Zuzana Matejíčková
Marketing ako rozprávka na dobrú noc
Alebo ako to dopadne, keď v jednej izbe bývaja vysokoškoláčka a prváčka na ZŠ. Príbeh z minulého roku, keď som sa učila na skúšku z marketingu.
Z puberťáčky vyrástla manželka a matka. Zoznam autorových rubrík: Detičkovské..., Zo sveta okolo mňa..., Výlety,tábory a iné skvelé akc, Babské..., Súkromné, Nezaradené
Alebo ako to dopadne, keď v jednej izbe bývaja vysokoškoláčka a prváčka na ZŠ. Príbeh z minulého roku, keď som sa učila na skúšku z marketingu.
Naša škola mala (ako iste aj mnohé iné) školskú knižnicu. Bolo v nej čosi vyše 5000 kníh a my s kamoškami sme sa počas posledných 4 rokov gymnázia stali za ňu zodpovednými. Prvý rok sme chodili so štvrtáčkami, ktoré nás zaúčali, posledý sme zaúčali my prváčky. Zo začiatku nás chodilo veľa (takmer každý deň iná dvojica), takže pomerne dlho trvalo, kým sme sa naučili čo bolo treba. Ostatné baby to však postupne prestalo baviť, a tak sme ostali len my, vytrvalkyne :)
Pred pár dňami som našla v kuchyni na nástenke takýto obrázok. Bolo jasné, že ho kreslila moja 8-ročná sestrička Lucka. Len som celkom nerozumela, čo ním chce povedať, nuž som si to nechala vysvetliť.
Minulý víkend som úspešne ukončila Školu pre animátorov. Školu, v ktorej sme počas 3 rokov absolvovali 6 kurzov a minulú sobotu sme ju zakončili skúškami. Školu, v ktorej som spoznala plno skvelých ľudí, naučila sa všeličo nové - získala nielan vedomosti, ale aj tipy na tance, hry a finty ako na deti, mala možnosť podeliť sa o skúsenosti, zážitky....
Tohto roku som mala možnosť zúčastniť sa piatich udalostí, kde sa moji viac či menej známi a kamaráti rozhodli definitívne pre cestu, po ktorej budú kráčať životom.
Minulú nedeľu sme mali otvorenie oratka. Okrem ponuky stretiek a krúžkov na nový školský rok, boli pre deti pripravené stanovištia, na ktorých si mohli vyskúšať sovju šikovnosť, odvahu, zažiť netradičné aktivity, pri ktorých nechýbala zábava. Ako som sa tak prechádzala pomedzi decká (tentokrát som sa na príprave a realizácii výnimočne nepodielala), pozerala sa, ako sa im darí, sem-tam sa pri niekom zastavila a pokecala, začula som vetu, ktorá mi odvtedy vŕta v hlave: Som Slovák, a tak chcem za všetko peniaze!
Stretla som kamarátov zo sídliska a ako sme sa rozprávali, občas hádzali poznámky o dákom Viktorovi, bitke ( či zabití ?), bezdomovcovi… Nechápala som, ale nechala som to tak. Až keď som si večer prečítala v jednom z posledných čísel Bratislavských novín správu, tak mi to došlo.
Takto pred rokom – 11.8. 2005 – bol skvelý deň. Nielen preto, že bolo Zuzany a na mňa si spomenulo plno ľudí :), ale aj z toho dôvodu, že sme večer vyrazili na jednu skvelú akciu – na Weltjugendtag (WJT)/ World Youth Day – jednoducho Svetové dni mládeže do Kolína. Rada by som sa podelila aspoň o zopár postrehov, ktoré možno trošičku objasnia, prečo mi pri spomienke na Kolín a WJT ešte aj dnes zaplaví srdce obrovská radosť a na tvári sa objaví široký úsmev.
Pred pár dňami sme sa vrátili z týždňového tábora. Zúčastnilo sa ho vyše 60 decák vo veku 14-17 rokov a všetci sme sa zhodli, že bolo úplne skvele. Charakteristika tohto tábora znie, že je zážitkový. To znamená, že celý týždeň nebude len o tom „zabavte sa sami ako viete“, ale cieľom je zažiť niečo viac. Niečo, s čím sa decká v bežnom živote nestretnú, ale aj naučiť ich prekonávať sa, spolupracovať v tíme, prijímať druhých takých, akí sú, objavovať svoje schopnosti a dary, o ktorých mnohokrát ani netušili.
Predpokladám, že o tom, že rozprávky majú čarovnú moc, nikto nepochybuje :) Ich ďalší rozmer (využitie) mi napadol včera večer, keď som sa snažila presvedčiť mladšiu sestru (hádzajúcu sa o zem a revúcu, že ona ešte vôbec nie je unavená...), aby si umyla zuby. A tak, keďže som nemala chuť a po celom dni ani morálnu silu sa s ňou hádať, presviedčať, alebo použiť iné donucovacie prostriedky, uchýlila som sa k osvedčenému: „Dobre, poviem ti rozprávku.“
Kamarát pochádza z Humenného, čo nám, Bratislavčanom, pripadá ako na opačnom konci sveta. Celý rok sme si z neho, jeho „Západnej Ukrajiny“ a „Ďalekého Východu“ robili srandu (samozrejme v dobrom :) A tak teraz, keď sa vyskytla príležitosť, pozval nás do svojho rodného mesta na výlet. Dal mu krásny názov – nuž som ho v nadpise použila aj ja.
V istej múdrej knižke bolo takto (Na hojdačke) nazvané obdobie dospievania u dievčat vo veku 12 – 14 rokov. Veľmi sa mi páči a podľa mňa úplne skvele vystihuje situáciu. Fakt sú ako na hojdačke – chvíľu hore, potom zase dolu. A opäť hore. Nálady sa striedajú rýchlosťou svetla.
Neviem, či ste sa niekedy modlili s malými deťmi. Ja som mala tú možnosť na detských letných táboroch, stretkách, s mladšou sestrou. A musím povedať, že to bol poväčšine veľký zážitok. Čosi neuveriteľne obohacujúce.
Viete, čo majú tieto dve činnosti spoločné? Ani jednu z nich nemám rada a obe mi vo viac či menej pravidelných intervaloch znepríjemňujú život, ale napriek tomu sú pre život potrebné...
Niekedy si pri pohľade do zrkadla poviem, že sa to celkom dá vydržať, inokedy, že to teda nie je žiadna výhra. Ale včera som sa z neho na seba usmievala a skonštatovala som, že to so mnou nie je až také zlé... :))
Zabíjanie času – môj večný problém. „Čo si dnes robila?“ pýta sa ma večer mamina. „Noo, ako sa to vezme...ani neviem. Vlastne nič také...“ „Zase si sa bavenkala! Zuza, ty si normálne vrahyňa!“
Dostať plyšáka v detstve nie je nič nezvyčajné. Ale v osemnástich sa to už dá považovať za zvláštnosť… Navyše ak vám venuje mladšia – šesťročná sestra svojho, úplne nového…
Keď sme boli malí, naši založili zošit a nazvali ho „Detské výroky“. Veru, keď sú deti maličké, šplechnú všeličo. Minule sa tiež komusi čosi podarilo... tak som si na zošitok spomenula. Nuž, škoda by bolo našich hlodov len v domácom archíve :)
Vždy, keď má niekto v rodine sviatok, máme slávnostný obed, resp. večeru. Celá rodina sa zíde, väčšinou aj so starými a krstnými rodičmi. Každý oslávencovi zagratuluje a odovzá pripravený darček. Je pekné vidieť už dvojročné deti (sesternice a sestra, keď boli menšie) – hanbiace sa, stále pokukujúce po mamičke a pýtajúce sa, čo povedať – keď gratulujú.
Pred pár dňami som bola svedkom takej milej udalosti. Vlastne – možno ani nie udalosti, ale veľmi milej a peknej skutočnosti. A možno trošku nezvyčajnej – veď vidieť otecka s kočíkom, navyše v autobuse určite nepatrí k bežným situáciam. Síce jazdím MHD už 8 rokov dennodenne a mamičiek s bábätkami som videla plno, ešte prípadne kombináciu rodičia + dieťatko, ale len otecka s kočíkom.... tak to teda považujem za zriedkavú udalosť.