeho interpréta ľudových piesní, vybral do komponovaného programu o tomto nórskom spisovateľovi, nositeľovi Nobelovej ceny za literatúru, ktorý sa vo svojej korešpondencii i ako publicista v začiatku 20. storočia postavil za národné práva Slovákov.
Monológ tetky Terezy som si poznamenal v roku 1960. Keď som si ho prečítal teraz, po rokoch, rozhodol som sa zverejniť ho. Myslím si, že teraz už tetka nemôžu byť za tie jej reči "popoťahovaná". Hlavne preto, že už dávno nežiju. Ale keby žili, možno by aj teraz mali veľa dôvodov spravodlivo sa rozčuľovať...
16. februára herec Leopold Haverl oslávil svoju sedemdesiatku. Pokúsil som sa zaspomínať pri tej príležitosti na jednu zaujímavú epizódu z jeho hereckej kariéry...
Už som na blogu zverejnil časť spomienok častovského rodáka Michala Herchla. Dnes zverejňujem jeho spomienky na odsun slovenských vojakov v januári 1945 do Talianska. Nemci tak chceli zabrániť prechodu slovenských vojakov k partizánom. Zaujimavé je, že talianskú anabázu s ním prežilo ešte vyše 30 vtedy mladých chlapcov z Častej...
Môj priateľ a mladší kolega Mišo Staroň nedávno odišiel do Austrálie doplniť si vzdelanie. Ozval sa mi s ospravdlnením, aby som sa nehneval, ak mi zaplní mailovú schránku niekoľkými fotografiami. Nakoniec, v dnešnej dobe gmailov a iných veľkokapacitných schránok už to naozaj problém nie je. Bolo by škoda, ak by som sa nepodelil s vami o jeho fotografické dojmy z ďalekého kontinentu u protinožcov - z Austrálie. Požiadal som ho o súhlas a on mi ho dal. Tak ho nechajme rozprávať a fotografovať.
Nádychom život človeka na tomto svete začína a výdychom končí. Čo je medzitým?
Slovenský rozhlas i Slovenská televízia utŕžili v poslednom čase veľkú kritiku v súvislosti s vyberaním koncesionárskej dane. No len z časti tieto inštitúcie sú si same na vine. Pes je zakopaný niekde inde
Strýco každý deň hoblovali dosky, tetka každý deň varili. Niekedy sa strýco nemohli dočkať chvíle, keď ich tetka volali k obedu...
Podľa rôznych povestí v častovskom chotári by malo byť toľko pokladov, že je až divné, že sa doteraz ešte žiadny poklad nenašiel.
Kto vie, čo je lepšie, či stáť v blate, či máčať sa v kaluži?