Profesionálny tunelár"Slovo tunelář vymysleli bývalí kvazikomunisté jako součást své předvolební populistické kampaně."Viktor Kožený Zoznam autorových rubrík: Prihodilo sa mi, Tunelovanie, Vodné diela, Planéta Zem, Historia est lux veritatis, Slovenská sosajety (vážne), Odpočuté, krížom-krážom, 64 polí, Slopeme s monitorom, Mosty, Súkromné, Nezaradené
Rozhodol som sa, že aj ja trochu prispejem do globálnej debaty o ľadovcoch. Ako objekt výskumu som si vybral Wildgerloskees, nachádzajúci sa vo v Národnom parku Hohe Tauern v Salzburgerlande v doline Wildgerlostal.
Do kina Blog zavítala čerstvá snímka potrhlého režiséra Martina Marušica. Tento autor sa špecializuje na nízkokarmové filmy z vysokohorského prostredia s mimimálnou výpravou a nulovými honorármi pre hercov. Inšpiráciu hľadá hlavne v prírode, scenáre si upravuje sám, podľa toho, čo zažije popr. je známy svojou inprovizáciou. Ešte si rýchlo pripravte pukance, film začína.
Podarilo sa vám niekedy zastaviť čas vo chvíli, keď niečo nezadržateľne padá k zemi? Na mojich túrach po Tirolsku to niekedy išlo, niekedy, nie. Pozrite sa sami. (Zrejme budete musieť máličko počkať)
Nedeľa bol zrejme posledný deň, keď sa v Tirolsku dala bezpečne robiť vysokohorská turistika, tak som sa to snažil naplno využiť. V pondelok začalo snežiť a teraz je tu už od osemsto metrov všade sneh.
Keď si myslíte, že tieto veci akosi nejdú k sebe, tak sa pozrite ďalej.
Trošku dlhšia pauza na mojom blogu nebola spôsobená žiadnym vysokohorským úrazom, ale štúdiom rôznych hanbuchov a licencií, aby som mohol uskutočniť inováciu turistických článkov. Takže dnes sa dočítate, ako som sa do celkom slušnej výšky dostal, kde som predtým nebol, plus som si pripravil niečo naviac ako tie moje bežné bláboly.
Dnes sa pozrieme na to ako otráviť neposlušného manžela, predvediem, čo všetko sa dá nájsť v lese, krajinným inžinierom predstavím jednu vodnú nádrž, ukážem nejaké štíty z iných pohľadov ako doteraz a na záver vám predstavím mojich kamarátov. Takže dnes to bude bez nejakých mojich súvislých táranín, viac sa budem držať dostupnej literatúry.
Ráno sa mi podarilo včas vstať a v duchu hesla, kto chce veľa vidieť, musí skoro z postele, sa vydávam na cestu do Zillertalu, kde sa budem bezcieľne túlať, aby som potom všetkým tvrdil, že to bolo naplánované. Oškrabal som môj bus (áno, 5. augusta som škrabal sklá na aute) a hor sa do hôr.
Naposledy som vás zaviedol do Alpbachtalu na južný hrebeň, teraz vás pozývam na obhliadku toho istého údolia zo severu.
Názov som si nevymyslel sám, to títo šnicláci v rámci reklamy vymysleli slogan Alpbachtal-Wandertal. Ja som sa vybral priamo z jeho konca, dedinky Brixlegg, kde sa nachadza aj môj tunel po južnej strane hrebeňa.
Nemám na mysli posledného dederónskeho štátrátsforzicendera (premiéra) Manfreda Gerlacha, ale náš Gerlachovský štít. Zase som bol vyššie od neho. Po dobrej skúsenosti z Ahornspitze som sa rozhodol znova sa vrátiť do Mayrhofenu a vyliezť tentokrát na Brandberger Kolm (2700 m). Údajne tam mal byť nádherný výhľad a vzhľadom na geologickú stavbu aj veľa pekných kvetín. Tak si vás dovoľujem pozvať na prechádzku so mnou.
Pri prechádzke Slovenskom som sa raz ocitol pri jednej skupinke domov a opýtal som sa, ako sa dostanem na miesto, kde som plánoval prespať. Pani mi povedala, že sa musím po asfaltke vrátiť. Mne sa to ale nezdalo, tak som sa jej opýtal, či by sa nedalo prejsť nejako popri potoku. Naveľa priznala, že je tam chodník. To čo ma tam čakalo, ma doslova očarilo.
Tentokrát som sa vybral do pohoria Rofangebirge s cieľom stretnúť čo najmenej ľudí a vychutnať si prírodu. Preto som tentokrát nefotil seba, ale okolitú scenériu.
To číslo nie je obvod pása v milimetroch, ani karma článku, ani výsledok nejakej počítačovej hry, ale nadmorská výška najvyššieho miesta na Zemi, kam zatiaľ vkročila moja noha (doteraz to bol Gerlach). A nielen vkročila, ale ona si to tam aj vyšľapala až z údolia. Žiaden podvod s lanovkou sa nekonal. Bol to regulérny výstup na Ahornspitze.
Upozorňujem všetkých, ktorí nemajú radi samoľúbych egoistov, aby tento článok úplne vynechali, keďže bude o mne. Nachádzajú sa v ňom hlavne fotky môjho ksichtu, takže komu nie je veľmi príjemný, nech sa mu tiež veľkým oblúkom vyhne.
No, človek by sa až čudoval, čo sa dá zbadať na jednej fotke, keď vie, čo má hľadať. Teraz teda spravím posledné obhliadnutie za Malou Fatrou a jej geologickou stavbou.
Nadpis mého článku není žádna náhla změna v mém živote, nýbrž vzpomínka na Malou Fatru, kde jsem potkal více Moraváku a Čechů jak Slováků. Tak jsem se rozhodl, že začnu po česky. Nemějte obavy, zbytek bude ve slovenštině. Kromě toho, po slovensky by se ten nadpis nerýmoval...
Vrcholy majú vzdialené vzdušnou čiarou 2,1 km, výškovo sa líšia o 2,3m. Oba ležia v pohorí Malej Fatry, v jej najvýchodnejšej časti. Majú rovnaké krstné meno. Veľký Stoh (na novších mapách už iba Stoh) a Veľký Rozsutec. Tu ale ich podobnosť končí.
