Som iba tvorivý človek,rezbárka Zoznam autorových rubrík: Zo života, Nedeľná chvíľka poézie, poviedka na nedeľu, Bol som na lepšom, Zo života aj iných, Z našich potuliek, Súkromné, Nezaradené
Asi každému sa stane v živote, že chce toho veľa povedať. Vysypať zo seba všetko, čo si myslí a cíti...Keby sa to darilo, možno by bolo o niekoľko nedorozumení menej. Vo vzduchu by viselo menej nedopovedaných viet a hádam aj otáznikov...
Vraj mám výbuch na hlave...Nehnevám sa na tie slová, naozaj mám veľmi neposlušné vlasy. A keď sa to tak vezme, tak mám mať od čoho. Nielen na hlave, ale aj v hlave. Niekomu sa ježia stále vlasy, niekto si niekedy dá poriadneho frťana do nosa. Neboj, aj ja by som si občas dala. Toho frťana a poriadne. Ale nespravím to. Dôvodov je samozrejme viac . Niekedy mi stačí myšlienka na útrapy nasledujúceho dňa a hneď viem, kedy mám dosť. Jednoducho, keď už nevieme kam z konopí , tak sa to musí nejako prejaviť.
Takto sa stretávame a míňame...Toto sú naše križovatky. Naše cesty zanechávajúce stopy. Viditeľné stopy zmiznú, ale zostávajú niekde v nás, v našom podvedomí. Sprevádzajú nás a formujú pre ďalšie stretnutia....
V jednej chvíli som si uvedomila, že moje vnútorné pocity sú nielen iba moje...Našla som si chvíľku času pre moju myseľ. Chvíľu nič netvoriac, nevybavujúc...Jednoducho chvíľku pre krôčik samej do seba, kráčajúc po chodníku len tak v pohode niekam. A vtedy som na to prišla. Vždy som si myslela, že moje sny sú iba mojimi...Nie je to tak. Teraz to viem, a ešte viac mi to pomáha žiť.
Neverím v nočné strašidlá, Noc je moja priateľka, občas ma sprevádza aj na cestách...Aj s mesiacom, niekedy takým veselo rožkatým...Navádzajú ma na cestičky plné poézie.Darmo im vravím, že písať som už dávno zabudla.... Oni - stále iba to svoje... Nocou sa vraciam domov...neponáhľam sa. Zastavím kdesi v malom meste. Niekde pri rieke.Vystúpim z auta. Po kamennom koberci prejdem takmer k vode. Je taká čierna, že splýva s nočnou oblohou.Len sem - tam lesk hladiny prezrádza jej prítomnosť. V mysli mi visia dávno spálené mosty a kdesi v minulosti sa strácam v podobe dievčaťa , ktoré sa ocitlo zrazu v skutočnosti...
Tak vystriem sa konečne ponad prácu a pozriem von oknom. Od toho každodenného kolotoča sa zatúžim dotknúť ešte vyhriatej jesene , ba zatúžim po niečom takom, ako dotknúť sa minulosti. Možno aj svojej...Za tie roky som zistila, aký je dotyk dôležitý...Ako dokáže odblokovať . Ako po ňom padá strnulosť ..Ako si kdesi pod kožou pamätáme jeho okamih. Dreva sa dotýkam každý deň.Vďačne prijímam od neho všetko, čo mi dáva...Kameň je iný...prijíma aj odovzdáva teplo i chlad. Kamenné múry ukrývajú kus histórie obrátenej časom do nenávratna. Pod jeho tlakom sa kamene vracajú k zemi a otvárajú okná nebu..Každý má svoj tvar . Jedinečný, neopakovateľný. Zo zdanlivej šedi sa vynárajú farby zeme. Tak sa ho dotýkam a vymieňam si s ním teplo. Ľudské za to slnečné, ktoré sa oň práve teraz opiera. Tak nabíjam sa jeho pokojom a tichom. Odovzdám ho ďalej svojím dotykom.
Neverím na piatok trinásteho. Zvyčajne to bol vždy deň ako každý iný..Niekedy to bol deň výnimočný a dokonca aj veľmi úspešný...Alebo taký krásny slnečný ako dnes. Vôbec ma nenapadlo, že by ma doslova schmatla nejaká smutná myšlienka... Ale stalo sa. Tak som ju vysypala do pár riadkov a ..hádam ma to prejde...:-) Zajtra bude iný deň....
Niekedy si myslím, že neviem odpočívať. Keď vojdem do rezbárne, cítim vôňu dreva, ktorá ma vždy posúva kamsi k práci. Niekedy z tej vône zatúžim po lese. Po vôni lístia, farbách a hudbe. Po jeho šatách v každom ročnom období. Jeseň iba začala. Tak vyberiem sa nadýchnuť novej sily. Vyberiem sa za tým, ešte stále zeleným, tichom...Všetko sa zrazu zmení, čas plynie pomaly, myšlienky akoby sa v hlave upratali ....Všetko nepodstatné sa stráca v nenávratne. Akoby sa rozjasnilo.
Kostol sv. Michala archanjela v Dražovciach /ranorománsky, postavený v 11.storočí, prestavaný v 12.-13.storočí/.Náš klenot na prekrásnom mieste - neodmysliteľná súčasť siluety pohoria spolu so Zoborom. Ľudia vedeli, kde majú stavať svoje chrámy! Mám pocit, akoby nimi vyznačili miesta , ktoré považujem za nesmierne silné a doslova neobyčajné...Miesta, na ktorých sa nás zmocňujú iba pozitívne myšlienky a akási pokora , keď sa cítime doslova malinkí, hoci na krajinu sa dívame z výšky. Miesta, na ktorých sa nám žiada snívať , jednoducho zavrieť oči a nechať sa nabiť energiou pre ďaľšie dni...
Samota je hnusná. Taká bez rovnocenného partnera.S ktorým sa dá porozprávať , podeliť o starosti i radosti - ako sa hovorí. Ale niekedy je potrebné sa jednoducho do nej vrhnúť . Ako do studenej vody, keď už nie je kam. Mnohí to ťažko chápu , že aj samota môže byť tou jedinou cestou ako si zachovať seba . Pri rozume, zdravú , aby som dokázala vychovať deti.Prešlo už niekoľko rokov mojej samostatnosti a niektorým to ešte stále vŕta v hlave, prečo som to urobila.
Vyšla som na dvor zavesiť vypranú bielizeň. Deň sa už hádal s večerom, koľko je hodín a mne sa obtrel o uši zvuk večerných zvonov. Rada ich počúvam. Pripomínajú mi pekné chvíle s vôňou detstva. Ležala som v širokej babkinej posteli stratená pod obrovitánskou duchnou . Ráno presvitalo cez úzke šesťtabuľové okná, spoza ktorých bolo počuť gagotajúce husi, idúce k potoku na pašu, a do toho zvonenie zvonov... Boli to rána - z tých mojich najkrajších.
